TOP

XXL: Depresia sa môže stať cestou (k) svätosti…

Depresiou trpia ľudia veriaci rovnako ako neveriaci. Nevyberá si. Kosí kohokoľvek. Avšak my, veriaci, máme jednu obrovskú výhodu – záchranné lano, ktoré pomáha (pre)žiť aj v temnote depresie. Ako ju vidia samotní trpiaci a tí, ktorí sa zaoberajú touto problematikou?

Niekoľko týždňov, mesiacov sa cítim ako živá mŕtvola. Umytie zubov a zjedenie obeda sa pre mňa stáva výstupom na Mount Everest. Spánok neprichádza. Jesť mi nechutí. Nič ma neteší. Zostala len tma a smútok. Smrť sa javí ako jediné východisko z tejto nekončiacej sa temnoty a bezvýchodiskovosti. Asi takto nejako by sme mohli opísať pocity človeka v depresii.

Keď som v novembri minulého roku zverejnila dotazník, ktorý mali vyplniť tí, čo spĺňali nasledovné dve podmienky: veriaci a trpia/trpeli depresiami, dúfala som, že dostanem aspoň dvadsať odpovedí, aby som s nimi mohla pracovať. Každým dňom však číslo rástlo a zastavilo sa až na počte tristotridsať vyplnených dotazníkov. To ma len viac utvrdilo v tom, že je to téma, o ktorej treba hovoriť, o ktorej sa málo hovorí, avšak ktorá sa týka naozaj mnohých.

„Nikdy som nespájala depresiu a vieru. Depresia je choroba, ktorú treba liečiť, a dá sa to. Viera je v úplne inej a celoživotnej rovine. Viera a depresia sú podľa mňa dve spolu nesúvisiace skutočnosti, ktoré netreba spájať. Vieru treba žiť a depresiu liečiť,“ napísala v dotazníku jedna pani.


DEPRESIA A VERIACI? 330 ZODPOVEDANÝCH DOTAZNÍKOV

„Nikdy predtým som si nemyslela, že depresia je také veľké utrpenie, každá sekunda mi pripadala ako celá večnosť. Dnes za všetko ďakujem Bohu a verím, že to všetko má zmysel a že on si všetko použije pre naše dobro,“ hovorí jedna trpiaca. Mnohí dopĺňajú, že si mysleli, že sa im to nemôže stať – veď sú veriaci, žijú intenzívny duchovný život…

„Viera mi pomáha vnímať depresiu ako môj kríž. Myslím, že ako veriaci by sme mali mať v sebe dosť pokory a využiť všetky dostupné prostriedky modernej vedy, a to všetko s modlitbou a vo viere, že Pán nás nesie v náručí,“ dodáva ďalšia.

 

Okrem vyššie uvedeného sa viackrát opakovalo ako účinné v pomoci počas depresie Božie slovo, spoločenstvo, rodina, priatelia, pokoj, lieky, psychoterapia, psychiater, plač, vykonávanie tvorivej činnosti – rozptýlenie nejakou aktivitou, mať zamestnanú myseľ či ruky, šport, spánok, rozhovor s niekým blízkym či kňazom, prijatie (hoci som depresívny/depresívna), objatie, pekné počasie, služba, čítanie, tichá prítomnosť milovanej osoby, hudba (obzvlášť gospelová), relax, prechádzky v prírode, obetovanie konkrétneho stavu za niečo/niekoho…

Respondenti ďalej uvádzali, čo im najviac škodí, ba až ubližuje. Z odpovedí sa najčastejšie opakovali: posudzovanie okolia a bagatelizovanie depresie (zľahčovanie v štýle: Veď sa už vzchop!, nevhodné vtipné poznámky od ostatných, ktorí si myslia, že tým odľahčia situáciu, nepochopenie od ľudí, …), „zbožné“ rady (Si veriaci a máš depresiu? Neveríš Bohu?), samota, sebaľútosť, nečinnosť, beznádej, hriechy, výčitky sebe samému, nedostatok svetla v zime, „lacná“ podpora…


VÝCVIK V DÔVERE V BOHA (AJ) SKRZE DEPRESIU

 

V čom mi pomohla vo vzťahu k Bohu?

