TOP

Záchranár Adam: Pane Bože ja chcem byť tvojimi ústami a rukami, ktoré si použiješ

„Ľudia potrebujú vidieť samaritána, ktorý ich naloží na oslíka, zaviaže im rany, odvezie do hostinca a zaplatí za starostlivosť,“  hovorí záchranár Adam, ktorý spoznal živého Boha vo svojich 16. rokoch. Rozhodol sa, že jeho práca záchranára nebude len o povinnosti voči pacientovi, ale bude živým svedectvom Boha, ktorého pozná. Adam Ország nám porozprával o tom, ako stretáva živého Boha vo svojej práci každý jeden deň.

Kto a kde je Boh? Hoci ho niektorí ľudia nepoznajú, odmietajú alebo pre nich neexistuje, iní s ním majú osobný vzťah. V sérii rozhovorov Boh nie je mŕtvy prinášame skutočné príbehy ľudí, ktorí dennodenne chodia okolo nás. Možno sú celkom nenápadní, no nesú v sebe jedinečné poznanie. Ich životné skúsenosti hovoria o Božom konaní a o tom, ako aj v každodennosti cítia, že Boh je živý.

 

Povedz nám niečo o svojej rodine.

Nenarodil som sa do striktne kresťanskej rodiny. Veriacu časť rodiny tvorí moja mamka, no a tú neveriacu môj ocino. Bol som pokrstený, absolvoval som aj prvé sväté prijímanie a birmovku, živého Boha som však stretol až v šestnástich.

 

Prečo si sa stal záchranárom?

V tomto rozhodnutí mi pomohla stredná škola. Chodil som na gymnázium, do informatickej triedy, kde som zistil, že programovanie absolútne zabíja moju dušu. Nedokázal som si predstaviť tráviť tretinu svoju času za počítačom, úplne som trpel pri takejto predstave. Na druhej strane som chcel vždy pomáhať ľuďom, a preto mi z toho vyplynula práve záchranná služba. Vďaka Bohu sa mi podarilo vyštudovať tento odbor na vysokej škole a tento sen sa stal skutočnosťou.

 

Prečo si sa rozhodol vstúpiť do spoločenstva?

Do spoločenstva ma pritiahol môj spolužiak zo strednej. Navštevoval som katolícky kostol, no moje obrátenie sa odohralo v Apoštolskej cirkvi skrze modlitbu príhovoru, ktorú viedol jeden chalan, ktorý je jej súčasťou. Počas tejto modlitby som odovzdal svoj život Bohu a odvtedy som chodil do kostola aj na zhromaždenia v Apoštolskej cirkvi. Doma neboli vôbec nadšení z toho, že chodím niekam mimo katolíkov, no ja som bol úprimne rád, že v mojom okolí žijú mladí veriaci ľudia, ktorí sa spoločne stretávajú, zdieľajú a modlia. Povzbudzovalo ma to žiť Boží život.

 

Vedel by si opísať, ako si sa cítil, keď si prvýkrát zažil Božiu lásku?

Pamätám si konkrétny okamih, ktorým boli chvály na festivale Camfest, kde ma zavolal jeden chalan. Prvýkrát som sa zúčastnil niečoho takého. Tie chvály, o ktorých hovorím, ktoré sa ma tak dotkli, viedla jedna skupina z Košíc. Počas toho, ako tam ľudia spievali a modlili sa, zo mňa niečo spadlo, akoby mi z ramien spadla veľká záťaž – a ja som sa mohol slobodne nadýchnuť. Pocítil som, že Pán Boh je naozaj živý a zrazu som vedel, že je toho toľko, kvôli čomu sa oplatí žiť.

 

 

Čo nasledovalo po tom?

Na Campfeste som si kúpil oranžové tričko, na ktorom bol nápis „Jesus rescue“, čo v preklade znamená: Ježiš záchranca. Bol som vtedy veľmi nabudený a všetci v mojom okolí museli vedieť, že Pán Boh je živý a že sa ma dotkol. Hneď som s ním šiel evanjelizovať. Bol som práve prvák na gymnáziu a toto tričko som nosieval na telesnú, kde si to všimol jeden chlapec, ktorý chodieval do spoločenstva na Sliači. Povedal mi, že majú aj malé stretká vo Zvolene a že môžem kedykoľvek prísť. Chvíľu mi trvalo, kým som sa odhodlal ísť na veľké stretko, hoci dnes sa z toho názvu smejem. To veľké stretko tvorilo pred štrnástimi rokmi asi tridsať ľudí, ktorí sa zhromažďovali v pastoračnom centre pri kostole a so spoločenstvom ešte len začínali. Som veľmi šťastný, že som sa vtedy odvážil vstúpiť do spoločenstva, pretože dnes je to dôležitou súčasťou môjho kresťanského sveta.

 

Vieš svoj život s Bohom prepojiť aj so svojou prácou záchranára? 

Áno, často aplikujem vieru aj v práci. Milujem byť záchranárom. Považujem za milosť od Boha, že tam môžem pracovať a robiť niečo dobré. Chodievame priamo na perifériu k ľudom, ktorí sú závislí a plní rôznych ťažkých osudov a zlých rozhodnutí. Buď tam ide o pacientov, ktorí chronicky zanedbávajú svoj stav, alebo o ľudí, u ktorých ide o akútne veci, a teda aj o záchranu života. Sú prípady, keď potrebujem podávať psychologickú pomoc. Rovnako stretávam aj ľudí, ktorí vedia, že sú blízko smrti, a tak sú otvorení počúvať o Bohu. Vtedy viem, že Pán Boh chce konať cez moje ústa a ruky.

 

Vedel by si povedať aj konkrétne prípady, keď si mal možnosť vidieť Božie konanie vo svojej práci?

