Za múrmi kláštora augustiniánov: Humor, všestrannosť a kyslé hrozno

Interiorita, komunita a služba – tri slová, ktorými by sme mohli charakterizovať augustiniánov. Vedeli ste, že v Košiciach sa nachádza jediná komunita augustiniánov na Slovensku? Nazreli sme za múry kláštora augustiniánov, aby sme sa čosi viac o tejto komunite dozvedeli a, samozrejme, aby sme bližšie spoznali, kto bol ten veľký sväte Augustín. Čas s nami strávil páter Milan Hermanovský OSA.

Keď sa kresťanská Cirkev a kresťanské náboženstvo ako také ešte len formovalo, narodil sa v Severnej Afrike, v meste Tagaste, chlapec menom Aurelius Augustinus. Jeho matka, sv. Monika, sa za neho ozaj dlho modlila, aby sa priblížil k Bohu. Jej vytrvalosť v modlitbe bola úspešná. Z chlapca sa stal muž. Muž, ktorý mal rád pravdu a pravdu vždy aj hľadal. Veľa cestoval, veľa čítal, študoval, až sa z neho stal jeden z najštudovanejších ľudí svojej doby. Pravdu však stále nenachádzal v plnosti. Pýtal sa, hľadal, no z mnohých miest odchádzal nešťastný.

Až raz jedného dňa, 1 637 rokov dozadu, so slzami v očiach uznal, že jedinou Pravdou je Boh. Potvrdzuje to aj jeho známy výrok: „Stvoril si nás pre seba, Pane, a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe.“ Tento svätec pôsobil v meste Hippo v severnej Afrike v Alžírsku. Tritisícosemnásť kilometrov od tohto mesta sa nachádza jediná komunita augustiniánov na Slovensku, v Košiciach.

„Definujete sa ako rehoľníci alebo ako mnísi?“

„Áno.“
Takto znie odpoveď na moju zvedavú otázku. Už v tom mám jasno. Ostáva mi zasmiať sa nad týmto paradoxom. „Technicky sme rehoľníci s mníšskou tradíciou. V konečnom dôsledku sú oba pojmy správne. Záleží to aj od miesta pôsobiska, kde sa augustiniáni nachádzajú.“ Augustiniáni sú skrátka všestranní. Pri pohári vody a káve, ktorú si páter Milan k nášmu rozhovoru urobil, rozoberáme ich spiritualitu a apoštolát. Čo robí augustiniánov augustiniánmi? „Naša charizma je byť kresťanom. Zároveň v teritóriu, v ktorom sa nachádzame, reagujeme na podnety okolia. Napríklad v Španielsku, kde máme spolubratov, je pre nich príznačné školstvo. Samotný Augustín bol veľmi vzdelaný. Na stredovekých obrazoch nás ľudia často môžu rozpoznať ako tých s knihou v ruke,“ tvrdí páter Milan.

Vzácnosť augustiniánov na Slovensku

Augustiniáni sa dajú rozpoznať teda podľa knihy a ich jednoduchého čierneho habitu, ktorý má na sebe aj páter Milan. No čím sú špecifickí augustiniáni v Košiciach? Z nedávnej histórie vieme, že v Košiciach sa „usadili“ len nedávno. „Na Slovensku sme boli už pred rokom 1276, napríklad vo Veľkom Šariši. Cez protestantské obdobie však slovenské kláštory vymizli.“ V čase komunizmu augustiniáni na Slovensku neboli. Avšak páter Milan nám približuje príbeh jedného brata, Pavla Benedika, ktorý po svojom úteku z komunistického režimu začal študovať v kňazskom seminári v Ríme, kde sa neskôr stal aj augustiniánom. Po páde režimu v roku 1990 sa vrátil na Slovensko odslúžiť primičnú svätú omšu za účasti jeho rodičov. Keďže účasť bola hojná, bratia augustiniáni to prijali ako pozvanie od Ducha.

Z letných aktivít na Slovensku sa stalo usadenie na Slovensku, najprv v Prešove a neskôr v Košiciach. V októbri 1995 bola oficiálne otvorená komunita talianskej provincie na Slovensku. Muži, ktorí majú záujem o vstup do rehole, študujú a skladajú formáciu v Taliansku, keďže slovenská komunita je súčasťou talianskej provincie. Na Slovensku je zatiaľ komunita augustiniánov len jedna, čo s úsmevom konštatuje páter Milan: „Tu na Slovensku sme vzácni.“ A veru je tomu tak. Preto si túto vzácnosť vážia aj ľudia žijúci tu na sídlisku v blízkosti kláštora.