Takmer polovica ľudí hovorí o tom, že sa začali vďaka nej väčšmi utiekať k Bohu, budovať s ním vzťah, dôverovať mu aj v strachu a depresii (hoci nie hneď zo začiatku, spočiatku to bol len hnev na Boha). Mnohým sa táto skúsenosť stala aj obrátením sa naspäť k Bohu, cestou k pokore a detskej dôvere.

Depresia sa tak stáva časom (ako každé iné utrpenie), keď si viac uvedomím(e), že Boha bytostne potrebujem(e). Že bez neho nemôžem(e) žiť.

„Pán Boh ma vycvičil v dôvere a ukázal mi, že on porazil smrť a keď zomriem, vzkriesi ma. Tak nejako ma naučil hľadieť „ponad“. Skúsenosť s depresiou neľutujem najmä preto, lebo mi ukázala moje limity, zrazila ma na kolená a mohla som sa presvedčiť, že ani vtedy ma Pán Boh neopustil,“ napísala jedna respondentka.

Mnohí sa zhodli na tom, že depresia ich priblížila k Bohu alebo že práve skrze ňu sa dostali k Pánovi. Z pozitívnych benefitov napríklad prehĺbenie dôvery v Boha, upevnenie vzťahu s Pánom, zmena hodnôt, poznanie Božej lásky, blízkosti, vernosti, skutočnosti, že on dokáže všetko premeniť na naše dobro, pokora, prijatie svojich limitov, Boh – útočisko, bližší vzťah, viac sa spoliehať na neho, viac ho hľadám, istota, že Boh je so mnou aj v depresívnej tme, že ma neopustí, aj keď všetci ostatní odídu, primknutie sa k Bohu, zverenie sa do Otcových rúk, odovzdanie sa jeho vôli, pochopenie aj pre druhých trpiacich, úprimnosť voči Bohu, priznanie vlastnej slabosti, uvedomenie si, že bez Boha nemôžem a neviem žiť, že si nevystačím sám/sama, autentickejší vzťah s ním, uzdravenie, odpustenie, „nájdenie zmyslu žiť môj život teraz pre večnosť“…

„Že ma miluje, aj keď len umyjem riad, že nie je dôležité robiť veľké veci, ale malé s láskou – ako mi stav dovolí,“ priznáva ďalšia.

 

BOŽE, KDE SI? (alebo Negatívny vplyv depresie na vieru)

Depresia ako následok dlhodobého stresu, vyhorenia v práci, službe, vyčerpanosti, zranení z minulosti (zväčša z detstva), „zaslúžilej“ lásky, odmietnutia už v prenatálnom štádiu, tragédií v rodine, rozvodu, nástupu na vysokú školu, ochorenia či liečby (napríklad skleróza multiplex či chronické bolesti), alkoholizmu v rodine, hriechov či hazardovania s okultizmom a alternatívnou medicínou, ale aj mnohých iných príčin. Práve tieto však uvádzali respondenti v dotazníku či mailoch, ktoré som dostala.

Depresia, samozrejme, nemá len pozitívne dôsledky na vieru človeka, ale aj negatívne. Aké uvádzali samotní trpiaci?

Pochybnosti o existencii Boha, strata dôvery, nádeje, strácanie zmyslu v tom všetkom, upadanie do hriechu, myšlienky na to, že Boh na mňa zabudol, že ma nemá rád, človek sa cíti opustený Bohom, v depresii pohľad na Boha, ktorý sa zdá menší ako samotná depresia, problémy s modlitbou, prestali praktizovať svoj duchovný život či prijímať sviatosti, časté vyčítanie Bohu, že majú depresiu, vzdialenie sa od Boha (Bože, kde si?), hnev na Boha, človek sa cíti opustený Bohom, výčitky (Bože, prečo si to dopustil? Prečo to tak dlho trvá?), útek od Boha, myšlienky, že Boh ignoruje moje utrpenie, keď nezasiahne a nelepší sa to, ťažkosti s modlitbou, úzkosť a strach zo spovede, rúhanie sa, beznádej, zúfalstvo…

Mohli by sme povedať, že mnohé zo spomenutých vecí sa podobajú (a pomaly približujú) Temnej noci, ktorú spomína svätý Ján od Kríža.


