XXL: Potrat. Naozaj ľahšie riešenie?
Argumenty, ktoré pomáhajú „ospravedlniť“ umelé prerušenie tehotenstva, sú rôzne – od zdravotných („uľahčite si život, neviete, čo je starostlivosť o také dieťa“) až po také, keď žena ostáva sama bez podpory manžela či partnera („to je tvoj problém, rieš si ho“). V každom prípade sa označuje ako „ľahšie“ či jednoduchšie riešenie. Je to skutočne tak?
Fakty nepustia
Hromadná smrť je hrozná a neospravedlniteľná – ničím. Tieto okamihy v dejinách sú čiernym výkričníkom pre ľudstvo, zvlášť ak išlo o tých, ktorí sa nemohli brániť a boli nespravodlivo zavraždení bez rešpektovania práva na život a bez uvedomenia, že nik z nás si život nedal, a preto ho nemá právo ani nikomu vziať. Týchto čiernych machúľ, o ktorých sa vie a budia hrôzu, nie je málo.
Známe vraždenie neviniatok v Betleheme za čias Herodesa hovorí o desiatkach detí (podľa odhadovaného počtu obyvateľov), a predsa to spôsobilo obrovskú ranu, ktorej historická stopa sa nedá obísť. Strašná druhá svetová vojna stála život okolo 72 miliónov ľudí. Ruské gulagy pochovali zhruba 13 miliónov. Kam sa však hrabú na to, čo sa deje už od roku 1935, keď potraty povolil Island, alebo od roku 1957, keď bol potrat povolený v Česko-Slovensku? Počítajme…
V roku 2018 bol potrat najčastejšou príčinou úmrtia na svete – preň nikdy neuzrelo oči svojej mamy či otca 42 miliónov detí. Pre porovnanie, na rakovinu vlani umrelo na celom svete 8,2 milióna ľudí. Na Slovensku ročne takto prídeme o 15 929 detí – zarátané sú aj deti, ktorých mamy absolvujú potratovú turistiku do slovenských súkromných potratových kliník hlavne z Poľska. Toto číslo však stále nezahŕňa tie deti, ktoré sú usmrtené potratovou tabletkou, respektíve niektorými formami antikoncepcie a tabletkami „po“ (používajú sa po styku, najneskôr 72 hodín po ňom).
Koľko ich v skutočnosti teda je, to dnes nedokáže nikto povedať, ale je to iste armáda nechcených. Slovensko má pritom jeden z najliberálnejších zákonov umožňujúcich prerušenie tehotenstva, o ktorom sa naposledy premiér Pellegrini vyjadril, že na ňom nie je potrebné nič meniť. Svoje zohráva aj smiešna cena za vykonanie potratu (390 eur), pričom v zahraničí stoja dvakrát toľko ako tu.
Nikto už pritom pri súčasnej úrovni prenatálnej diagnostiky a vedy nemôže hovoriť o tom, že sa iba odstraňuje zhluk buniek, alebo označovať počatý plod obľúbeným slovíčkom „to“. Nesedí ani pojem „prerušenie tehotenstva“, pretože po zákroku už sa nedá obnoviť. Splynutím vajíčka a spermie sa jasne vyvíja nový človek, ktorému od 6. týždňa bije srdce. V 8. týždni vie jednoduchými pohybmi dať najavo, čo sa mu páči a čo nie, teda prvé naznačenie pocitov.
V 12. týždni, dokedy je možné bežne (okrem vážnych zdravotných porúch) požiadať o potrat, dieťatko zatína pästičky, otvára ústa, zíva, prehĺta. Tvoria sa mu hlasivky a dúhovka, svoje robia už aj chuťové bunky a imunitný systém. Prsty sú samostatné a dieťatku začínajú rásť nechty. Môžeme registrovať smiech a obľúbené cmúľanie prsta. Existuje množstvo videí, názorných edukačných programov a možností, ako porozumieť, že tento drobec vo veľkosti slivky je síce maličký, ale predsa len je ľudského rodu.
Lekárka MUDr. Eva Grey hovorí: „Z pohľadu medicíny je v maternici ženy človek – ľudská bytosť v niektorom skorom štádiu svojho vlastného života, či už ako zygota, alebo embryo (zárodok), alebo fetus (plod). Tento vývoj plynulo pokračuje ako novorodenec – dojča – batoľa – dieťa – adolescent – dospelý – senior. Všetko sú to štádiá vývoja jednej a tej istej osoby, človeka. Preto často medzi nimi v reči nerozlišujeme. Keď hovoríme o človeku, myslíme tým často aj dieťa, aj mladého, aj starého. Keď hovoríme o dieťati, myslíme podľa kontextu aj ročné, aj šesťročné, aj šestnásťročné. Niekedy aj nenarodené.“
V každom prípade má v tomto medicína jasno: V okamihu, keď dochádza k potratu, sa ozaj zabíja malá ľudská bytosť. Podľa počtu už len na Slovensku je to genocída, ktorá nemá obdoby, pričom zabíjanie vlastných mláďat vedome a plánovane nás ako ľudí nectí.