Ponuka na zakladanie augustiniánok

Augustiniáni boli kedysi asi najpočetnejším rehoľným rádom na svete, po vlne protestantizmu sa to trochu zredukovalo. Aktuálne je ich na celom svete zhruba 3 000. Komunity nájdeme naprieč celým svetom cez Ameriku, Európu, Afriku, ale aj Kóreu, Japonsko, na Filipínach či v Indonézii. Odlišujú sa len malými kultúrnymi odtieňmi. Regula svätého Augustína je veľmi flexibilná, takže ju využívajú aj ďalšie rády. Augustín ju pôvodne písal ako program domu. „Pre nás je regula smerodajná, ale žijeme spiritualitu, ktorá je vyjadrená v množstvách kníh, ktoré Augustín napísal.“
Zaujíma ma, ktoré tri slová sú príznačné pre augustiniánov. Prvé slovo, ktoré páter Milan opisuje, je interiorita – vnútorný duchovný život a vzťah s Bohom. „Druhým je komunita, spoločenstvo, vzťah medzi nami. A tretie je služba, čokoľvek, čo miestna Cirkev potrebuje. V tomto sme trochu odlišní od iných reholí. Nie sme definovaní konkrétnou prácou. Odpovedáme na aktuálne potreby miestnej Cirkvi.“ V Košiciach majú augustiniáni na starosť farnosť a venujú sa pastorácii mladých, rodín a manželstiev. Farnosť je zasvätená svätej Rite, ktorá bola tiež augustiniánkou. Od pátra Milana sa dozvedáme, že na Slovensku zatiaľ augustiniánky nepôsobia. V tom na nás s úsmevom pozrie: „Ja ich nezaložím, ale ak by ste chceli vy dve…“

Jediné pravé „ty“ je pre nás Boh

Naše rozprávanie sa opakovane uberá k osobe svätého Augustína. Zaujalo ma slovo interiorita, o ktorej sme už rozprávali. Návrat k sebe samému, do svojho vnútra. Čo to môže v praxi znamenať? „Okrem toho, že bol svätý Augustín polyhistor, bol aj génius. Jeho výroky či pojmy doteraz využíva moderná kultúra a vedy. V dnešnej dobe sme roztrieštení. „Ja“ som vzťah. A každé „ja“ potrebuje konkrétne „ty“. Jediným pravým „ty“ je pre nás Boh. Každá vec, ktorá v nás vzbudzuje emócie, nás pozýva do vzťahu. Potom sa stane, že sme roztržití, pretože nás to trhá a náš osobný príbeh je potom neautentický. Do toho všetkého prichádza dnes ešte virtuálna realita. Už nežijeme svoj život. Interiorita sa stáva základom k duševnému zdraviu. Ak nerozpoznám v srdci hlas Boha, nerozpoznám ho ani vo vonkajšom svete.“

Odkaz svätého Augustína je dnes potrebný ešte viac ako kedykoľvek predtým. Navrátiť sa k sebe v dnešnom svete môže byť náročné, no stojí to za to. Inšpirovať a napomôcť nám v tom môžu aj knihy Augustína. Páter Milan zdôrazňuje aj dnešný úspech východných náboženstiev, ktoré hlásajú, že je dobré byť chvíľu sám v tichu. To nám je už však veľmi dobre známe. Kedysi to bol bežný štýl kresťanov. Zmenilo sa toho mnoho, no ako hovorí páter Milan: „Ticho a kontemplácia sú základnými termínmi, no žiaľ, veľmi nám začali chýbať. Mohlo to byť spôsobené rušením kontemplatívnych kláštorov počas jozefínskych reforiem.“

Ďakujme Bohu za všetko, čo máme

Potreba stíšenia sa uskutočňuje aj tu, v kláštore. Ako to praktizujú bratia a konkrétne páter Milan? „Dnes o deviatej večer,“ odpovedá s úsmevom. „Ráno sa mi ťažko vstáva, ale večer som veľmi aktívny. Súčasťou interiority je aj toto; pozvanie pre nás všetkých, aby sme Bohu dávali najlepšiu hodinu zo svojho dňa. Ľudia mi vravia, že sa nemodlia poriadne ráno a večer. Odpovedám im, pomodli sa základné modlitby Otčenáš, Zdravas‘ a Sláva Bohu. Niekomu ranná a večerná modlitba funguje lepšie. Ale ak to tebe nevyhovuje, pomodli sa úprimne počas dňa, venuj Bohu svoju najlepšiu hodinu – pre niekoho to môže byť popoludní, pre iného ráno.“