POMOC VO SVIATOSTI ZMIERENIA: Depresia, alebo hriech?

Mnohí z trpiacich depresiou uviedli, že počas obdobia trvania depresií pristupovali k sviatosti zmierenia častejšie ako inokedy, zväčša častejšie ako raz za mesiac – raz za dva-tri týždne alebo aj častejšie. Pre mnohých je spoveď pomocou i v odpustení sebe samému. Na druhej strane, hovoria aj o tom, že majú so spovedaním veľký problém práve kvôli nevhodným otázkam kňaza či nepochopeniu.

„Do spovednice vchádzam často poriadne zničený a vychádzam s poriadnym úsmevom a dobrou náladou. Samozrejme, moja spoveď nestojí na tom kňazovi. Dar milosrdného Boha, ktorý mi odpúšťa moje hriechy a navracia mi čistotu a tak mi dáva možnosť nového začiatku, je úžasná. Je to pre mňa zdroj nového impulzu pokračovať a bojovať. Totiž, myšlienka na nebo mi dáva nádej v tých najtemnejších časoch a drží ma nažive,“svedčí Michal (25).

Jedným z najťažších bojov môže byť, že depresívni ľudia nevedia rozlíšiť, čo z ich skutkov, myšlienok, respektíve zanedbaní je vplyvom depresie (a vtedy to nie je hriech) a čo je ich vinou, hriechom. Domnievam sa, že toto je jedno z najväčších umení počas depresívneho boja. Rozlíšiť, na čo sa pozerať z pohľadu morálky a na čo z pohľadu medicíny.

ČO NA TO ODBORNÍCI?

Depresiou trpia aj veriaci ľudia, no mnohokrát sú posudzovaní ako ľudia s nedostatočnou vierou a dôverou v Boha. Ako to vidia dvaja kňazi a dve laičky, ktoré sa venujú psychológii?

Na dve rovnaké otázky odpovedá Ján Viglaš, rektor banskobystrického seminára v Badíne a bioetik, Peter Sekereš, kňaz Bankobystrickej diecézy, aktuálne študujúci psychológiu v Ríme, Denisa Zlevská, psychologička a teologička z občianskeho združenia Centrum pre tréning a rozvoj, a Zuzana Macková, koordinátorka internetovej poradne IP-čko.


Ján Viglaš:
Príčina depresie nemusí mať nič spoločné s vierou

Predpokladám, že je to len nedostatočnou znalosťou toho, čo je depresia. Bežne totiž označujeme ako depresiu aj to, o čom inak hovoríme ako o skľúčenosti, zlej nálade, malomyseľnosti, neúspechu. Iste, nemusí ísť o maličkosti, no ešte to nie je stav, ktorý dokáže človeka úplne vyradiť z normálnej činnosti. V psychiatrii je depresia skutočnou diagnózou, kde ide o závažnú poruchu, ktorá si vyžaduje odborný prístup, či už ambulantný, alebo aj klinický.

Neliečenie totiž môže viesť až k patologickým zmenám osobnosti, ba až k samovražde. Ak si niekto neuvedomuje túto závažnosť, môže mať tendenciu vidieť problém veľmi jednoducho alebo skratkovito ako nedostatok viery či dôvery v Boha. Pritom ten problém môže byť absolútne nezavinený a nemusí mať vôbec nič spoločné s vierou v Boha. Príčin môže byť viac, ale to už je téma pre odborníkov z oblasti psychológie a psychiatrie.

 

Denisa Zlevská: Depresia je duševná choroba, neprichádza ako dôsledok nedostatku viery v Boha

Priame spájanie depresie a posudzovania „dostatku viery“ mi príde ako neužitočné, ba až kontraproduktívne. Depresia je duševná choroba, ktorá neprichádza ako dôsledok nedostatku dôvery v Boha. Niekedy býva skôr prirodzenou reakciou na nenormálnu situáciu, ktorá nás v živote stretla a ktorej musíme čeliť a naučiť sa zvládať ju. Inokedy je stavom smútku, skľúčenosti, ktorý nás „navštívi“ na neprimerane dlhú dobu, pričom narušuje naše vnútorné prežívanie i rozpoloženie a nezriedka aj telesný stav. Posudzovanie, hodnotenie, bagatelizovanie či moralizovanie vo vzťahu k tomu, že sme veriaci ľudia a máme dôverovať Bohu – teda nie „utápať sa v smútku a beznádeji“ –, nie je v tomto zmysle na mieste.