Drsná realita
Potraty často používajú ako riešenie ženy, ktoré tehotenstvo zaskočilo, no vôbec neplatí často opakovaná fráza, že je riešením pre znásilnené alebo neplnoleté. Prípadov neplnoletých je aj podľa štatistík Národného centra zdravotníckych informácií za rok 2017 len menej ako päťsto. Väčšina žien, ktoré idú na potrat, už má jedno alebo dve deti (57,2 %).
Paradoxom je, že najviac potratov je práve z tých bohatších oblastí Slovenska: z Bratislavského, Nitrianskeho a Trnavského kraja, teda ani opakovaný argument o neschopnosti uživiť dieťa nie je uveriteľný – skôr je to vysoko nastavená latka spôsobu života, kde už druhé či tretie dieťa nie je želané a stojí oveľa viac času, námahy a aj príliš veľké (a zbytočné) náklady. (Dieťa však najviac potrebuje našu lásku, je mu jedno, či má oblečené veci z bazára, alebo drahé značkové minirifle veľkosti č. 90, z ktorých do pol roka vyrastie.)
Na potrat totiž sčasti neprichádzajú ženy v ťažkej sociálnej pozícii, skôr tie priemerne zabezpečené. Napriek tomu svoje v rozhodovaní určite robí aj problém bývania a platov, no mnohokrát tu hrá rolu strach, ako to zvládneme. Do akej miery je to strach zo straty určitého statusu, strach z potreby zmeniť bývanie a štandard, strach, že to nedáme, vie každý pár či žena sama.
Spoločenský tlak rovnako nie je zanedbateľný: v Bratislave môže mama, ktorá čaká tretie dieťatko, zažiť výsmech a izoláciu od ostatných mám na ihrisku („Nemá na antikoncepciu?“), no dočká sa jej aj v menšom okresnom meste („Vy ste tiež taká chudera, čo má tri deti ako ja…“). Nie je žiadnou výnimkou počuť aj od svojich rodičov či svokrovcov výčitku (bez ohľadu na vieru), ak mladý pár čaká tretie dieťa. Dve podľa mnohých stačia, aj to je nad hlavu. Kedy a ako sa zmenil tento postoj k prijatiu dieťaťa, ktoré už nie je na radosť, nevníma sa ako požehnanie a dar, ale ako vypočítaný, vykalkulovaný „kus“ do rodiny, ťažko povedať.
Isté však je, že sú rodiny, ktoré horko-ťažko zabojujú o svoje jediné či o dve deti – a viac sa nedá, hoci by túžili po väčšej rodine; a sú tie, kde rozhodne žiadne iné „navyše“ nebude. Obrovským paradoxom je nárast rodín a párov, v ktorých zúfalo túžia po dieťati, ba dokonca si prešli niekoľkými spontánnymi potratmi, ktoré ich bolia. (A nie raz sa stane, že ležia na oddelení jednej nemocnice, v jednej izbe – tá, ktorá prišla spontánnym potratom o vymodlené dieťa… a tá, ktorá ho teraz nevie prijať.)
Všeobecný postoj k prijímaniu detí do rodiny nie je radostný a žičlivý, prijímajúci a naplňujúci život manželov. A popravde, ani štát nevytvára žiadne lepšie podmienky na to, aby bola odvaha prijať ďalšie deti.
… na potrat!
Pritrafí sa to mnohým, nech už si dávajú akokoľvek „pozor“ alebo nech používajú akúkoľvek prirodzenú metódu. (Ľudské zlyhania sú vždy – a hovorí sa, že Boh tu to dieťa niekedy veľmi chce mať.) Nečakané tehotenstvo a kopec plánov, ktoré sa zrazu rúcajú. Muž, o ktorého sa nedá oprieť a ktorý s tehotenstvom nesúhlasí, často sa vzťah celkom rozpadne po oznámení „radostnej“ noviny. Štúdium a tehotenstvo ako nezlučiteľná kombinácia. Nová práca a kariérna príležitosť, ktorá práve teraz nemôže ujsť. Príliš malý byt a mizivé možnosti zmeny. Predstava, že tieto financie, ktoré v dome máme, neunesú ďalšieho člena rodiny. Alebo jednoducho už nepripustiť, že by nás mohlo byť viac.
