Vladyka Milan Chautur: Mám zbrane, ktoré moji protivníci nemajú – istotu Božej blízkosti a ochranu Matky Božej

Hladinu slovenskej cirkvi rozbúrila v posledných týždňoch kauza ako z titulkov zahraničných novín – biskup obvinený zo zneužívania detí. Vladyka Milan Chautur však akékoľvek obvinenia odmieta a zdá sa, že žiadne dôkazy, o ktorých hovoril vo svojom rozhovore Miroslav Kocúr, nemajú pevný základ. My sme sa však s vladykom rozprávali aj o tom, čo si myslí o celibáte a čo robiť, keď sa niekto o skutočnom zneužívaní dozvie.

Gréckokatolíci boli za čias komunizmu tvrdo prenasledovaní – tvrdšie ako pravoslávni veriaci, tvrdšie ako rímskokatolícki. Prečo?

Sám si kladiem túto otázku, lebo gréckokatolíci sa neprevinili voči vtedajšiemu systému o nič viac ako ostatné náboženstvá, ktoré sa stavali proti marxisticko-leninskej ideológii. Azda nás znevýhodňovalo to, že sme boli menšou súčasťou Katolíckej cirkvi, na ktorej si „silní“ tohto sveta chceli vyskúšať svoju moc. Samozrejme, že ani po mnohom utrpení veriacich a umučení biskupov sa im to nepodarilo, lebo stále platí, že „brány pekelné ju nepremôžu“ (Mt 6, 18).

 

Pamätám si, ako ste nám na jednom cyklovýlete rozprávali zážitky z detstva. Ako ste chceli byť gréckokatolíckym kňazom, no všetci vás presviedčali, že gréckokatolícki kňazi už nie sú. Ako ste sa k tomu nakoniec dostali? Kto vás priviedol ku kňazstvu?

Mal som vtedy necelých desať rokov, keď som v chráme – druhou svetovou vojnou rozstrieľanej gréckokatolíckej cerkvi vo Veľkej Poľane – pocítil silné presvedčenie o tom, že ma ktosi volá ku kňazstvu. A to som vyjadril mamke: ,,Ja budem raz stáť za týmto uprázdneným prestolom.“ Vtedy to nebolo možné, lebo od roku 1950 postavili Gréckokatolícku cirkev mimo zákona, biskupov aj kňazov pozatvárali do väzenia. Ale ja som tam naozaj ako kňaz neskôr stál, a to iba raz, lebo potom našu cerkev z dôvodu Starinského vodného diela odstránili náložou. Naozaj som sa stal kňazom a neskôr, z rozhodnutia svätého Jána Pavla II., aj biskupom.

 

PRVÚ NOC SOM PREPLAKAL

Gréckokatolícki kňazi sa môžu pred vysviackou oženiť, avšak vy ste si zvolili cestu celibátu a život v rehoľnom spoločenstve redemptoristov. Netradičné rozhodnutie v čase, keď by pravdepodobne vaši kolegovia z rímskokatolíckych seminárov boli radi na vašom mieste a mali možnosť voľby. Prečo teda celibát? V čom vnímate jeho bohatstvo a krásu?

Dobrý príklad obetavého kňaza som videl v dvoch celibátnych kňazoch, ktorí vo Veľkej Poľane pôsobili: tajne svätený biskup Miron Podhajecký a neskôr tajný rehoľník a redemptorista otec Štefan Ištvanik CSsR. Sám som si uvedomoval, že za čias komunizmu nie je dobré dávať Štátnej bezpečnosti príležitosť na vyhrážky typu vaša manželka nedostane prácu, vaše detí sa nedostanú na strednú alebo vysokú školu… takže som jednoznačne zvolil cestu slobodného kňazstva pre Božie kráľovstvo, čím som neskôr veľmi „provokoval“ v osobnej slobode, a to cirkevných tajomníkov a, samozrejme, Štátnu bezpečnosť. Ja som zas získal okrem slobodného prístupu k pastorácii aj oporu síce tajnej, ale súdržnej rehoľnej rodiny redemptoristov, v ktorej bolo možné vnímať veľký pastoračný zápal vyplývajúci aj zo slobody celibátu, lebo tam je v „hre“ len kňaz sám, bez ohľadu na rodinu.

 

Keď ste prijali biskupskú vysviacku, mali ste 34 rokov. Najmladší slovenský biskup – v tom čase. Ako si na to spomínate?

Bol to veľmi ťažký súhlas daný pre nové situácie v mojom kňazskom živote, ale prijal som to z poslušnosti voči Svätému Otcovi, ktorému Gréckokatolícka cirkev zostala verná aj v najťažších situáciách svojich dejín. Vtedy som celú noc preplakal, aj keď plač mi nie je až natoľko vlastný, lebo ako chlapec z dediny som bol vychovávaný k mužnosti, istej tvrdosti a „zaťatiu“ zubov s jasným postojom ísť ďalej.

