TOP

Výchova detí ako dobrodružstvo – dá sa to?

Tri kľúčové body z knihy Jamesa B. Stensona Kompas – Ako viesť deti správnym smerom

Autorka: Viki Marcinová

Boli sme v sobotu s rodinkou v Slovenskom raji. Tati si šiel zabehať, mamina kráčať s dvomi deťmi, kým sa tato vráti. Náš cieľ bol podľa turistickej tabule vzdialený asi pätnásť minút chôdze. Takže pre mňa s dvomi deťmi (skoro štvorročná dcéra a skoro šesťročný syn) akurát na tie tri hodiny času, ktoré sme mali. Bolo veľmi horúco a dcéra predtým v aute nespala, takže napriek tomu, že sme vlastne od nášho cieľa neboli vôbec ďaleko, neustále sme zastavovali a sadali si, cikali, pili, plakali, obzerali chrobáčiky, chceli sa vrátiť, odmietali sa hýbať a podobne. Dolu kopcom sme bežali, hore kopcom som ich niesla. A do toho som neustále opakovala: „Vodopád, ideme sa pozrieť na vodopád. Vydržte ešte kúsok, čakajú nás rybičky!“ Bol to náročný deň. Väčšinu času som bola spotená, smädná a niekoho som mala na rukách. Až keď zaspali cestou späť v aute, v tichu a spomalení som si uvedomila, aký príjemný deň to vlastne bol.

James B. Stenson vo svojej knihe Kompas – Ako viesť deti správnym smerom vraví, že svoju úlohu zvládajú lepšie tí rodičia, ktorí výchovu detí prežívajú ako dobrodružstvo. Dobrodružstvo? Ako sa to dá? – uvažovala som v tom aute, keď oni už len pochrapkávali, vyskákaní na trampolíne a lepkaví od nanuku. Veď rodičovstvo je občas práve takto únavné. A často demotivujúce, pretože sa hýbeme len pomaly, a mnohokrát opačným smerom, napriek tomu, že cieľ máme od seba iba pätnásť minút chôdze.

James B. Stenson má však za sebou tridsať rokov praxe s rodinami, a tie jeho slovám o výchove ako dobrodružstve veru dodávajú váhu. Hneď od začiatku jednoznačne vraví, že na výchovu dieťaťa neexistujú žiadne fixné návody a overené recepty, a preto prvotnú úľavu pocítime hneď, ako ich prestaneme hľadať. Druhým krokom je postaviť si realistický cieľ – nesnažiť sa vychovať rozprávkovú bytosť, ale jednoducho iba zodpovedného dospelého človeka. Toto bohato postačuje.

Nuž dobre, ale ako vychovať zodpovedného dospelého?

Prvým kľúčom je rodič

Prvým kľúčom je rodič, tvrdí James Stenson, a nie hocaký rodič. Musí to byť rodič, ktorý je líder a vedie svoje deti. To znamená, že má zodpovednosť voči svojim deťom a aj si ju uvedomuje (totiž podľa autora žijeme v smutnom svete, kde máloktorý rodič chápe, že má svoje dieťa viesť. Dôsledky sú očividné.)

Ako rodičia máme na starosti nielen bezpečie a dobro našich detí, ale aj potrebujeme vedieť, ktorým smerom v tej krajine menom výchova dieťaťa máme kráčať. A toto je najväčší klenot knihy: James Stenson vraví, že kráčať máme smerom ku charakteru dieťaťa. To sú naše vodopády, to bude miesto oddychu.

Našim centrálnym miestom na mape má byť charakter dieťaťa, nie jeho kariéra. Našou víziou nemá byť dieťa úspešne spromované na niektorej z vychytených fakúlt, a už vôbec nie jeho pozícia v nadnárodnej spoločnosti či v tenisovom rebríčku. Našim cieľom má byť charakterný človek, ktorý sa dokáže postarať o iných. Toto sa ale nemôže podariť rodičom, ktorí majú svoje vlastné ciele nastavené nesprávne: pracujú len preto, aby mohli míňať, nestarajú sa o iných, viera je pre nich len formulka.