Dôvody však bývajú aj oveľa závažnejšie, i keď si často nevieme reálne predstaviť, čo by nás to stálo. Prvé odbery krvi a skríningy bývajú aj pre ženu či rodinu, ktorá sa na dieťatko teší, hraničné, pretože sa môže potvrdiť riziko vrodenej vývojovej poruchy dieťatka. Čo teraz? Každá žena túži po tom, aby sa jej narodilo zdravé dieťa. Lenže na tento bonus neexistuje žiadny nárok ani stopercentná pravdepodobnosť. Vážna diagnóza je pred nami – a čo teraz s ňou?
To isté zažíva práve teraz aj Soňa z Prahy: má štyridsať a čaká vytúžené druhé bábätko, ktoré má však vážny zdravotný problém. Napriek konzultácii s mnohými lekármi jej všetci – od odborníkov až po partnera a jeho rodinu – odporúčali potrat. Riziko pre ňu aj dieťa je veľké, doma dvojročný zdravý chlapček. Napriek všetkému sa rozhodla dať svojmu synčekovi šancu, no porozumenie a podporu vo svojom okolí nenašla.
Mária zažila podobný príbeh: „Keď som zistila, že bábo nemá obličky a má veľa iných porúch a takmer žiadnu šancu na život, bola som postavená pred zatiaľ najťažšie rozhodnutie v živote: bábo si nechať, alebo ísť hneď na potrat (v mojom prípade už pôrod). Okrem toho, že som behala po mnohých lekároch, som rozpútala diskusiu na internete, kde som hľadala ľudí s podobným osudom a pýtala sa, čo by bolo lepšie. Lekári boli nekompromisní, a aj keď povedali, že rozhodnutie je na mne, takmer všetci mi podstrčili to svoje rozhodnutie, teda ísť na potrat. Tvrdili totiž, že nie je ohrozený len život dieťaťa, ale aj môj život.
Môj gynekológ argumentoval tým, že keby aj dieťa prežilo, bude doživotne odkázané na prístroje, a nazval ho „ľudským preparátom“. Okrem toho nám hovoril, že si ani nevieme predstaviť, čo také dieťa stojí, a že aj keď zomrie, budeme mu musieť zaplatiť pohreb… a ja som v postate celý čas bola rozhodnutá, potrebovala som len počuť jedinú vetu, že mi nič nehrozí.“
Jej odhodlanie donosiť dieťatko podporil príbeh inej mamy, dobrý lekár a písanie denníka, ktorý si v ťažkých chvíľach čítala. Ani ona však nezažila ani porozumenie, ani podporu okolia, prístup ľudí jej prišiel veľmi zlý. Automatická reakcia bola, že takéto dieťa treba potratiť. Priznala, že prechádzala ťažkým obdobím, keď nedokázala na svoje dieťatko pozerať inak ako na nejaký nádor, kým sa mu nerozhodla dať šancu. Jej dievčatko zomrelo, Mária však považuje práve toto tehotenstvo za najkrajšie zo všetkých a je rada, že svojmu dieťatku dala šancu prežiť kus lásky. Jej postoj zmenil aj lekára, ku ktorému pôvodne chodila a ktorý bol z jej rozhodnutia dať šancu najprv zhrozený.
Laura bojovala po operácii obličiek a nečakanom tehotenstve o svoje zdravie, no napriek tomu s manželom ani neuvažovali, že by dieťatko dali potratiť. Ich Matúško nakoniec odišiel do neba spontánnym potratom, no Laura hovorí, že ich táto skúsenosť s manželom posilnila nielen vo vzájomnom vzťahu, ale aj v dôvere v Boha.
Daniela nemá dar viery. Keď čakala svoje prvé dieťatko, pracovala s ťažko postihnutými deťmi. Videla, čo to znamená pre rodičov, a na začiatku svojho prvého tehotenstva práve od týchto detí v stacionári dostala varicelu. Ako zdravotníčka vedela, čo to pre ňu ako tehotnú a pre jej dieťatko znamená. Nedokázala čakať, či po pôrode bude jej dieťatko medzi tými dvadsiatimi percentami, ktoré sú zdravé, alebo či postih bude malý alebo veľký. Na potrat šla, no dodnes premýšľa nad tým, čo by sa dialo, keby tak neurobila.
Príbehov, ako sú tieto, je na každej ulici dosť – a každý z nich má príchuť náročnej situácie, ktorá preverí, v akom stave človek práve teraz je. Zažívať strach, ťažké otázky, osamotenosť, pochybnosti o tom, či to zvládneme, nie je jednoduché. Je však potrat jednoduchším alebo lepším riešením?
