Záchranárka Ivet Krausková: Vianoce nie sú o pocite. V čom je podstata Božej lásky ma naučili chudobní

Ivet Krausková je záchranárka, pracovníčka v mobilnom hospici a dlhoročná dobrovoľníčka komunity Sant’Egidio. V rozhovore hovorí o tom, čo ju naučili ľudia na okraji, ako sa dá nájsť pokoj aj uprostred utrpenia a prečo sú pre ňu Vianoce časom pravdy, nie dokonalosti.

Čo pre vás znamenajú Vianoce? Máte na ne z detstva alebo služby nejakú zvlášť silnú spomienku?

Z detstva asi to, že sme sa ako rodina stretávali u starej mamy. Všetky generácie. Teraz je tomu trošku inak, ale generačná tradícia sa zachováva. Je to obdobie stretnutia, odpustenia, ale hlavne vnímania prítomnosti. Posledné roky na mňa vianočný čas pôsobí veľmi emotívne. Počas sviatkov si viac pripomínam našu krehkosť. Spomínam na ľudí, ktorí tu už nie sú, ale aj na ľudí, ktorí tieto sviatky vôbec neslávia sviatočne, ale sú v ťažkých podmienkach – chudobe, vojne – alebo prednedávnom stratili blízkeho človeka.

Je podľa vás niečo, v čom – aj my, kresťania – máme pokrivený pohľad na Vianoce?
Máme tendenciu mať všetko dokonalé. Ježiš sa narodil v maštali. Tam, kde poriadok a čisto nikdy nebude. S rodičmi nemal kde spať, zovšadiaľ ich vyháňali, nemali čo jesť… nemali skoro nič. A potom sme tu my – chceme mať všetko dokonalé, lebo „čo by na to povedali ostatní“. Ak si v Biblii prečítame časť o narodení Ježiša, zistíme, že vianočný čas nebol o tom, že bolo všetko ligotavé a farebné. Samozrejme, mám veľmi rada Vianoce, som fanúšik ozdôb, stromčekov a celej tej krásnej vianočnej atmosféry, ktorá na nás pôsobí len pozitívne. Ale na druhej strane si pripomínam práve tú špinu a odvrhnutie, ktoré Ježiš s rodičmi zažíval. Rada nezabúdam na realitu sveta, aj keď môj byt vyzerá sviatočne.

ŽIVOT SI TREBA VÁŽIŤ NIELEN VTEDY, KEĎ NÁS NIEČO ZRAZÍ NA KOLENÁ

Ste záchranárka, pracujete v hospici a zároveň ste členka komunity Sant’Egidio. Ako tieto „povolania“ formujú váš pohľad na život, vieru a človeka?

Život je nevyspytateľný. Človek si ho môže naplánovať, ako chce, ale nedokážeme sa úplne pripraviť na to, čo príde. V mojom povolaní stretávam ľudí mnohých tvárí, životných situácií a s nekonečným zoznam zdravotných ťažkostí. Inak sa pozerá na život niekto, kto je vlastne zdravý a lieči sa na menej závažnú chorobu, ako sú niektorí možno viac ľahostajní, a potom pohľad ľudí, ktorí majú možno len pár týždňov života. Títo ľudia ma učia o krehkosti bytia a žitia. Nevedia, kedy príde koniec, snažia sa zo všetkých síl bojovať a možno aj prijmú to, že smrť je blízko, a možno aj nie. Odkedy robím aj v Mobilnom hospici sv. Lujzy, vnímam život ako niečo, čo si treba vážiť stále. Nie len keď nás niečo zrazí na kolená.

Denne sa stretávate s utrpením a chudobou – ako sa toto stretáva s vianočným posolstvom pokoja a radosti?

Úprimne, niekedy sa mi to vníma ťažko. Mnoho ráz je to práve len to, že človek zažíva utrpenie, bolesť v danom momente a pocit radosti alebo obraz radosti a pokoja neprichádza hneď. Ale v našom mobilnom hospici tento obraz možno vidieť častejšie. No pokoj a radosť, ktorú by sme tam chceli vidieť, nesú v sebe hlavne naši pacienti, ktorí prežívajú svoje posledné dni života.