Súčasťou stíšenia môže byť aj spytovanie svedomia, no aj to sa má vykonávať správne. Spytovaním svedomia nie je vymenovanie všetkého, čo som počas dňa urobil zle. Augustínove Vyznania sú akoby spytovaním svedomia, ale nehovorí v nich len o svojich hriechoch. „Mali by sme v prvom rade ďakovať Bohu za všetko, čo v živote máme. V tomto kontexte si môžeme povedať aj to, čo sme v tento deň neurobili dobre. Deťom v škole som to vysvetľoval na príklade s bielym papierom, na ktorom je čierna bodka. Automaticky si všimneme čiernu bodku a ignorujeme zvyšný biely papier. No my musíme vidieť aj to biele. Potrebujeme doslova prinútiť náš mozog, aby videl náš život, ako ho vidí Boh.“

Boh je Boh a ja nie som Boh

Ako sa nestratiť vo svete, ktorý ponúka tak veľa podnetov? Ako v takomto svete hľadať a nájsť samého seba? Páter Milan ponúka jasnú odpoveď: „V prvom rade je to Boh a vzťah s ním. Podstatné je rozpoznať pravdu, že Boh je Boh a ja nie som Boh. Dôležité je aj uvedomiť si, ako často skĺznem v modlitbe do toho, že vravím Bohu, čo má urobiť. Naopak, mal by som mu dôverovať.“

Predtým pôsobili augustiniáni na rôznych miestach východného Slovenska. Aktuálne sa venujú pastorácii rodín a duchovnému vedeniu: „Venujeme sa čoraz viac rodinám spovedáme a venujeme sa duchovnému vedeniu. Pretože ľudia prichádzajú s problémami, ktoré nevedia vyriešiť. Hľadajú odpovede a keď ich nevedia nájsť, tak sa pýtajú. Po minulé roky sme organizovali manželské večery, predmanželské sprevádzanie.“ Páter Milan sa pred touto službou venoval učeniu na školách v Košiciach. Pred naším stretnutím ho prišli navštíviť aj jeho bývalí žiaci, ktorí na neho v dobrom spomínali a pripomenuli mu roky na škole. Ich návšteva bola príjemným prekvapením. Páter Milan je veľmi vďačný za svojich žiakov. Svoju cestu k učiteľstvu opisuje takto: „Moji rodičia boli obaja učitelia. A keďže ja som lenivý človek, ako mladý som si vravel, čo budem vymýšľať, budem učiteľom aj ja. Pán Boh mal iné nápady, takže som skončil ako kňaz v reholi, ale učiteľstvo ma aj tak dobehlo.“

So svätou Ritou majú všetci bratia veľmi silný vzťah, keďže na jej orodovanie sú často vyslyšané mnohé modlitby. Vznik farnosti bratom trochu zmenilo plány a celkové denné rozloženie programu, ale snažia sa ho nejako skĺbiť s povinnosťami pastorácie.

Z budhistu augustinián

V celom kláštore vidíme mnohé znaky augustiniánskej spirituality skrz obrazy, ikony či znak horiaceho srdca prepichnutého šípom a s otvorenou knihou. Svätý Augustín a jeho odkaz sa veľmi silno pretavuje aj do života bratov. Kto bol svätý Augustín a kým je osobne pre pátra Milana? „Svätý Augustín pre mňa znamená veľa. Pred mojím obrátením som bol dokonca istý čas budhista. Nevyrastal som vo veriacej rodine. Jediným príkladom veriaceho človeka bola moja stará mama. Nebola však najlepším príkladom kresťana pre zmäteného tínedžera, takže som rýchlo od viery upustil. Začal som sa venovať východnej filozofii. Budhizmus sa mi veľmi páčil, no po čase som si uvedomil, že to nie je pre mňa. Je to veľmi pekný funkčný ľudský systém, ale zostal som z toho sklamaný, hlavne z pesimizmu budhizmu. Mal som známych a priateľov, ktorí boli kresťania a zažil som skrze nich inú skúsenosť kresťanstva. V tomto procese som objavil aj Augustínove Vyznania. Po prečítaní som sa rozhodol hľadať viac o komunite augustiniánov. Augustín je človek, ktorý vie vždy prekvapiť. Myslím si, že každá generácia môže objaviť Augustína nanovo.“

Svätec, na ktorého spáchali atentáty

Ďalej sa chceme pozrieť na vývoj viery a ďalšie zaujímavosti o osobe samotného Augustína. Dozvedám sa zaujímavosť, že bol na neho minimálne dvakrát spáchaný atentát z radov siekt, ktoré mali s ním nezhody, keďže bol známym a účinným hlásateľom a obhajcom katolíckej viery pre ľudí svojej doby.