Nepomáha žene
Potrat sa ponúka žene ako možnosť odstrániť problém – a ten má meno dieťa. Lenže toto je chyba uvažovania. Problémom totiž nie je dieťa ako také a jeho príchod, ale to, ako všetko okolo jeho príchodu zvládnuť. Mnoho žien nestojí proti dieťaťu, aj keď ich tehotenstvo zaskočí. Principiálne sú pripravené prijať ho a cítia, že je to krv z ich krvi, ktorú majú ochrániť a poskytnúť jej bezpečie.
Tehotná žena však bojuje so strachom, samotou, otáznikmi – od existencie až po svoje zdravie a zdravie dieťaťa. Mnohé sa vyjadrili, že im v tomto rozhodovaní veľmi chýbala podpora, skutočne nezištný prístup, viac objektívnych odborných informácií, vypočutie, sprevádzanie a porozumenie. Teda povedať im, že sa to dá zvládnuť, a to aj v prípade, ak existuje dôvodný predpoklad, že dieťatko bude mať zdravotný problém. Aj na Slovensku existuje už dosť odborníkov (napríklad profesor bioetiky Glasa), ktorí vedia v hraničnej situácii pokojne vysvetliť možnosti riešenia a podporiť aj po odbornej stránke ženu či manželov, aby dali dieťatku šancu.
Naproti tomu mnoho gynekológov je presvedčených, že ponukou potratu žene neuveriteľne pomôžu, že jej chcú dobre; a tak si mnohé zo žien často vypočujú práve počas tehotenskej poradne, aké sú nezodpovedné, ak si chcú dieťa nechať, a čo to znamená, zničiť si život dieťaťom so zdravotným hendikepom. Potrat sa núka v mnohých prípadoch ako jediné a najlepšie riešenie, o ktorom sa nedebatuje. Možno by mali vedieť, ako môžu ich necitlivé postoje ženu uraziť, zneistiť, zraniť.
Do potratu tlačili aj Luciu: „Bolo to pred jedenástimi rokmi, vyšli mi zlé krvné testy. Mala som vysokú pravdepodobnosť, že moje dieťa bude postihnuté Downovým syndrómom. Keď som gynekológovi povedala, že na potrat nechcem ísť, začal na mňa vyvíjať psychický nátlak, či si viem predstaviť vychovávať postihnuté dieťa, ktoré sa nebude vedieť o seba postarať, a podobne. Lekár k tomuto rozhovoru nechcel pustiť ani manžela.“ Lucia s manželovou podporou situáciu ustála, dievčatko sa im narodilo zdravé a veľmi šikovné. No dodnes spomína, ako bola lekárka na genetike v šoku, keď odmietli amniocentézu, a ponúkala im potrat do 24. týždňa tehotenstva.
Čo však žena v tejto situácii najviac potrebuje, je opora a dobrá odborná rada, v závislosti na ťažkosti situácie, ako to všetko zvládnuť. Ak ide o zdravotný problém, vysvetliť jej, aké sú možnosti liečby či perspektívy dieťaťa a ako sa dá aj s takýmto dieťaťom žiť a napredovať. Sú však situácie, ako je aj tá Sonina a Máriina, keď nie je šanca na život dieťaťa. Napriek tomu, pretože to dieťa sa na svet samo nepýtalo a zrejme prišlo na svet z lásky, mu láska stále má patriť – minimálne láska jeho mamy, ktorá znamená šancu na život.
Nie je nič viac ako vedomie, že sme dieťa milovali také, aké je, preto, že je, a že sme ho neodstránili ako „nevhodné“ a „neperspektívne“, ako nie dosť dobré. Je to ťažké rozhodnutie a vyžaduje si, aby žena mala oporu, zázemie, istotu, že to má s kým zvládnuť. Soňa nakoniec túto oporu našla v poradenskom centre Hnutie pre život (Hnutí pro život) v Prahe a po podpore mnohých priateliek. Je pokojnejšia a vníma, že toto je dobré rozhodnutie, aj keď náročné a stále s mnohými otázkami, na ktoré nik nevie jasnú a presnú odpoveď.
Rozhodnutie ísť na potrat totiž ženu nevytrhne zo samoty a opustenosti, ktorú zažíva, keď zistí, že je nečakane tehotná, a ktorá sa jej zdá nezvládnuteľná, ale privodí často aj ďalšie ťažkosti. Skúsenosti poradne Alexis hovoria, že ženy zažívajú výčitky svedomia a pocit izolácie v prežívaní svojich emócií, čo je pre ne veľmi zraňujúce, zvlášť preto, lebo v mnohých odborných kruhoch sa popiera existencia postabortívneho syndrómu.