 

Drvivá väčšina laikov vidí len „to dobré“ na možnosti kňazov oženiť sa. Vy ako biskup ste však pastierom svojich zverencov a určite vidíte aj úskalia tejto možnosti. V čom je to náročné?

Stále je platný ten evanjeliový postoj: „Nie všetci chápu túto reč…“ (Mt 19, 11) Jednoducho povedané, celibátny kňaz vstupuje do istých „rizík“ sám, bez ohľadu na rodinu. V rodine sú tie riziká (ale aj opory) znásobené životom detí, manželky a okolností, ktoré nutne treba brať do úvahy. Raz mi povedal náš kňaz, že sa rozhovoril pred rímskokatolíckym kňazom, kolegom, o tom, čo ho čaká, keď sa chce ráno pomodliť, pripraviť raňajky deťom, vyprevadiť ich do školy, zvládnuť vlastný program práce vo farnosti s administratívou, opravami, učením detí v škole, pohrebmi, prípravami na krst či sobáš – a to ho čaká ešte druhá polovička dňa s príchodom detí zo školy, manželky z práce, večerným spovedaním a slúžením sv. liturgie, no často aj s prebdenými nocami pri chorých deťoch. Vtedy sa ho celibátny kňaz spýtal: ,,Kedy to stíhaš?“ Na čo mu on odpovedal: ,,Musím si privstať o štvrtej ráno…“ Jeho reakcia bola – tak potom „zlatý celibát“. Ale nie je to iba o pohodlnosti, lebo celibát je tiež obetou, ale z inej strany, zo strany stáleho sebazriekania a istej samoty, ktorá, ak nie je správne chápaná, vedie k otupenosti.

 

CHCEM SA STAVAŤ K VECIAM PRIAMO

Poďme však do súčasnosti. Nie je tajomstvom, že vaše meno sa momentálne najviac skloňuje v súvislosti s rozhovorom, ktorý vyšiel v Denníku N. Miroslav Kocúr v ňom iba načrtol, že sa zneužívanie deje v Katolíckej cirkvi na Slovensku a že on sám má informácie o slovenskom biskupovi, ktorý niekoho zneužíval. Pár hodín na to vyšla reakcia košickej eparchie. Prečo ste sa rozhodli zareagovať tak rýchlo a ísť aj s takouto citlivou vecou na verejnosť?

Ako som už predtým povedal, bol som vychovaný byť mužom a mať jasný postoj k veciam, preto som nechcel dávať príležitosť ľuďom, ktorí „lovia v mútnych vodách“, a tak som sa rozhodol postaviť k tejto veci priamo. Veď už aj za čias komunizmu som vedel, že som na zozname nepohodlných „konzervatívcov“ (kresťanov, ktorí si stoja za svojím presvedčením). Boli tu aj iné pokusy, ako mi dať najavo, že s takýmto bezvýznamným biskupom sa nebudú „baviť“. Tak som sa rozhodol dať jasne najavo, že sa nechcem hrať na „mačku a myš“. Keď za mnou prišla podvodná návšteva kameramana so ženou, ktorá uprostred neformálnej debaty zo seba dostala vetu –„vy ste ma obťažoval“, uvedomil som si, že toto je iba začiatok. Takže keď som si potom, po pár mesiacoch, prečítal rozhovor s pánom Kocúrom, už som vedel, že je načase zareagovať a pustiť sa do zápasu, veď to nie je po prvýkrát…

 

Ako to teraz vnútorne prežívate? Záujem médií, pochybnosti veriacich… musí byť náročné vyrovnať sa s tým. Čo vám pomáha?

Nie som zaťažený na seba, viem sa vyrovnať s každou situáciou a viem realizovať Kristovo kňazstvo v každej situácii – paradoxne naučil ma tomu aj komunizmus, ktorý bol nepriateľský voči náboženstvu. Mrzí ma len trestuhodnosť situácie, v ktorej do smútku dostali médiá množstvo ľudí, na ktorých bol týmto vyvinutý nátlak, lebo doba je aj tak dosť napätá. Myslím si, že ako biskup som už dosť dlho na scéne a predmetná žaloba by sa za tých tridsať rokov musela prejaviť aj v iných situáciách. Preto ľudia, ktorí ma poznajú, tomu nepripisujú vážnosť, ale sú skôr nahnevaní na aktérov a strojcov scenáru. Je mi však ľúto, že tí, ktorí ma nemali možnosť spoznať, majú možnosť si utvoriť názor iba z medializovaných informácií, a tak sa dostávajú do područia tejto mediálnej hry. A čo mi pomáha? Rozhodnutie zostať sám sebou aj napriek tomu, že iní sa na mňa môžu pozerať s pochybnosťami. Môj život však nie je o tom, ako sa na mňa pozerajú iní, ale o tom, ako ho žijem ja sám vo svojej vernosti Bohu a jeho slovám, lebo sa nechcem „motať“ podľa predstáv iných, ktorí sú dnes schopní aj nezmysly vyhlásiť za správne a vraj aj spravodlivé.