Druhým kľúčom je slovo MY

Druhým kľúčom je vzájomná spolupráca rodičov. Je zaujímavé, že knihy o lídroch v biznise, knihy o výchove a o cestovaní sú si v mnohom podobné. Na ťažké, dobrodružné a nepoznané cesty sa jednoducho netreba vydať osamote, treba ísť aspoň vo dvojici a k tomu si vytvoriť čo najpevnejšiu záchrannú sieť ďalších priateľov. Ani Jack London by vás do ľadovej divočiny samého nepustil.

Preto je dôležité, aby sa rodičia navzájom podporovali a rešpektovali. Majú to robiť nielen pred očami detí, ale zároveň to isté vyžadovať od nich, hovorí James B. Stenson vo výbornej kapitole, kde kľúčové slovo je MY, nie TY. Nie je nič horšie, ako sa predierať neznámou krajinou s nazlosteným partnerom, ktorý rozhodnutia toho druhého spochybňuje, vysmieva sa či hovorí cez kútiky úst a bez pohľadu do tváre. Nakoniec, práve kombinácia schopností a slabostí oboch rodičov im umožní prejsť týmto územím lepšie a s menšími problémami. Dvaja sú totiž vždy predvídavejší ako jeden. Dvaja si navzájom cieľ cesty pripomínajú lepšie než jeden.

 

Tretím kľúčom je malý dospelý, nie malé dieťa

Tým posledným kľúčom je pohľad rodiča na dieťa. Stenson venuje celú jednu (veľmi temnú) kapitolu tomu, ako mnohí súčasní rodičia vnímajú dieťa len ako nejaký vedľajší projekt popri svojej práci a oddychu. Opak je ale pravdou. Dieťa je spolucestujúci. Je to niekto, kto bude o chvíľu (naozaj to nepotrvá dlho) cestovať ďalej sám, bez pomoci rodičov. Práve potrebuje nadobudnúť všetky schopnosti, ktoré mu cestu uľahčia.

To znamená, že rodičia by mali od začiatku dieťaťu vštepovať poznanie o svete a učiť ho o ňom v podstate bez oddychu. Deti sú dospelí vo vývoji, nie sú to „teraz deti a potom neskôr dospelí“. Teraz vidia naše konanie a osvojujú si ho, teraz nás sledujú a kopírujú. Práve preto s nimi už teraz musíme zaobchádzať s úctou a rešpektom, bez zbytočných prejavov sily, a to aj v momentoch trestu. Potrebujeme ich usmerňovať, vraví knižka Kompas, no nie kontrolovať. Na konci sa tento človiečik od nás oddelí. Ďalej pôjde bez nás, o to viac je potrebné, aby bol niekým nezávislým, čestným, odolným a zodpovedným. Takých ľudí je dnes málo.

Tak sme sa aj my nakoniec v sobotu dostali k vodopádom, aj keď som tomu miestami prestávala veriť. Myslím, že sa nám to podarilo vlastne asi iba vďaka môjmu rozhodnutiu nenechať sa znechutiť všetkými zastaveniami. Niekedy sa to nedá inak než práve takto, vraví aj James B. Stenson – a treba mať múdrosť rozhodnúť sa, kedy je ten čas kráčať pomaly, zastavovať sa a neustále dopĺňať odvahu.

Ak by som bola dala na nich, vracali by sme sa späť po prvých desiatich minútach a na ocka čakali predlhé nudné hodiny. Nevzdala som to (och, a koľkokrát som chcela!), len som sa prispôsobila ich schopnostiam. V závere boli decká vodou a rybičkami uchvátené. Späť sme sa vracali všetci trochu premenení: oni prekvapení, čo všetko dokážu, ja s nádejou, že nabudúce nám (im aj mne) to pôjde ľahšie.

Autorka je spolupracovníčkou portálu zastolom.sk.



Komentáre