Mnohé z nich žijú s tajomstvom potratu, ktoré ich trápi, a nedokážu o tom nikomu povedať dlhý čas. Keď totiž riešili hraničnú dilemu, nenašiel sa nik, o koho by sa mohli oprieť, zdieľať sa a dostať porozumenie a pomoc. Vedomie, že nezvládli situáciu a vzali život svojmu dieťaťu, ich oberá o sebaúctu, majú problémy s depresiou, mnohokrát túžia rýchlo otehotnieť, aby si nahradili stratu dieťaťa. Častým javom sú aj poruchy v sexuálnom živote a sú ženy, ktoré po potrate nemôžu malé deti ani vidieť. Ten pohľad je pre ne bolestivý, pripomína im ich vlastné dieťa, uvedomujú si, aké by už bolo veľké, predstavujú si, ako by vyzeralo…
Medzi ženami po potrate sú aj také, ktoré uvažujú o samovražde. Postabortívny syndróm zažívajú viac tie ženy, pre ktoré je jasné, že šlo o dieťatko a nie o zhluk buniek, dokonca sa naň aj tešili, no náročná zmena situácie a niekedy aj dotlačenie okolnosťami k potratu im ublížilo. Uzdravovanie takýchto žien je dlhý proces, ktorý si vyžaduje prijatie, vypočutie a odbornú pomoc.
Ani fyziologicky nie je potrat dobrým riešením pre ženu. Eva Grey hovorí o silnom krvácaní a poškodení hrdla maternice či o poranení maternice operačnými nástrojmi, kde môže dôjsť až k nutnosti odstrániť ju. Následne po vykonaní potratu hrozí zvýšené riziko infekcie, zápal vajíčkovodov a vaječníkov, nepríjemná je aj nutnosť odstrániť zvyšky po potrate z maternice kyretou. Málokto vie, že ženy po potrate – na rozdiel od tých, čo porodili – sú náchylnejšie na rakovinu prsníka. Po potrate môžu ostať v maternici jazvy alebo zápal, ktoré bránia uhniezdeniu ďalších embryí v maternici, teda žena si môže potratom privodiť neplodnosť.
Osobitnú kategóriu aj riziko tvorí tabletka RU 486, ktorá nie je oficiálne schválená na používanie Štátnym ústavom pre kontrolu liečiv – dostať ju však na internete. Vyvolať si potrat sama je riziko, ktoré neodporúčajú ani liberálne diskusné fóra, lekári už tobôž nie, nakoľko to považujú za obrovské riziko. Mnohé zo žien, ktoré túto tabletku použili, boli šokované z rozdielu medzi popisom priebehu potratu v príbalovom letáku (mal byť ako priebeh bežnej menštruácie) a skutočnosťou, nehovoriac o traumatickom zážitku pri vypudení plodu a pohľade naň. Zaujímavé je, že na stopu tomuto veľmi výhodnému biznisu a obrovským rizikám pre ženu došiel práve Ján Kuciak, zavraždený novinár, a tiež české Hnutie pre život, ktorého členovia sa vydávali za „kupcov“ a dostali dokonca aj odporučenie, aby hodili mŕtve telíčko 20-týždňového dieťaťa psovi.
Ktovie, či ženy dôsledne a pravdivo informujú o rizikách potratu lekári, pretože asi nie je náhoda, že čerstvo vydaný leták Skôr ako sa rozhodnete o faktoch ohľadom potratu a o jeho dôsledkoch z pera kolektívu autorov si po obzretí objednalo do svojich ordinácií nemálo gynekológov.
Nech to teda vezmeme akokoľvek, tesne po potrate aj neskôr vyjde žena z tejto situácie telesne aj psychicky zle a znovu sa cíti ešte viac sama a stigmatizovaná.
Nepomáha zodpovednosti a skutočnej láske
Prvou otázkou, ktorá by mala legálne zaznieť, je: Kde je muž, s ktorým táto žena čaká dieťa? Nie je spoluzodpovedný a nemá byť podľa svojho postu a úlohy muža práve teraz žene oporou? Nemal byť iniciátorom zodpovednosti aj pred stykom v postoji prijatia možnosti, že do ich života môže prísť nový človek? Prijať zodpovednosť za nový život je skutočným postojom zrelého muža – a podľa slov jedného z nich normálny muž svoju ženu na potrat nepošle. Ak žena príde s oznamom o možnosti hendikepu dieťatka, očakáva, že práve on ako otec jej bude oporou. Často sa tento oznam stáva hodinou pravdy o charaktere muža a jeho zrelosti.
Otázka teda znie, akých mužov sme vychovali, akých formuje aj spoločnosť, médiá, zamestnanie. Existujú ešte altruistickí, obetaví, skutočne milujúci muži, ktorí stoja za svojou ženou aj v ťažkostiach, ktoré by mali prekonať spoločne? Ak nie… čo treba urobiť pre zmenu? Iste, je ťažké prijať, že moje dieťa nebude mojou výkladnou skriňou, ale bude mať Downow syndróm; je to však stále výzva dokázať, že aj pre toto dieťa, aj pre svoju manželku som hrdina a že moja láska nie je len o vypočítavosti a ziskuchtivosti.