Tieto druhy pseudo-pomoci trpiacich ľudí často skôr zneisťujú a vyvolávajú pocity viny či nedostatočnosti: „Asi nie som dosť dobrý kresťan, ak toto prežívam.“ Alebo: „Ja asi málo verím v Boha, preto sa mi toto deje. Niečo nie je so mnou v poriadku.“ Ak máme falošný obraz Boha a predstavujeme si ho ako niekoho, kto počíta naše pochybenia, neustále hodnotí nás samých, alebo ako toho, kto sleduje, či máme dosť viery, nádeje a lásky, tak si viete predstaviť, ako sa budete cítiť, keď zlyháte, keď necítite nádej alebo ju strácate a máte pochybnosti, čo sú klasické sprievodné javy depresie.


Peter Sekereš: Každá depresia slúži na očistenie vzťahu s Pánom

Vo Svätom písme sa na mnohých miestach dočítame, ako stavy podobné depresii skôr napomohli k pravej viere. Zoberme si apoštolov, ktorí mali svoju predstavu o Ježišovi, a on ju zrazu začne meniť, povie, že je lepšie, keď od nich odíde, aby mohol prísť Duch Tešiteľ (Jn 16, 7), nechá sa zabiť potupnou smrťou otroka a veľa iných prekvapení, ktoré im spôsobil počas života. Nebál sa, že budú trpieť tým, že budú pokúšaní na zúfalstvo zo svojich pádov a nevery, že budú prežívať neistotu a strach, že stratia zmysel života.

Pán s tým rátal a dokonca pokladal za dôležité, aby tým prešli, lebo v strate svojich predstáv sa otvorili pre pomoc Ducha Svätého. Teda aj cez sklamanie, úzkosť, strach, beznádej, ktoré môžeme neraz zažívať aj my v rôznej intenzite, ich Pán otvoril pre pravdivý vzťah s ním. Keďže Duch Svätý je láska medzi Otcom a Synom, len vďaka nemu môžeme vojsť do intímneho vzťahu s Bohom. Takže verím, že každá depresia, ktorú v živote zažívame, nám slúži na očistenie nášho vzťahu s Pánom a je výzvou na dôveru v neistotách, ktoré zažívame.


Zuzana Macková: Depresívny človek vidí seba samého ako nežiaduceho

Veriaci či neveriaci, depresia môže postihnúť naozaj kohokoľvek. Mrzí ma, že v kruhoch veriacich, kde sa akosi prirodzene očakáva, že práve oni budú človeku oporou v čase jeho ťažkostí, že ho prijmú a nebudú súdiť, dochádza k pravému opaku. Človek, ktorý trpí depresiou, vidí seba samého ako nežiaduceho či chybného. Sústredí sa len na negatívne aspekty minulých skúseností a taktiež vidí čierne budúcnosť a očakáva ďalšie trápenie a sklamania. Automaticky mu naskakujú negatívne myšlienky o sebe, vlastnom živote, svete či budúcnosti a ak mu v týchto chvíľach niekto ešte „naloží“ tým, že aj jeho duchovný život je nedostatočný, ozaj to nepomáha, ale skôr to človeka môže ešte viac raniť a utvrdiť ho v celom jeho negatívnom bludnom kruhu presvedčení, ktorý sa nesie depresiou.

Depresia v pravom zmysle slova je klinické ochorenie, ktoré je potrebné liečiť podľa stupňa závažnosti buď psychoterapiou, alebo kombináciou liekov a podpornej psychoterapie. Samozrejme, veľmi dôležitým faktorom na ceste uzdravovania sú vzťahy, ktoré má človek so svojím okolím, zdroje podpory, nádeje, pocitov bezpečia a prijatia, kam môžeme radiť práve aj vieru v Boha, vieru a dôveru v to, že bude znova lepšie, že človek tento boj zvládne. Samotný vznik a prehlbovanie depresívnych stavov nie sú závislé od viery či dôvery v Boha, ale naozaj sa tam spolupodieľa mnoho faktorov, ktoré môžu položiť rovnako človeka veriaceho i neveriaceho. Je veľmi dôležité neodsúdiť tohto človeka, ale byť pri ňom a s ním, načúvať mu a byť mu oporou práve vtedy, keď sa cíti na dne.

