TOP

Za dverami hospicu: Sme vďační, že môžeme sprevádzať zomierajúcich

Ak sa hovorí o eutanázii, je potrebné hovoriť aj o hospicovej paliatívnej starostlivosti. Mnohí si predstavujú priestory hospicov plné zúfalstva, žiaľu a bolesti. Niekedy stačí jediná návšteva, aby ste zistili, že posledné dni je možné prežiť s láskou, s úctou, v nádeji a naplnené životom. My sme sa vybrali s fotografom do trenčianskeho hospicu, aby sme počas jednej noci zachytili jeho atmosféru. K fotografiám ponúkame päť pohľadov spoza brán hospicu – lebo tie povedia viac ako nejasné dohady, argumenty a predstavy.

SPRACOVALI: Martin Ližičiar / Zuzana Verešová
FOTOGRAFIE: Ondrej Šomodi

Pohľad prvý: Tu sa o mňa starajú s láskou

V hospici hospitalizovali pána Mariána, ktorý nemal ani 60 rokov. Bol v poslednom štádiu onkologického ochorenia a priviezli ho z Národného onkologického ústavu v Bratislave.

Pán Marián poprosil, aby mu zavolali riaditeľku. Zišla okolo obeda k nemu, dvere mal pootvorené, ticho vošla. Uvidela muža, ktorému už takmer iba koža obopínala kosti, ležal na polohovacej posteli v polosede, na krku mal zavedený venózny katéter, do ktorého mu sestry aplikovali náhradu stravy. Myseľ mal však jasnú, oči bystré a nežné.

Hneď ako pani riaditeľka vošla, vytušil, že je to ona. Natiahol smerom k nej ruky na privítanie a ona mu jeho ruky „objala“ svojimi. Pozerali si do očí. On jej začal ďakovať za to, že ho sem prijali, že tu môže byť, že už ako si prvú noc líhal, cítil úžasný pokoj. Veľmi ďakoval za ľudí, ktorí sa o neho starajú. A dodal: „Áno, aj v Bratislave sa snažili o to isté, ale tu… tu je to iné! Tu cítim, že sa o mňa starajú s láskou!“ Sestra Noemi, riaditeľka hospicu, bola touto krátkou a výstižnou vetou hlboko dotknutá.

Pozerala pánovi Mariánovi do očí, hladila ho úsmevom a objímala jeho chudé ruky svojimi rukami. A povedala mu po jeho priznaní: „Je nám všetkým cťou, že si nás Pán vybral, aby mu dal pocítiť – cez našu službu lásky, nehy a dobroty – že Pánovi na ňom záleží, že ho ľúbi a že aj cez nás mu chce dať pocítiť, že mu je nablízku…“

 

 

Pohľad druhý: Veterníky

V rámci svojich možností a v spolupráci s rodinou sa hospicový tím snaží plniť posledné želania pacientov. Raz prišla od pacienta takáto žiadosť: má veľkú chuť na veterníky.

Chutne vyzerajúce veterníky čakali, kedy sa pacient zobudí. Bol to baník po päťdesiatke. Do hospicu prišiel s veľkými bolesťami, typickými pre terminálne štádium rakoviny. Okrem nich ale trpel aj inými bolesťami – vnútornými, že neprišiel za ním nikto z jeho rodiny, hoci vedeli, že nemá pred sebou veľa dní.

Keď sa zobudil, s veľkou chuťou zjedol prvý veterník a potom si dal zavolať človeka, ktorý ich kúpil. Do jeho izby vošla riaditeľka, s úsmevom pozdravila. Muž ležiaci na lôžku bol vychudnutý, jeho opálená pokožka obopínala kosti. Bystrými očami naznačoval otázku, kto je tá žena. Riaditeľka pristúpila k lôžku, chytila ho za ruku a predstavila sa ako sestra Noemi, tá, ktorá kúpila veterníky. V jeho očiach zažiarili iskričky a vykotúľali sa z nich slzy. S úsmevom a slzami v očiach chytil jej ruky do svojich slabých rúk a ťahal ju k sebe. Chcel ju obdarovať bozkom vďaky, no nevládal sa zodvihnúť. Naklonila sa k jeho tvári a on ju pobozkal na líce. Tíško opakoval: „Mne kúpila riaditeľka veterníky. Ďakujem.“ Potom jej ukázal fotku svojich rodičov (zrejme ju celý život nosil pri sebe, pretože bola ošúchaná) a aj bez slov cítila, ako jej hovorí, že oni ho milovali. S plačom hovoril, že nikto z rodiny za ním neprišiel. Cítil sa zabudnutý a pomedzi to ďakoval, že mu riaditeľka kúpila veterníky.

 

 

Na druhý deň s chuťou zjedol aj druhý veterník, svoj obľúbený koláč, a potom upadol do agónie. Zdalo sa, že už nevníma, keď Noemi stála pri ňom. Obdarovala ho nežnými pohladeniami po hlave s túžbou, aby ich cítil ako pohladenia svojej mamy. O pár dní zomrel.