 

Napriek tomu, že ste vyšli s pravdou von a nič nezatajujete, rozhodli ste sa nezverejniť meno ženy, ktorá obvinenie proti vám vzniesla. Bulvár však nezaháľal a jej meno a príbeh napriek tomu vypátral. Na jednej strane tu teraz máme ochranu eventuálnych obetí v budúcnosti, ktoré sa nesmú báť prísť za autoritami a požiadať o riešenie, na druhej strane je dobré meno Cirkvi a veriaci, ktorí zrazu nevedia, čomu veriť. Nezvažovali ste nejaké právne kroky, napríklad smerom k televízii, ktorá sa na stretnutie s vami dostala pod falošnou zámienkou?

V období ťažkého komunizmu som dostal veľkú pomoc od mnohých rodín, medzi ktoré patrili aj starí rodičia tej rodinky, ktorá tam prichádzala na víkend s dievčatkami. Títo starkí mi na nedeľnú polhodinku medzi slúžením štyroch liturgií poskytli občerstvenie s tým, že aj tak varia na nedeľu pre väčšiu rodinu, preto nech prijmem pozvanie medzi nich. Nemal by som to svedomie ublížiť ich deťom a vnúčatám. Ak by sa dalo hovoriť o upozornení na „prešľapy“ v médiách, treba brať na zodpovednosť skôr jednotlivcov, ktorí nemajú patričný morálny profil. Pretože za ich chyby pokojom zaplatia mnohí ľudia, ktorí navyše zaplatia aj finančné kompenzácie za prehraté súdne procesy RTVS ako daňoví poplatníci. A to aj tí, ktorých spomínate ako poškodených veriacich. Tým by bolo potrebné povedať aspoň „prepáčte“, lebo ich nie je málo – v Katolíckej cirkvi na Slovensku až 65 %.

 

V akom štádiu je momentálne vyšetrovanie polície? Môžete k tomu podávať nejaké informácie?

Ja som sa osobne podrobil riadnemu vyšetrovaniu a ostatné veci ponechávam na objektívne posúdenie orgánom činným v trestnom konaní v dôvere, že urobia to, čo im káže právny poriadok a ich svedomie. Takže aj keby som chcel, neviem, v akom štádiu je vyšetrovanie.

 

O PROBLÉMOCH TREBA HOVORIŤ HNEĎ A OTVORENE

Ste známy aj tým, že sa často venujete športu a práci s mládežou. Myslíte si, že toto mohol byť motív týchto obvinení?

Podstata problému spočíva v tom istom ako za komunizmu, keď nám povedali: vy sa starajte o babky v kostole a mládež ponechajte na nás… Stále je tu boj o to, kto získa väčší vplyv v zásadných otázkach, ktoré nám ktosi podsúva v rozpore s kresťanským učením. Cirkev sa nebráni dialógu s týmto  svetom, avšak musí hlásať vždy pravdu o Bohu a o človeku v zmysle slov Svätého písma. Keď však vidíme, ako a kam sa uberá vo svojich vzťahoch mládež dneška, nedá sa mlčať, lebo budúcnosť nás za to bude súdiť.

 

Čo je podľa vás v tejto chvíli najsilnejšou zbraňou proti útokom, ktorým musíte čeliť?

Mojou najsilnejšou zbraňou proti útokom je práve to, čo protivníci nemajú – istota, ktorú veriaci nachádza v modlitbe, v istote Božej blízkosti a vo vnútornom pokoji, ktorý nachádzam v kontakte s eucharistickým Kristom a v ochrane Božej Matky.

 

Špirála útokov na Katolícku cirkev všeobecne je tu už pár rokov, jej slovenská existencia akoby práve kulminovala a zo špirály sa stáva tornádo. To sa však veľmi ľahko vymyká spod kontroly. Aké sú prognózy? Čo nás čaká ďalej? Najprv škandály v USA, v Írsku, potom susedné Rakúsko a Poľsko a zdá sa, že to prichádza aj na Slovensko.

Slovensko je tiež malá krajina, ktorá potrebuje ekonomickú pomoc, ale je veľmi jasné, že sa nedá pomôcť  „judášskym grošom“ za zradu na Kristovi a na kresťanských princípoch… Je isté, že „ekonomický zázrak“ je cestou do pekla, ak vedie k strate všetkého vlastného pri ocitnutí sa v cudzom, aj keď bývame vo svojom dome. Toto si už mnohí uvedomujú a nie je ďaleko čas, keď tak, ako sme sa vzbúrili proti nátlaku ideológie, vzbúria sa ľudia aj voči tým, ktorí používajú tie isté metódy nátlaku, ale v iných podmienkach.