POMOC – ALE AKÁ?!

Niekedy nestačí mať dobrý úmysel, keď chcem byť nápomocný človeku, ktorý trpí depresiou. Započúvajme sa do slov tých, ktorí si tým sami prešli/prechádzajú. Oni najlepšie hovoria o tom, ako sa im dá pomôcť.

„Pre mňa bola kľúčová podpora kresťanského spoločenstva, lebo zo začiatku som nedokázal sám počuť Boží hlas a neveril som, že veci sa môžu zmeniť. No Boh hovoril druhým ľuďom a oni ma podržali svojou vierou. Väčšinou si sami prešli podobnými vecami a zažili Božie konanie. Ich svedectvo a viera ma podržala. Vždy ma však viedli k modlitbe a aby som sa sám pýtal Pána. Neskôr, keď som sám začal vnímať Boží hlas, veci sa začali riešiť rýchlejšie a bol som sám schopný pomáhať iným ľuďom. Vždy mi pomohlo, keď sa ľudia, s ktorými som sa rozprával, pýtali Boha, čo mi majú odpovedať. Tie odpovede boli ako svetlo.“ (Marek, 29)

Nápomocná je najviac spoločná modlitba, opora, vypočutie, uistenie, že som Božie dieťa a Boh ma miluje aj napriek pádom, pomoc s dôverou v seba samého, bezpodmienečná láska, opora skrze skutočné priateľstvo, svedectvá ľudí, ktorí mali podobné problémy, duchovné rozhovory, návštevy, načúvanie (najviac od ľudí, ktorí prešli niečím podobným), tichá prítomnosť milovanej osoby, spoločné trávenie voľného času, aktivity, výlety, rozptýlenie…

„Určite pomáha modlitba príhovoru, ale vždy si najprv rozmyslím, koho o ňu požiadať. Veľmi pomáha modlitba kňaza, rozhrešenie (znak toho, že je mi odpustené a môžem začať odznova). Tiež pomáha chváliť Boha a ďakovať mu za to, čo mám. Tu sú priatelia veľkou oporou a pomocou, keďže majú dary na to, aby viedli chvály a modlitby.“ (Tomáš, 31)

 

A čo, naopak, najviac škodí?

„Je mi veľmi ťažko pri rečiach typu: „Usmej sa, veď život je krásny,“ „Teš sa zo života,“ „Mysli pozitívne,“ „Viac sa modli za uzdravenie.“ Aj keby som chcel, tak by som sa nedokázala povzniesť, usmiať sa, proste to nejde a moje vnútro kričí. Veď je pre mňa ukrutne ťažké aj vstať z postele. Bolia ma takéto reči, sú príliš zjednodušené a absolútne nekorešpondujú s realitou.“ (Michal, 25)

Klišé, „dobre mienené rady“, obviňovanie, posudzovanie…

„Keď mi priatelia v snahe pomôcť vyhadzovali na oči minulosť. Predsa len, čo bolo Bohom odpustené, už by sa nemalo vyťahovať. Veľmi zraňovalo, ak sa aj niekto modlil a potom to zabil slovami „aj tak sa nezmeníš“. Ako keby Boh nemal žiadnu moc konať v ľudských srdciach.“(Tomáš, 31)


Čo je pre Ľudí na depresii najťažšie?

„Veriť, že som milovaná, že môj život má zmysel.“ (Iveta, 45)

„Nedokážem sa tešiť, naplno sa radovať z toho, že som Božím dieťaťom a Boh je tu stále pre mňa a čaká môj návrat domov. Je to, ako keď idete do neosvetlenej jaskyne a zrazu máte vyjsť na slnkom zaliatu lúku pokrytú snehom, kde sa svetlo odráža zo všetkých strán. Oslepí vás – nedokážete zvládnuť toľko svetla. Je to iné ako žiť v dome na tejto lúke a vybehnúť von z domu, kde si oči zvykli na silné svetlo.“(Tomáš, 31)