Možnosť potratu totiž dovoľuje mužom tváriť sa, že oni s tým nič nemajú a že nemusia pre život nič urobiť ani niesť spoluzodpovednosť. Je to predsa v ženinom bruchu! Vďaka potratu nepotrebujú zabrať, zabojovať za dobro iného, necítia potrebu byť oporou a zázemím, nemusia sa obetovať ani stratiť nič z toho, čo im zabezpečuje pohodlný a príjemný život. Ako môžu potom muži s takýmto postojom byť zárukou dobrého vzťahu pre svoju ženu, ako môžu byť vzorom pre svoje ostatné deti?
Potrat nepomáha mužom byť skutočnými mužmi, nenúti ich prekonávať samých seba a stať sa hrdinami. Nie je výnimkou, že práve takáto situácia, keď žena stráca oporu toho, s kým dieťa čaká, vzťah rozbije. Na druhej strane sú však často aj muži, ktorí o rozhodnutí ženy ísť na potrat nevedia alebo im nie je umožnené zasiahnuť, aby svoje dieťa zachránili. Ako to ošetriť, je výzva.
V Máriinom príbehu jej manžel stál pri nej napriek všetkým diagnózam, kým Soňa a jej partner majú na situáciu diametrálne rozdielny názor, čo značne pociťujú na ochladení vzťahu. V prípade Daniely jej manžel povedal: „Je to tvoje telo… Urob, ako myslíš…“ Ponechal celú zodpovednosť a dôsledky na nej, hoci stál za akýmkoľvek jej rozhodnutím.
Keď sme na sociálne siete zverejnili otázku, čo by mužom pomohlo byť väčšou oporou pre ich ženu v takejto situácii, aby vyhral život… nedostali sme žiadnu relevantnú odpoveď. Možno je na to priestor teraz (a my radi uvítame názory mužov v diskusii alebo v redakcii).
Odmietnutie challenge
Nečakané tehotenstvo alebo predpokladané či už aj potvrdené zdravotné problémy dieťaťa v maternici sú ako hodená výzva: Skús s tým zabojovať! Faktom ostáva, že hoci je strach prirodzenou reakciou z neznámeho a nečakaného, pravdou je aj to, že strach má veľké oči, a tak často z bojiska utekáme skratkou v nádeji, že sa uchránime od problémov.
Do značnej miery je to aj tým, čo táto spoločnosť produkuje ako spoločenský status o úspešnom živote. Zľavy pre rodiny sú najčastejšie len pre tie, ktoré majú dve deti. V reklamách vidno len zdravé a krásne a znovu často maximálne dve deti a psa. Ženy na obrázkoch a obrazovkách sú štíhle, bez strií a faldov na páse po pôrodoch, muži ako šviháci v každom veku. Všetci sú veľmi spokojní, usmiati a v pohode. Dobre oblečení, dobre zariadení, s dobrým autom.
To, čo vnímame okolo seba aj pod tlakom médií a reklám, je vsugerovaná skratka k ideálnemu životu. Ďalšie dieťa tam už jednoducho nepatrí, kazí dojem a zabehaný štandard. Takto je nám dobre, takto to stačí. Toto myslenie je vsugerované u mnohých párov, ktoré často nemajú zdravotný ani finančný problém prijať ešte jedno dieťa.
Oveľa náročnejšia je situácia a prijatie výzvy, ak je riziko narodenia chorého dieťaťa. Túto možnosť mnohé páry škrtajú zo strachu, čo by ich čakalo, skôr ako by sa dozvedeli viac. Často je to aj tým, že počas štyridsiatich rokov totality sa postihnuté deti schovávali po domoch ako hanba a zlyhanie. Nie každý mal možnosť vidieť, ako také rodiny fungujú a čo je v nich aj v tomto prípade výhrou, hoci starostlivosť o postihnutého člena je určite náročná fyzicky aj psychicky.
Predstava postihnutého dieťaťa preto aj pri googlení a zisťovaní informácií o diagnóze a prognózach produkuje len ďalší strach a úzkosť. Mnohí z tých, ktorí riešia otázku prijatia postihnutia dieťaťa, si nevedia jej zvládnutie predstaviť, a tak volia potrat. Je však zaujímavé, že ak sa dieťatko napriek dobrým výsledkom v tehotenstve narodí so zdravotnou chybou alebo sa časom taká objaví, nik nerieši, že by takéto dieťa „upratal“.