Vieme, že mal so svojou partnerkou syna. Napokon sa rozhodla pre zasvätenie aj ona, aj jeho syn. Partnerka ho opúšťa pred jeho obrátením, čo sa ho hlboko dotkne. Augustínove obrátenie je sprevádzané jeho milovaním a hľadaním pravdy. Je rozhodnutý hľadať ju celý život. V tomto čase už tuší, že ak tu pravdu nájde, tak možno bude mať tvár Ježiša Krista. Vrcholom jeho kariéry bolo, že sa dostal na cisársky dvor ako veľmi dobrý rečník. Ľudu tlmočil rozhodnutia cisára tak, aby sa ľud nevzbúril, takže musel občas aj klamať a manipulovať, z čoho nebol nadšený. Aj z tohto zažíval krízu. Na jednej strane mal vysoké postavenie, ale na druhej zrádzal svoje vlastné zásady.

Augustín bol materialista. Keď bol v sekte tzv. manichejcov, oslovila ho tým, že jej stúpenci vraveli, že majú pravdu. No keď mu nevedeli odpovedať na jeho otázky, odišiel sklamaný. Keď prišiel na európsky kontinent, stretol platonikov, ktorí mu dali čítať mnohé filozofické diela. Augustín zistil, že nie všetko je materiálne a že existuje niečo viac, čo sa neriadi podľa materiálnych pravidiel. Kľúčovou postavou v príbehu jeho obrátenia bol práve svätý Ambróz. Bol to veľmi zodpovedný človek a páter Milan nám o ňom rozpráva: „Keďže svoj úrad katolíckeho biskupa vykonával zodpovedne, dostal sa do konfliktu s cisárovnou, ktorá bola ariánka. Konflikt vyvrcholil v rozkaz, aby boli obsadené katolícke kostoly. Ambróz do obrany pozval katolícke babky, keďže mladí museli ísť do práce. Ony strážili celú noc a celý deň – modlili sa, spievali. Ak chceli vojaci vojsť do chrámu, museli čeliť svojim vlastným babkám, keďže aj oni často pochádzali z Milána.“ So smiechom si to predstavujeme. Zároveň pociťujem osobne veľký obdiv nebojácnych veriacich žien, ktoré bránia chrám.

Začalo to spoveďou

Do Milána bol poslaný Augustín ako veľký rétor a chcel spoznať Ambrózov štýl. „Pri jednom stretnutí Ambróz vyzve Augustína, aby šiel za Simpliciánom, ktorý bol starší skúsenejší kňaz. Čo Augustín nevedel bolo, že Simplicián je spovedník Ambróza. Takže akoby ho pozval na spoveď. To, čo máš vedieť, už vieš, potrebuješ sa konfrontovať sám so sebou.“ Popri rozprávaní sa páter Milan zastaví a s úsmevom nás povzbudí: „A prečo vám to vlastne rozprávam?! Prečítajte si Vyznania!“ Túto knihu som už mala kedysi v hľadáčiku a teraz sa mi znova pripomína. „Túto knihu treba čítať pomaly. Najlepšie je čítať po jednej kapitole, možno aj dvakrát, a vychutnávať si ju.“
A teda sme sa dostali v tomto rozprávaní až k Augustínovmu obráteniu: „Hodil sa s plačom pod strom a počul hlas dieťaťa, ktoré mu kričalo: Tolle, lege! Vezmi a čítaj. Na stole v záhrade boli listy Pavla a zrak mu padol na citát: Žime počestne ako vo dne; nie v hýrení a opilstve, nie v smilstve a necudnosti, nie v svároch a žiarlivosti, ale oblečte si Pána Ježiša Krista; a o telo sa nestarajte podľa jeho žiadostí. (Rim13,13-14) Augustín zažíva okamih, že Boh s ním v tejto situácii je, on hovorí jemu konkrétne v záhrade. Rozhodne sa teda pokrstiť a aj založiť komunitu, ktorá sa bude venovať praktickej práci, ale aj modlitbe a rozjímaniu.“

Zakladanie kláštorov

Augustín umiera v roku 430. Potom nasleduje tzv. hluché obdobie, kde nemáme presné písomné pramene o augustiniánskych kláštoroch, pretože celá severná Afrika a mesto Hippo, kde Augustín pôsobil, je zničená nájazdom gótskych kmeňov menom Vandali.

