Vladimír Maslák: Cirkev je a má byť slúžiaca

Vladimír Maslák: Cirkev je a má byť slúžiaca
Slúži ľuďom, ktorí sa nemajú kam uchýliť, nemajú domov, prácu a blízkeho, ktorý by im podal pomocnú ruku. Prečo sa niektorí z nás ocitnú v týchto bezvýchodiskových situáciách? Koho je to vina? Otec Vladimír Maslák, správca občianskeho združenia Dobrý Pastier v Kláštore pod Znievom, odpovedá tiež na otázky, ako toto dobré dielo vzniklo, a čo najviac potrebujú „stratení“ ľudia.

Pôsobíte v komunite Dobrého Pastiera, kde ste doslova dôležitým duchovným otcom pre mnohých ľudí. Aké boli začiatky tohto projektu, myšlienky?

Keď som s týmto projektom začínal, nemal som ešte ani štyridsať rokov. Kňazom som bol vtedy asi len sedem-osem rokov. Napĺňal ma aj taký ten „obyčajný“ kňazský život na fare, no musím povedať, že toto je pre mňa niečo oveľa viac. Títo ľudia mi dávajú iný, hlbší zmysel života.

Myslím si, že každý kňaz potrebuje vedieť a cítiť, že ho ľudia potrebujú. Ak sa vaša služba scvrkne iba na to, že čakáte na fare, kým vám prídu oznámiť, kto sa narodil, zomrel, kto sa ide sobášiť, to je naozaj málo. Služba, ktorú robím dnes, má pre mňa naozaj zmysel. Je to práca s ľuďmi a nesmierne ma obohacuje.

 

Aký bol prvý moment, kedy ste „zakopli“ o to, že by ste mohli, chceli alebo mali robiť takúto službu – s najnúdznejšími, najslabšími?

Viete, celým evanjeliom sa ťahá taká nitka. Každý človek ju musí nájsť a potom sa jej držať. Mne ju Pán Ježiš ukázal práve v tejto službe. V každom evanjeliu aj v mnohých podobenstvách vidím, že Pán Ježiš prijímal ľudí v rôznych životných situáciách a pýtal sa ich: „Čo chceš, aby som ti urobil?“ Ja som si uvedomil, že im dával zmysel života, nasmeroval ich, dával im hodnoty, podľa ktorých majú žiť. A myslím si, že to je to najkrajšie, čo môže byť v Cirkvi. Cirkev je a má byť slúžiaca. Pomáhame si, slúžime si navzájom, v tom vidím zmysel, v tom chcem pokračovať a vytrvať.

 

Vy sa vlastne staráte o ľudí, ktorí prepadli aj sieťou záchranného systému, už dosť deravou. Sú to ľudia, pre ktorých už skrátka inde nie je pomoc, vy ste ich posledná nádej. Akí ľudia sú to, čo prepadajú cez tieto sitá spoločnosti, že sa ocitnú až u vás?

Niekedy mám pocit, že tí najlepší ľudia sa niekedy dostávajú do najväčších problémov. Často len preto, že nedokážu povedať nie. Svetu, najrôznejším ponukám vôkol nás… Sú to ľudia, ktorí sú možno v niečom labilnejší, slabší, ktorí majú ľahší, stredný alebo ťažší stupeň postihnutia. Je dobré a správne, keď sa majú kam uchýliť, majú kde nájsť domov, majú sa čoho chytiť. Považujem za veľmi dôležité vytvárať takýmto ľuďom možnosti na záchranu.

 

Vladimír Maslák: Cirkev je a má byť slúžiaca

 

Dá sa povedať, že väčšina z tých ľudí sa ocitla v zlej situácii nie vlastnou vinou?

Vykonávam túto prácu, teda službu už dlho a žiadneho z nich by som nedokázal odsúdiť za to, že dopadol tak, ako dopadol. Častokrát sa v živote môžeme dostať do takých problémov, že si už nevieme pomôcť sami, potrebujeme na to druhých ľudí. Mnohí ľudia prídu o domov, prácu alebo istoty, ktorých sa držali. Často si pritom spomeniem na vlastný príbeh z detstva.

Mal som trinásť rokov a otec mi kúpil tri ovečky a barančeka. Tie ovečky sa mi poslušne vrátili domov, no baranček nie. Tak som obviňoval druhých ľudí, že mi barančeka určite niekto ukradol, namiesto toho, aby som ho hľadal. Po troch dňoch som ho našiel – mŕtveho. Keď preskakoval cez potok, padol do bažiny a tam ukonal.

Jednoducho niekedy prídu okolnosti, keď sa človek dostane do takej bažiny, z ktorej si už sám nedokáže pomôcť a takých okolností môže byť v živote viac, ako si myslíme. Asi nikto z ľudí nechce žiť dlhodobo v nejakej katastrofálnej situácii. Niekedy skrátka potrebujeme druhého človeka, aby sme sa vyhrabali z najhoršieho a pohli sa ďalej.

 

Začínali ste s pár ľuďmi bez domova, prijímali ste ich na faru, no keď ich pribúdalo, už zrazu nebolo možné pre obmedzený priestor ťahať to ďalej. A tak ste sa dostali do Kláštora pod Znievom, kde dnes sídli vaša komunita. Ako sa to stalo?

Určite za to veľmi ďakujem pánovi biskupovi Rudolfovi Balážovi, ktorý k nám raz prišiel na birmovku a videl, že tých chlapov na fare už máme nejako veľa (smiech). Tak sa zamyslel – bolo to na birmovke, verím, že zapôsobil Duch Svätý (smiech), a potom povedal: „A vy čo sa tu takto tlačíte, však v Kláštore pod Znievom máme prázdnu budovu! Choď tam a večer mi zavolaj, či sa ti tam páči a či by si to aj pre týchto tvojich ľudí vedel využiť! Tam budete napĺňať Božie poslanie.“ Tú ponuku zo strany biskupa som vtedy zobral ako jedno úžasné veľkorysé otcovské gesto. Keď som tam prišiel, videl som, že miesto si žiada veľa roboty, ale práve to sa mi páčilo.

 

Mal som možnosť pobudnúť tam nejaký čas s vami a všimol som si, že vaši zverenci pozerajú na vás s veľkou dôverou, čakajú, čo poviete, akú prácu im zadelíte, aké rozhodnutie urobíte… Čo pre vás znamená niesť takúto zodpovednosť za iné ľudské osudy? Vlastne ste sa stali nevyhnutnou, nenahraditeľnou súčasťou ich života…

Hovorí sa, že keď žena nosí pod srdcom dieťatko, ono prežíva tie isté pocity ako matka, zdieľajú spoločné prežívanie už vtedy. Myslím si, že takto to funguje aj v spoločenstvách – to, čo prežíva duchovný otec, nesú s ním všetci ostatní. Vidím, že tých ľudí teší, keď som s nimi, že spolu jeme, spolu pracujeme, máme spoločné aktivity, radosti. A na druhej strane častokrát vidím, že keď niečo trápi mňa, trápi to aj ich a hľadajú možnosť, ako to zmeniť. Napríklad keď nám nedávno vyhoreli susedia a spýtal som sa, či im chce niekto pomôcť, ľudia, ktorí nemajú svoj vlastný domov, sa vyskladali na veľmi peknú spoločnú sumu, aby pomohli druhým. To bol pre mňa veľmi silný moment.

 

Text je úryvok z knihy Vízia kresťanského Slovenska. Môžete si ju zakúpiť v internetovom obchode ver.sk tu.

Rozhovory+

Najnovší podcast+

Invalid Date

0:00

Obchod+