Z desiatok odpovedí sa najčastejšie opakovali nasledovné: strata alebo veľmi obmedzené prežívanie radosti, každodenné fungovanie (problém vykonávať aj tie najbanálnejšie dennodenné veci), vyčerpanosť, plnenie si povinností, čierne myšlienky, strach z budúcnosti, negatívne myslenie, slepá ulička, pocit bezmocnosti a strachu(že sa tak budú cítiť už naveky), samota, izolovanosť od všetkých ľudí, „nežitie“, myšlienky na smrť, samovraždu, na to, aby som už nebol/nebola, nedôvera voči nikomu a ničomu, neschopnosť postarať sa o vlastnú rodinu, „zatemnená“ myseľ, nenávisť voči sebe samému…

„Najťažšie je v momente depresie uveriť, že veci sa majú inak, ako ich v tom momente vidím, a že sa môžu zmeniť. Alexander Barkoci popisuje depresiu ako špirálu alebo vír, keď sa začneme točiť okolo seba a ono nás to vťahuje stále hlbšie. Cesta von je v tom, keď sa namiesto okolo seba začneme točiť okolo Boha, to nás, naopak, začne dvíhať. Často je však veľmi ťažké zmeniť tento postoj. Niekedy na to potrebujeme pomoc druhého človeka.“ (Marek, 29)

„Neschopnosť pohnúť sa z miesta, či už v skutkoch, nádeji či schopnosti uvoľniť vnútorné napätie.“ (Zdenka, 62)

„Že človek sa z nej nedostane sám, ale zároveň, pokiaľ v nej už je, nedokáže sám požiadať o pomoc.“ (Miriam)

„Keď depresia začne nado mnou vyhrávať. Keď už mám naozaj pocit, že to všetko nemá zmysel, a mám chuť skončiť so všetkým.“ (Gabriela, 20)

AKO MÔŽE BOJOVAŤ S DEPRESIOU VERIACI ČLOVEK?

Opäť prenechávame slovo štyrom už vyššie spomínaným odborníkom – kňazom či laikom.

 

Ján Viglaš: Boh je prítomný v každej chvíli

V prvom rade, nebáť sa vyhľadať odbornú pomoc a neodmietať ju. Už prvé vysvetlenie diagnózy, príčin a príznakov môže človeka trpiaceho depresiou oslobodiť od pocitu viny alebo nedostatočnej dôvery v Boha. Takisto mu to pomôže aj ľahšie znášať nekompetentné vysvetlenia a nevhodné poznámky okolia. Samozrejme, popri odbornej liečbe, kde môžu byť potrebné aj lieky, môže človeku veľmi pomôcť aj viera.

Vďaka modlitbe žalmov, hoci boli napísané pred tisíckami rokov, sa môže ukázať ich prekvapivá aktuálnosť a budú tým, čo človeka podrží v ťažkých okamihoch. A príbehy veľkých biblických postáv, ktoré čelili beznádeji (Abrahám), pocitom márnosti (Mojžiš, Eliáš), veľkému súženiu (svätý Pavol, najmä na začiatku Druhého listu Korinťanom), alebo úzkosť, ktorú prežíval aj samotný Ježiš už pri Poslednej večeri a potom v Getsemanskej záhrade, môže rovnako pomôcť vo vedomí, že Boh je prítomný v každej chvíli, aj v pocitoch, ktoré by sme si za normálnych okolností s Bohom vôbec nespájali.

 

Denisa Zlevská: Nájsť v sebe aspoň malinkú nádej

Dôležitým krokom je pripustiť si, že niečo nie je v dlhodobom horizonte v poriadku a na niektoré situácie či prežívanie si už nestačím sám. Druhým krokom je hľadanie pomoci či už v najbližšom okolí, spoločenstvách, alebo aj v spolupráci s odborníkom – kňazom, psychológom, psychiatrom. Veľa vecí sa dá ľahšie prejsť vtedy, ak na ne nie sme sami a môžeme svoju bolesť vyrozprávať a hľadať s pomocou toho druhého alternatívnu cestu života či zvládania náročných situácií.