Kto vie zaručiť, že dnes zdravé dieťa bude také do dospelosti? Hoci sa dá strachu a obavám ľudsky rozumieť, minimálne pre tých veriacich, ktorí nie sú vlažní, je to však výzva porásť a svedčiť. V každom prípade, byť zodpovedný znamená prijať dôsledky a niesť ich poctivo. Nezodpovednosť znamená utiecť od toho, čo situácia a naše konanie priniesli.
Mnohí nemajú radi „rozprávky“ o zázrakoch, keď prognózy boli zlé, no dieťa sa narodilo zdravé, lebo súčasná prenatálna diagnostika je oveľa ďalej než kedysi. Predsa sa to však stáva aj teraz. MUDr. Eva Grey na otázku, či napriek skvelej diagnostike nepríde k omylu, hovorí: „Aj zo svojho okolia poznám viacero prípadov, keď žene predpovedali, že sa jej narodí dieťa s postihnutím, a narodilo sa zdravé bábätko. O falošnej pozitivite testov vieme len od žien, ktoré si dieťa napriek zlým výsledkom testov nechali a porodili.
Nevieme, koľko zdravých detí bolo potratených… takže nevieme presne povedať, nakoľko sú tie testy spoľahlivé. Sú krajiny, kde sa prakticky už nerodia deti s Downovým syndrómom. A na druhej strane všetci hovoria o rovnoprávnosti a inklúzii zdravotne postihnutých. Obdivujeme ich za to, čo dokážu, a často sú pre nás vzormi. Odporúčam pozrieť si slovenský film Niečo naviac.“
Svoje svedectvo pridáva aj Mária: „Pred dvanástimi rokmi, keď moja mama čakala brata, začala v treťom mesiaci krvácať. Lekári nevedeli s istotou, čo sa deje, ale s „istotou“ vedeli jedno, že dieťa bude postihnuté! Tiež ju naháňali, aby si ho dala vziať, a hovorili jej, že má štyri zdravé deti, prečo si chce nechať aj piate, keď bude mať s ním trápenie do konca života. Psychika na dne, no mama si ho aj tak nechala a celé ďalšie mesiace musela až do pôrodu ležať, lebo len čo začala chodiť, tak krvácala viac. Dnes má brat dvanásť rokov a vôbec nie je postihnutý. Je najlepší žiak v triede a v podstate sa učí aj najlepšie spomedzi nás súrodencov.“
Kto z nás vie, do akej zrelosti by nás posunulo prijatie výzvy a dieťaťa v akejkoľvek situácii? Potrat nám totiž túto možnosť berie.
Demografia a ekonomika na kolenách
Často zachytávame v správach informáciu, že pôrodnosť na Slovensku prudko klesá a hrozí nám, že na generáciu súčasného stredného veku nebude mať kto robiť, lebo dôchodcov bude oveľa viac. Podľa štatistického výskumu najmä ženy narodené v druhej polovici 70. a 80. rokov už žijú iné hodnoty a postoje, a tak pre ne nie je dôležitý skorý vstup do manželstva a prijatie detí, zvyčajne troch, ako bolo tradíciou.
Ženy vstupujú do manželstva oveľa neskôr, žijú skôr vo voľných vzťahoch a prípadné tehotenstvo riešia znovu často potratom kvôli nestabilite vzťahov, túžbe uplatniť sa v kariére a dopriať si život. Materstvo odkladajú až po tridsiatom roku života, a potom často nestíhajú viac ako dve deti, aj to s veľkými komplikáciami spôsobenými automatickým používaním antikoncepcie. Index plodnosti pritom prudko klesá pod sebazáchovnú hodnotu národa – jeho hodnota bola v roku 2011 1,45 na ženu, čo je ďaleko od ideálu 2,1.
V roku 2018 nedosiahlo toto číslo ani jedno mesto. Prognóza vývoja demografického ukazovateľa nie je veľmi radostná, a to ani pri prijatí možnosti otvoriť sa príchodu migrantov, ktorí zatiaľ nemajú vnútorný hodnotový problém s prijatím detí. Iná vec je, že momentálne nastavenie spoločnosti nie je tejto možnosti veľmi otvorené, respektíve že zatiaľ nechceme z viacerých dôvodov prijať toľko migrantov, ktorých plodnosť by nám pomohla zlepšiť mizerné čísla demografického vývoja.
Odhaduje sa, že do roku 2050 treba počítať ročne s úbytkom 10 až 40 000 osôb. Dramatickú situáciu by zmiernil ročný prírastok 10 000 živo narodených detí, čo je však veľmi idealistický variant. V súčasnom stave hrozí, že sa sociálny systém zrúti a nebude postačovať, keďže priemerný vek sa predlžuje a počet starých ľudí sa zvyšuje.