Sestra Noemi hovorí: „Vždy v takejto chvíli moje srdce kvitne vďakou za to, že môžeme sprevádzať zomierajúcich, že môžeme tíšiť nielen ich fyzické bolesti, ale i bolesti duše, že im môžeme dať pocítiť, že majú svoju hodnotu, že sú dôležití a hodní úcty a lásky.“

 

 

Pohľad tretí: Okuliare

V hospici síce nedokážu pridať viac dní do života, ale každodenne sa usilujú vnášať viac života do dní.

Už v prvých dňoch od prijatia pána Jozefa do hospicu bolo vidieť, že je to muž veľkého ducha, sčítaný, múdry, s detskou skromnosťou v očiach. Na nočnom stolíku mu ležali časopisy o lietadlách v nemčine. Bral si ich do rúk a znova smutne odkladal. Nevidel už totiž prečítať ich stránky. Zrak sa mu výrazne zhoršil.

Pán docent MUDr. Juraj Strmeň, CSc., ošetrujúci lekár pána Jozefa, videl, že čítanie by jeho pacientovi výrazne pomohlo skvalitniť posledné obdobie života. Staré okuliare však nepostačovali a pacient, pripútaný chorobou na lôžko, nemal ako ísť k očnej lekárke. Ako splniť toto posledné prianie?

 

 

Hospicový tím našiel ochotného spojenca v optike u pani Zity, vďaka ktorej mohli priamo v hospici zistiť, aké okuliare budú postačovať na to, aby sa pán Jozef mohol ešte potešiť z čítania. A tak skúšali, vymieňali jedno sklíčko za druhé… mnoho pokusov a mnoho kombinácií, až sa podarilo trafiť tie správne dioptrie, cez ktoré pán Jozef videl čítať svoje obľúbené časopisy.

 

 

 

Pohľad štvrtý: Príď si po „Ducha“ na 3-ku

…aby nezostal človek v poslednej chvíli života sám – o to sa členovia hospicového tímu usilujú.

Bolo krásne sviatočné ráno. Riaditeľke zazvonil mobil, volala sestra Gertrúda: „Príď si po Ducha na trojku.“ Do srdca jej vnikol ten tajomný pocit blížiacej sa smrti. Zbehla rýchlo z podkrovnej kancelárie na prízemie, ticho vkĺzla do izby číslo tri. Gertrúda sedela pri lôžku pacientky, držala ju za ruku a modlila sa ruženec k Božiemu milosrdenstvu. Slová neboli potrebné. Všetko bolo jasné. Prisadla si k lôžku, vybrala z vrecka svoj ruženček a pridala sa k modlitbe. Pani ticho dýchala. Oči mala otvorené, bola pokojná, veď nebola sama. Posledný nádych… a prišla tá vzácna chvíľa vstupu do domu Otca. Chvíľa „vyliatia Ducha“.

Riaditeľka hospicu verí, že okamih smrti je okamihom vyliatia Ducha. Keď Ježiš zomieral, naklonil hlavu a odovzdal Ducha. A tak aj oni mali tú česť prijať tajomným spôsobom Ducha – Ducha nehy, lásky, radosti, pokoja, trpezlivosti… a tohto Ducha cítiť v hospici každodenne. V tom Duchu prekvitá hospicový tím. Ich srdcia sú plné vďaky, že môžu slúžiť ľuďom, sprevádzať tých, ktorí zomierajú, aby nezostali v poslednej chvíli života sami.

 

 

Pohľad piaty: V hospici bolo mamine dobre

Tridsaťročnú maminu do hospicu priviezol muž, bola v poslednom štádiu onkologického ochorenia. V hospici prežila necelých šesť dní. Jej dcéra, dnes už slečna, je dobrovoľníčkou hospicu, ktorá sa so svojím tímom stará okrem iného aj o kvety. Pomáha vytvárať pocit domova.

Tí, ktorí boli v tom roku v hospici, si dobre pamätajú na sedemročné dievčatko, krásne, s vlnitými vlasmi, bystrými očkami, prváčku so školskou taškou, ako so svojím ocinom prichádzala denne za maminou a prinášala jej vlastnoručne nakreslené obrázky.

Vtedy sedemročné dievčatko prichádzajúce počas tých dní do hospicu so svojím ocinom, dnes krásna sedemnásťročná slečna píše: „Milé moje sestričky! Pred desiatimi rokmi mi tu v hospici zomrela mamina a do dnešného dňa som vám nesmierne vďačná za tú skvelú starostlivosť, lásku, s ktorou pristupujete k pacientom. Je to niečo, čo ma stále inšpiruje a napĺňa moje srdce radosťou. Časy tu si veľmi nepamätám, no napriek tomu cítim, že tu mamine bolo dobre a ja som jej tu mohla robiť spoločnosť. Veľká vďaka vám za všetko.“

Navštívte internetovú stránku trenčianskeho Hospicu milosrdných sestier: www.hospictn.sk .



Komentáre