Odborník sprevádza klienta jeho prežívaním, hľadá spoločne s ním riešenia či spôsoby, ako žiť svoj život inak v novej situácii, v ktorej sa ocitol. Rovnako pomáha odhaľovať falošné obrazy o Bohu i kreovať tie, ktoré sú bližšie k Zjaveniu. Taktiež pomáha rozširovať tieto obrazy o ďalšie vlastnosti Boha, ktoré v nich – často kvôli sebaobviňovaniu, nepoznanej sebahodnote či „dobrým instantným radám okolia“ – nie sú prítomné, ako napríklad milosrdenstvo, darovanie času na zotavenie, možnosť byť tým, kým sme, a byť napriek tomu prijatý, možnosť byť na ceste rastu a nie dokonalý v každej situácii života, vždy so správnou reakciou poruke.

Zo svojej praxe viem, že dialóg s niekým, kto dokáže počúvať, netlačí a prijíma, je veľmi liečivým balzamom na utrápenú dušu. Rada by som povzbudila aj vašich čitateľov k tomu, aby svoj život nežili v trápení, ale našli v sebe aspoň malinkú nádej, ktorá ich povedie k tomu, že vyhľadajú pomoc a pustia sa na cestu uzdravenia.

 


Peter Sekereš: Depresia sa môže stať cestou svätosti

S vierou. Abrahám proti nádeji v nádeji uveril (Rim 4, 18). Depresia je spojená s myšlienkami beznádeje, zúfalstva, neistoty. Prijať, že mám tieto myšlienky, ale neuveriť im (teda tomu, čo hovoria o mne, o mojom živote), pustiť sa ich tým, že uverím plánu lásky, ktorý má so mnou Pán (ktorý mi ponúka vo Svätom písme, modlitbe, cez povzbudenia od druhých). Uveriť mu je (aj keď je to proti všetkému, čo prežívam a logicky premýšľam) Abrahámovou, Máriinou, … aj mojou cestou svätosti.


Zuzana Macková: Vo svetle nádeje sa všetko zvláda lepšie

Rovnako ako človek neveriaci. 🙂 Nie je depresia ako depresia, nie je človek ako človek. Každý z nás je svojím spôsobom výnimočný a jedinečný. U každého sa depresia prejaví s nejakými odchýlkami. Vnímam, že aj napriek všetkému tomu negatívnemu, v čom sa ocitne depresívny človek, je kdesi v jeho hĺbke túžba dostať sa z toho, túžba cítiť sa lepšie, možno túžba po láske, ktorú necíti a momentálne nevie ani sám poskytnúť. Je zrejmé, že vo svetle nádeje sa všetko zvláda lepšie.

Veriaci človek môže veriť, že Boh mu pomôže, odovzdať mu to a súčasne ale konať kroky k tomu, aby mu bolo aj fyzicky lepšie. Živiť v sebe nádej a veriť, že Boh ho postupne uzdravuje napríklad skrze modlitbu a ľudí, ktorí sa o neho zaujímajú a chcú mu byť nablízku, skrze lekárov a správnu liečbu či skrze slnečné lúče, ktoré tiež ovplyvňujú hladinu serotonínu. Veriaci človek sa môže pozerať na depresiu ako na obdobie, keď môže dôjsť k znovuzrodeniu toho, kým naozaj je vo svojej hĺbke, na čas uzdravovania, keď pochopí a spracováva udalosti svojho života, ktoré ho možno doviedli do tohto stavu, teda možno ako na čas dozrievania toho, čo má v človeku dozrieť.

A musím povedať, že práve získanie takéhoto pohľadu na svoje ochorenie je veľmi ťažké pre človeka, ktorý sa utápa, naozaj nechtiac, v spomínanom bludnom kruhu negatívnych presvedčení o sebe a svete a tiež fyzických ťažkostí, kvôli ktorým má naozaj problém vôbec vstať ráno z postele a urobiť aj najmenší krok do ďalšieho dňa prežívanej beznádeje. Viacerí potvrdili, že práve obdobie depresie bolo obdobie, keď sa ich vzťah s Bohom ešte viac prehĺbil. Samozrejme, niečo takéto dokážu povedať ľudia až s odstupom času, keď sa z depresie už dostanú.

 

Aby sme mohli zvolať po prekonaní depresie (alebo aj uprostred nej) ako pani Judita: „Otvorili sa mi uši a oči.“



Komentáre