Ak by sme to mali povedať jednoducho, tých vyše 15 000 oficiálne potratených detí na Slovensku ročne nám zúfalo bude chýbať. Už dnes je neskoro. Ak je stav takýto, treba sa pýtať, čo robí štát, jeho ekonómovia a prognostici, odborníci na rodinnú politiku a demografiu s tým, aby situáciu zmenili a motivovali ľudí vstupovať do manželstva, prijať viac detí. Čo robia, aby zmenili postoj spoločnosti a jej pohľad na dieťa ako na dar, aby zabezpečili aj viacpočetným rodinám slušný životný štandard, ak sa o deti dobre starajú?
Akú možnosť podpory dostávajú rodiny, aby mali slušné bývanie a možnosti získať ho, aby neboli odkázané finančne živoriť preto, lebo mama je na materskej? Čo robí štát pre to, aby dobré manželstvo, rodina a výchova novej generácie boli pre neho prioritou a hodnotou? Aby sa díval dopredu a múdro sa staral o našu budúcnosť? Lebo zatiaľ napriek rečiam o sociálnej vláde a jej balíčkoch je pomoc pre zvýšenie demografickej krivky mizivá a pomalá. Považovať jasle či povinnú škôlku za prorodinné a demografický vývoj podporujúce opatrenia je veľmi naivné. A tak nám potraty a spoločenská klíma berú aj budúcnosť a zaslúženú pokojnú, ekonomicky dôstojnú starobu.
Miesto ex post
O potratoch sa hovorí dlho a sú témou zákopových, ťažkých slovných vojen. Mnohí ich považujú za „talibanizmus katolíkov“, ich zákaz za obmedzovanie osobnej slobody ženy rozhodovať o svojom tele a svojom dieťati. Je ťažkým paradoxom čítať na začiatku ústavy, že každý život je hodný ochrany už pred narodením, a potom počuť, že nie je treba niečo meniť na zákone o interrupciách.
Čo si myslieť o ľuďoch, aj veriacich, ktorí tvrdia, že predkladanie nového zákona o potratoch je vytĺkanie politického kapitálu, lebo máme závažnejšie problémy, ako sú korupcia a podvody všetkého druhu, strata právneho štátu…? Nezačína sa uzdravovanie a riešenie všetkých, nielen týchto menovaných problémov práve úctou k človeku od počatia po smrť a jeho ochranou? Nestáva sa práve vtedy človek citlivejším a láskavejším, ľudskejším a silnejším?
Potrat nám berie viac, ako si myslíme, a nedáva nám nič pozitívne. Je čas vysúkať si rukávy a pustiť sa do zmeny – možno aj tak, ako to urobili v Čechách v Hnutí pre život programom Nesoudíme, pomáháme alebo kampaňou na podporu prijatia tretieho dieťaťa.
Všimli si, že najväčšou skupinou žien, ktoré podstupujú potrat, sú tie, čo majú dve deti a idú na potrat z ekonomických dôvodov. Neodsúdili ich, ale tlačia na štát, aby tieto ženy neboli nútené z ekonomických dôvodov rozhodnúť o odstránení života dieťaťa. Naštartovali projekt reálnych potrieb rodín pre prijatie tretieho dieťaťa, ukázali obavy z prepadu sociálneho statusu. Zdôraznili, ako Česko potrebuje tretie dieťa, aby neskolaboval systém. Našli spôsob, ako sa to dá, prostredníctvom dotácií a možných fondov EÚ. Ukázali, že investícia do domácich rodín a ich plodnosti je istejšia ako investícia do podpory migrantov – a vláda tieto argumenty prijala za svoju prioritu.
Učme sa aj od nich hľadať pozitívne, prirodzené, dobré, zákonné, ekonomické dôvody, ako sa dá prijať dieťa v každej situácii. Meňme postoje pozitívnymi svedectvami o materstve ako hodnote a o dieťati ako dare. Argumentujme faktami, ktoré nemusia byť čisto náboženské, ale sú prijateľné a zrozumiteľné pre všetkých. Ukážme, že nám záleží na ženách, manželstvách a rodinách a rozumieme ich potrebám, snom a zápasom.
Máme za sebou dva Národné pochody za život a tretí pred sebou. Ideme bojovať za najmenších z nás. Len vtedy má náš štát, naša krajina, naša rodina budúcnosť. Keď nám budú stáť za to. Keď sa budeme dívať ďalej, ako dovidíme. Keď potrat už jednoducho nebude lepšou voľbou. Keď už nebude znieť prikázanie: „Nezabiješ!“ ako nezmyselný tlak Cirkvi či Boha.
Zdroje:
http://www.nczisk.sk/Aktuality/Pages/Potraty-v-SR-2017.aspx
p. Hrádocký
p. Trnovec
MUDr. Eva Grey