V čom presne?

V tom, ako vedia veľakrát upokojiť svoju rodinu, ktorá tu po nich zostane, alebo že si pred smrťou odpustia, poďakujú za všetko, povedia si posledné slová… To je ten pokoj, ktorý oni vedia zanechať pre svoju rodinu aj potom, čo tu už nebudú.

Máte skúsenosť aj so službou chudobným. Vaša pomoc však nie je „jednorazová“. Aké je byť stále blízko, poznať mená a príbehy chudobných?

Ak slúžite chudobným dlhšiu dobu a nie sú to pre vás len klienti alebo pacienti, z môjho pohľadu je to ako keď trávite čas s vašimi blízkymi priateľmi. Toto som sa naučila v službe na ulici s Komunitou sv. Egídia. Každý jeden, čo tam vonku je, potrebuje cítiť, že sa na neho nezabudlo. Samozrejme, nie vždy to je s ľuďmi na ulici ružové, niektorí už nedôverujú… Jednou z dôležitých vecí je na týchto ľudí pozerať ako na seberovných a neustále si s nimi budovať dôveru. Ja s ním, ale aj on so mnou. Ak sa služba, ktorú poskytneme chudobným, po čase zmení na priateľstvo, je ľahšie byť k nim úprimný a ukazovať im, ako sa veci môžu pohnúť vpred, ak aj oni priložia ruku k dielu. Dôležité je nenechať ich v tom samých. Nikdy nevieme, kedy môžeme na ulici skončiť aj my.

Je niečo, v čom sú tieto priateľstvá špeciálne, čo vás možno učia?

Učia ma v nazeraní na druhých. Je jedno, kto to je, vždy sa snažím na daného človeka pozerať trošičku inak. Naučili ma veľmi veľa o trpezlivosti a aj to, že si ju musím neustále cvičiť. Je to beh na dlhú trať. Učia ma aj vďačnosti v maličkostiach. Aj keď má človek zlý deň, vždy je za čo ďakovať. Boh je v každom z nás. Aj v chudobných. Oni mi ukázali, v čom je podstata Božej lásky. On miluje nekonečne, odpúšťa neustále a učí nás ísť rovnakou cestou. Je to milujúci Otec, ktorý len čaká na to, kým na neho začneme hľadieť s dôverou.

Máte niekoho z ulice, kto vám zvlášť prirástol k srdcu?

Príbehov je mnoho, ale asi taký najbližší mi bol jeden náš priateľ z ulice z Topoľčian. Dostal sa na ulicu ako veľmi mladý, kvôli problémom s alkoholom. Našli sme ho v hroznom stave, ale postupom času sa aj jeho stav a situácia zlepšovala. Aj keď bol na ulici, neustále sa zaujímal o svojho syna. Čo ma vždy najviac dostávalo, bolo to, ako o ňom rozprával. Ako je na neho hrdý, čo všetko dokázal. Bolo nádherné vidieť to, že aj keď mal rôzne závislosti, ktoré jeho pohľad upriamovali iným smerom, vždy videl najmä svojho syna. Bol tiež veľmi hudobne talentovaný. Zaujímali sme sa o rovnaké kapely, hobby, a tak sme sa vedeli dlhé hodiny rozprávať o všeličom. Bol jeden z tých, ktorý nás bránil, ak nás niekto vyháňal alebo na nás pokrikoval počas služby na námestí. Vedel sa rozdeliť aj s tým málom, čo mal. Zomrel priskoro, všetkých nás to vtedy veľmi zasiahlo, ako každá smrť priateľa.

ĽUDIA NA ULICI MAJÚ INÉ PRIORITY

Keď trávite Vianoce s ľuďmi bez domova, máte skúsenosť, že je možné prežiť radosť Vianoc aj v ťažkej situácii? Alebo to vnímate skôr tak, že prídu pre jedlo, teplo, spoločnosť?