Zjednotenie nastáva až v trinástom storočí. Tam už poznáme množstvo kláštorov, ktoré žijú spiritualitu svätého Augustína. Medzitým poznáme len zopár konkrétnych príkladov, o ktorých nemáme presnú historickú istotu. „Keď vzniknú rehole ako františkáni a dominikáni, pápež vidí, aké veľké dobro prinášajú pre obrodu viery a uvedomí si, že celý svet je plný kláštorov, ktoré žijú podľa pravidiel sv. Augustína. Žijú tam múdri a svätí ľudia, ale žijú ďaleko od miest. Uvediem príklad so svätou Katarínou Sienskou. Mala duchovného sprievodcu, ktorý žil v kláštore, do ktorého cesta trvá dva dni. Kto si mohol dovoliť takúto dlhú cestu, aby napríklad absolvovali spoveď? Preto pápež zjednotil týchto rehoľníkov a vytvoril rehoľu, ktorá by niesla meno svätého Augustína. My to nevoláme založenie, ale zjednotenie, teda unifikácia.“

Augustiniáni majú tri korene – skúsenosť svätého Augustína, skúsenosť pustovnícka – stredoveký spôsob života v kláštore, ktorý sa trochu posunul od čias Augustína. Tretia skúsenosť je skúsenosť žobravej rehole. Pápež žiada od augustiniánov, aby si stavali kláštory blízko vonkajších hradieb miest, aby sa priblížili ľuďom.

Pustovňa aj v kláštore

Pustovnícky život je hlavne o živote na odľahlom mieste, kde bratia žijú spolu, prevažne v modlitbe s Pánom. Medzi augustiniánmi sme pred zjednotením mohli nájsť aj tzv. eremitov, ktorí takýto život žili. Aj v dnešnej dobe sa môžu bratia augustiniáni rozhodnúť vydať sa pustovníckym životom alebo si vyhradiť istý čas pre takýto spôsob života. Zaujíma ma, či by sa pre takýto život rozhodol aj páter Milan: „Veľmi sa mi páči táto myšlienka. Nemám problém žiť v spoločenstve a ani žiť sám, no pustovňu si viem vytvoriť aj tu v kláštore, ako to plánujem dnes večer,“ dodáva s úsmevom. „Je to aj jednou z originalít našej spirituality. Jedinečnosť každého z nás.“

Mladý človek rozlišuje, skúma, pýta sa a hľadá. Podobne ako aj náš svätec, ktorého sme si predstavovali – svätý Augustín. Čo ak by sa niekto chcel stať augustiniánom alebo augustiniánkou? „My budeme radi. Oplatí sa to, je to krásne celoživotné dobrodružstvo, pretože sa veci stále menia. Boh ťa, napríklad, uprostred života môže pozvať do niečoho nového. Je to rodinný život s bratmi v komunite.“ Augustiniáni majú vo formácii dvoch bratov z ich komunity a stále sa tešia novým povolaniam. „Je to silný zážitok služby a života s Pánom.“

Konkurenčný františkánsky kríž na krku

Rozprávanie o veľkom učiteľovi Cirkvi sme zakončili a ideme sa na chvíľu „túlať“ chodbami kláštora a kostola. Vstupujeme do krásneho priestoru – kostola, ktorý je zasvätený svätej Rite. Na drevených laviciach vidím uložené augustiniánske spevníky s rôznymi piesňami. Na boku kostola sa nachádza krypta, kde je umiestnená relikvia prvého stupňa svätej Rity. Zasadená je do krásnej monštrancie v tvare ruže. Relikviu im darovali sestry augustiniánky priamo z Cascie. Dostávame sa aj do knižnice kláštora, ktorá je plná Augustínových kníh. Čaká nás ešte milá povinnosť – fotografia. V záhrade pred kláštorom, kde na nás už čaká krásny západ slnka. Páter Milan si všimol, že mám na krku františkánsky kríž. Vtipne podotkne: „Poprosím ten františkánsky kríž na fotografiu schovať.“ Opäť som priniesla do ďalšieho kláštora konkurenciu. Zasmejeme sa.
Po zhotovení fotografie si v záhrade všimnem vinič. Páter Milan prezrádza, že ide o hrozno svätej Rity, ktoré kúpili v Cascii. Podľa neho je však kyslé. K tomuto hroznu sa viaže aj príbeh zo života svätej Rity, ktorý mi páter Milan rozpráva: „Keď vstúpila do kláštora, mala už čosi odžité. Aby ju matka predstavená vyskúšala v jej oddanosti, dala jej vetvičku, o ktorú sa mala starať. Svätá Rita vetvičku polievala a z vetvičky sa stal bohatý vinič.“

…

„Arrivederci!“ Takto sa lúčime s pátrom Milanom a so svätým Augustínom. Verím, že sa sem zas čoskoro vrátim, do slovenského Hippa, ktoré žije Augustínovým odkazom.

Snímky: Antónia Uličná