Áno, bol som svedkom viacerých takýchto prípadov, dokonca by som o tom vedel rozprávať hodiny. Spomínam si na jednu situáciu počas pandémie. Bola zima a ja som mal výjazd do jednej početnej rodiny, v ktorej boli všetci nakazení Covidom a mali viditeľne väčšie finančné problémy. Vírus najhoršie znášalo ich iba niekoľko mesačné bábätko, ktoré sme museli odviezť do nemocnice. Počas cesty som sa matky tohto dieťatka opýtal, či im má kto počas karantény nakúpiť. Tá pani sa po tejto otázke rozplakala a ja som bol uväznený v tom ochranom overale, takže som nemal ako vytiahnuť peňaženku a finančne jej požehať. No neskôr som túto rodinu navštívil a niekoľkokrát som jej pomohol. Takže naozaj veľa ráz musím čeliť situáciám, v ktorých sa snažím ľuďom pomôcť skrze charitu alebo vlastné financie. Myslím si, že je to praktické ukazovanie dobrého Boha a ja môžem aj takýmto spôsobom evanjelizovať tých, ktorých mi Boh posiela do cesty. Snažím sa byť živým svedectvom a naozaj sa mi dosvedčuje, že ľudia potrebujú vidieť samaritána, ktorý naloží zraneného, zaviaže mu rany a odvezie ho do hostinca.

Príkladom takejto viery v praxi je aj jeden pán, ktorý sa pokúsil o samovraždu. Dostali sme správu, že zjedol tabletky a teraz čaká na autobusovej zastávke. Prišli sme tam, bol pri vedomí, tak sme ho naložili a dali mu infúziu. Mali sme pred sebou tridsaťpäťminútovú cestu, počas ktorej mi porozprával o svojom živote. Povedal mi o svojom rozvode, dlhoch, o zdravotných problémoch a o tom, ako ho vyhodili z práce. Počas pár mesiacov sa mu stali v živote také zásadné veci, že jednoducho nevedel, ako ďalej, a tak sa rozhodol, že zje tabletky. Potom mu to prišlo ľúto, a tak si zavolal záchranku. Počas jeho rozprávania som vo vnútri vedel, že tento človek nezomrie. Dal som mu na seba kontakt a povedal som mu, že po jeho prepustení z nemocnice môže bývať u mňa. Sľúbil som mu, že mu pomôžem nájsť prácu – a tak sa aj stalo. Zavolal mi hneď, ako ho prepustili. Vtedy som ešte býval s ďalšími chlapcami a tento pán býval s nami, až kým sme mu nenašli prácu. Sme s ním dodnes v kontakte. Pre nás je to taký konkrétny človek, o ktorom vieme, že mohol skončiť na ulici, no nestalo sa tak. Namiesto toho sa zúčastnil Godzone tour a jeho vzťah s Bohom sa pomaly rysuje. Všetko to sú behy na dlhé trate, avšak stojí to za to.

 

Ako ovplyvňuje tvoju vieru, keď vidíš, ako človek umiera?

Zažívame smrť pacientov, no ja osobne to nevnímam tak, že Pán Boh človeka berie akýmsi „násilím“. Som si vedomý toho, že žijeme vo svete plnom chorôb či úrazov. Treba mať na pamäti jednu vec: Pán Boh nie je ten, kto človeka berie. On je ten, kto ho prijíma. Keď potom vidím zronených a smutných príbuzných, je pre mňa cťou, že môžem pri nich stáť a sprevádzať ich týmto zármutkom. Som rád, že môžem byť tam a pomôcť im dostať sa cez začiatočný stav žiaľu – a hlavne je dôležité oznámiť smrť správnym spôsobom. Ľudia umierajú sami v nemocnici medzi studenými kachličkami namiesto toho, aby boli v posledných momentoch v známom prostredí, obklopení svojou rodinou. Preto je dôležité pomáhať s prijímaním smrti.

 

Zažívaš živého Boha aj v každodenných situáciách?

Som obrátený už štrnásť rokov, počas ktorých som si prešiel viacerými fázami. Na začiatku som vieru prežíval viac pocitovo. Videl som obrazy, počul som slová a cítil som Božiu prítomnosť oveľa častejšie a intenzívnejšie. Bolo to ako prvotná láska, keď sa zaľúbite. Aktuálne žijem viac-menej skrze vernosť a vytrvalosť. Viem, že stojí za to veriť, aj keby som už do konca života nevidel žiaden duchovný obraz a nepočul žiadne Božie slovo. V Biblii sa píše: „Blahoslavení tí, ktorí nevideli a uverili.“ (Ján 20, 29) Je to veľmi pravdivý verš, pretože život s Kristom stojí naozaj za to. Potrebujeme ostávať vo vernosti, aby sme sa nakoniec mohli stretnúť z tváre do tváre so živým Bohom. Takže to beriem tak, že momentálne som v životnej etape, ktorú nazývam vytrvalosť a svoju vieru prežívam viac na úrovni intelektu, vôle a vedomých rozhodnutí.

Chcel by som pri tejto príležitosti odkázať tým, ktorí sa ešte nerozhodli uveriť v Boha, že je čas. Nie je viac načo čakať, lebo naozaj nikto z nás nevie dňa ani hodiny, koľko ešte bude žiť. Témou Godzone turné 2021 je: Boh nie mŕty, a teda, že Boh je živý. Viem, že neexistuje priamy dôkaz, ktorý by potvrdzoval existenciu Boha, ale mojou úlohou nie je niečo niekomu dokazovať, hádať sa a argumentovať. Boh ťa miluje a preto mojou jedinou úlohou je milovať tiež.

 

Text je súčasťou série príbehov k téme tohtoročného Godzone tour 2021 – Boh nie je mŕtvy.

Komentáre