 

 

Čo by ste poradili bežným veriacim – ako sa stavať k tejto téme? Ako hovoriť o škandáloch zneužívania detí v Katolíckej cirkvi s našimi neveriacimi priateľmi, pre ktorých je to často len ďalší dôvod na podpichnutie – tak vidíš, kňazi sa nemôžu ženiť a dopadne to takto?

Bežní veriaci by o problémoch mali hovoriť hneď a otvorene. Lebo nič nepomôže riešeniu väčšmi ako úprimnosť, v ktorej pomenujeme dosť jasne všetko, čo nesmieme ututlávať. Vtedy je možnosť včas zakročiť a uvedomiť si vážnosť zodpovednosti tých, ktorí ju sami nesú za iných – či už sú to rodičia, riaditelia, biskupi, predstavení. Myslím si však, že aj neveriaci správne chápe, čo je sexuálna deviácia, ktorá sa dá dosť jasne vybadať, a čo je celibát ako slobodné rozhodnutie pre Božie kráľovstvo.

 

Ako však reagovať, keď sa o zneužívaní dozvieme? Aký je formálny postup a čo by mal urobiť veriaci, ktorý sa o niečom takom dozvie?

Formálny postup v prípadoch zneužitia je vyjadrený v smernici KBS a riadi sa normami, ktoré sú obsiahnuté v Kódexe kánonického práva, v normách De delictis gravioribus z roku 2010 Kongregácie pre náuku viery a v Obežníku tej istej kongregácie z 3. mája 2011. Podľa týchto noriem ten, kto sa dozvedel o sexuálnom zneužívaní dieťaťa, má to nahlásiť biskupovi. Rovnako treba, aby to ohlásil na polícii v zmysle zákona 300/2005 Z. z., Trestného zákona Slovenskej republiky. Keď biskup dostane správu o delikte, ktorá sa javí ako pravdepodobná, musí otvoriť vyšetrovanie. Po tomto zisťovaní, keď sa obvinenie ukáže ako dôveryhodné, je vyšetrovacia správa poslaná na Kongregáciu pre náuku viery. Kongregácia potom rozhodne, ako sa má pokračovať pri riešení celého prípadu.

 

Nedávno bol medializovaný aj prípad už momentálne suspendovaného kňaza Michala Lajchu. Ten napísal knihu, kde sa verejne vyjadruje proti celibátu. Myslíte si, že Rímskokatolícku cirkev čaká veľká debata o celibáte?

Či „veľká“ debata, neviem, ale Cirkev by mala debatovať o všetkom, čo vytvára nepochopenie a stáva sa istým problémom pre niektorých. Nemôžeme však odmietať to, čo je možnosťou vyplývajúcou z evanjelia a ono dáva tú možnosť rozhodnúť sa pre život v celibáte pre Božie kráľovstvo.

 

Stovky, ba tisícky veriacich sa dokázali na Slovensku spojiť v modlitbe za túto situáciu. Chceli by ste im niečo odkázať?

Modlitba a pôst sú vo Svätom písme pomenované ako najsilnejšie duchovné zbrane: „Tento druh nemožno vyhnať ničím, iba modlitbou a pôstom“ (Mk 9, 29). Preto okrem veľkej vďačnosti za to, že mnohí obetovali tento deň pôstu a modlitby za mňa, chcel by som poprosiť, aby to robili vždy, keď sa ocitnú v situácii, keď je ľudská pomoc a rada prislabá. Je tu čas, v ktorom musíme využívať zbrane, aké naši protivníci nemajú, lebo oni Boha opustili a svoj život „rozpustili“ v absolutizovaní slobody bez osobného sebazapierania s pohanským heslom carpe diem – uži si dňa. My však buďme silní nie svojou, ale Božou mocou, lebo tá sa v celej histórií prejavila najúčinnejšie. Ešte raz teda zo srdca ďakujem za vaše modlitby a za váš pôst – to je vec, ktorú som najväčšmi očakával a najväčšmi ma potešila, lebo vyplynula už zo zrelého pohľadu veriacich na veci duchovného boja v spoločnosti.

—

Profil:

Vladyka Milan Chautur CSsR (61)

Košický eparcha, svojho času najmladší vysvätený biskup na Slovensku. V Konferencii biskupov Slovenska je na čele Rady pre rodinu a Rady pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života. Za svoje biskupské heslo si zvolil citát: „Hľa, tvoja matka.“ Fanúšik športov, najmä futbalu a cyklistiky.