Osobne som takúto skúsenosť nezažila, tak sa prikloním k druhej možnosti. Ľudia žijúci na ulici majú iné priority ako my, takže im vôbec nemám za zlé, že sa jednoducho chcú len ohriať, byť s nami, najesť sa, dostať teplé veci a jedlo so sebou. Pretože keď skončí vianočný obed, ktorý im každoročne pripravujeme, oni sa vrátia naspäť na ulicu a my ideme domov, do tepla. Nikto im nevyčíta to, že sú možno smutní, naštvaní, že nie sú naladení vianočne, že chcú len sedieť v tichu alebo sa celý čas s nami rozprávať, nie. My im hlavne chceme vytvoriť priestor, kde sa môžu cítiť bezpečne a aspoň na chvíľu mať pocit domova.

Ako si chránite srdce, aby vás to všetko nevyčerpalo, ale zároveň zostalo citlivé?

Vyrozprávam sa. Či som smutná, naštvaná, unavená zo slúženia, vždy mi pomôže sa vyrozprávať. Tiež akýkoľvek pohyb a samozrejme, stíšenie sa, modlitba, chvála. Veľakrát sa moja myseľ nevie upokojiť ani pri modlitbe. Myslím na všetko to, čo bolo, čo treba urobiť, alebo čo som mohla urobiť lepšie. No dôležité je nezabúdať, prečo to človek robí. Aj mne však napadne táto myšlienka, ako pokračovať ďalej, ako zostať citlivá a vnímavá. Vtedy to predkladám Ježišovi. Už to nie je moje, je to jeho. Všetko, čo viem, čím som, čo som dokázala… A vtedy sa všetko, čo na človeka padá a čo si nesie, znáša lepšie.

SKUTOČNÉ VIANOCE SÚ O BLÍZKOSTI

V komunite Sant’Egidio slávite Vianoce s ľuďmi, ktorí nemajú nič. Čo by sa od nich mohli naučiť tí, ktorí majú všetko – dom, stôl, darčeky –, ale chýba im pokoj?

Že žiť sa dá aj z mála, pretože ten, kto má veľa, chce vždy ešte viac. Ak raz budem mať deti, chcela by som ich učiť vnímavosti voči druhým, schopnosti rozdeliť sa, darovať a nič nečakať naspäť, a tiež správnym hodnotám ľudskosti. Učíme sa to celý život a robíme v tom neustále chyby, ale práve o to ide – uvedomiť si, že som len človekom a do hrobu si nezoberiem zo sveta nič.

Ako vaša viera rastie a mení sa práve cez služby, ktoré robíte – na ulici, v hospici či pri pacientoch v ťažkých situáciách?
Tieto formy služby ľuďom, ma učia viac dôverovať Božiemu konaniu, ale aj zamýšľať sa nad tým, kto som ja, ako konám, zmýšľam a či vôbec slúžim správne. Viera je dar, ktorý podľa mňa môže získať každý – samozrejme, ak sa slobodne rozhodne. No nie je to o veľkých slovách. Uvedomujem si, že najviac za nás hovoria skutky a postoj srdca. Každý deň sa zamýšľam, či som, ako sa píše v Matúšovom evanjeliu 25, 21 „dobrý a verný sluha“. Či to, čo robím, robím správne. 

Aký je podľa vás ten najlepší dar?

Darovať seba, svoj čas je asi to najlepšie, čo človek môže dať. Vianoce nie sú o pocite, ale o darovaní. Sama sa tomu neustále učím. Ale samozrejme, milujem to, keď môžem niekoho obdarovať aj niečím, po čom už veľmi dlho túžil. Súhlasím s tvrdením, že skutočné Vianoce sú hlavne o blízkosti, rodine, stretnutí. Myslím si však, že keď máte niekoho naozaj radi, počas roka ho počúvate, všímate si, čo ma rád, po čom túži, tak aj obdarovanie hmotným darčekom vie byť pre toho druhého skutočne skvelým činom. Myslím si, že aj týmto gestom všímavosti sa vie preukázať láska.

Foto: archív respondentky