TOP

Zase prehrali – a znova pár sekúnd pred koncom?

Čo nás môže naučiť hokej do bežného života? Vieme vidieť aj to dobré?

Titulná fotka: Slovenská Hokejová Reprezentácia

V posledných dňoch celé Slovensko, pochopiteľne, žije hokejom. Radi si zakričíme: „My sme tu doma!“ A túžime po tom, aby sme po zápasoch nášho národného tímu vždy počuli znieť slovenskú hymnu. Zápasy s Fínskom, Kanadou a Nemeckom však nedopadli úplne podľa našich predstáv.

Po porážke USA sme sa tešili na dvanásť bodov. Napriek bojovnosti chlapcov nás však čakalo sklamanie. 2:4, 5:6 a 2:3 – a pritom tak málo chýbalo! Zápas s Francúzskom a Veľkou Britániou nám trochu zlepšil náladu, no čo sa týka predchádzajúcich zápasov, neraz sa spustila kritika na stranu rozhodcov, ba dokonca vypískanie súperovej štátnej hymny. Samozrejme, smútok z prehry je pochopiteľný. Ale prečo zostávame iba pri ňom?

 

 

„Tento rok môžeme byť hrdí na našu hru…“

Na internete som narazil na jeden zaujímavý článok s názvom Pravá tvár Slovenska: Toto je dôvod, prečo prehrávame zápasy v závere! a bol pre mňa veľmi inšpirujúci. V krátkosti, obhajuje sa v ňom náš národný tím poukázaním na vekový priemer našich hráčov. Správne podotkol, že zväčša ide o neskúsených hráčov, ktorí však, na druhej strane, podávajú neskutočný výkon.

„Dlhé roky sa volalo po zmene v slovenskom hokeji, dlhé roky sme len smutne hľadeli na obrazovky a spomínali na generáciu zlatých chlapcov, ktorá je už nenávratne preč. Tento rok môžeme byť po dlhom čase prvýkrát hrdí na našu hru. Tí chalani bojovali v každom jednom zápase, dohrávali každý súboj, korčuľovali, bránili, bleskovo útočili a naša hra je pastvou pre oči aj pre toho najnáročnejšieho fanúšika,“ píše autor. Pri čítaní týchto slov som sa zamyslel: Koľkí z nás sa dokážu pozrieť na celú situáciu očami tohto človeka? Nevidíme len to zlé? Nepoukazujeme na čiernu bodku na veľkom bielom papieri? Vyhovie nám vôbec niekto v našich požiadavkách?

 

 

Hokej, práca, život…

Keď som ďalej nad tým uvažoval, uvedomil som si, že hokej nie je jediná oblasť, v ktorej robíme takúto chybu. Možno náš spolupracovník si rok poctivo plní svoje povinnosti, no len čo v niečom zlyhá, vieme mu to vytýkať ešte dlhý čas. Alebo pre niekoľkých kňazov, ktorí zlyhali v oblasti sexuality, označíme všetkých za pedofilov a homosexuálov, bez toho, aby sme si všimli tie sväté stovky, ba tisícky kňazov, ktorí v tichosti darujú seba samého v každodennom živote. Alebo susedka, ktorá občas urobí niečo, čo sa nám nepáči – a my nemáme zábrany hneď ju ohovoriť. Nevidíme alebo nechceme vidieť to dobré, no na to zlé bez milosti poukážeme. Žiadame, aby s nami mali iní súcit, no my kritizujeme s obhajobou, že iba poukazujeme na pravdu. Prečo je to tak?

 

„Pani učiteľka, pomýlili ste sa!“

Jedna učiteľka v škole začala písať na tabuľu:

9 x 1 = 9

9 x 2 = 18

9 x 3 = 25

9 x 4 = 36

9 x 5 = 45

9 x 6 = 54

9 x 7 = 63

9 x 8 = 72

9 x 9 = 81

9 x 10 = 90

Ešte ani nedopísala, už sa žiaci začali medzi sebou baviť a potichu smiať. Jeden z nich víťazoslávne zdvihol ruku a povedal: „Pani učiteľka, pomýlili ste sa! Deväťkrát tri je dvadsaťsedem!“ A spolužiaci vybuchli smiechom.

Keď učiteľka deti utíšila, povedala im: „Tú chybu som urobila úmyselne, aby som vás niečo naučila. Na tabuľu som napísala deväť správnych výsledkov. No vy všetci ste si všimli ten jeden nesprávny. Takto to bude aj vo vašich životoch. Ľudia si nevšimnú, čo ste urobili dobre, ale budú poukazovať na vaše chyby. Vtedy sa z chyby poučte, ale pamätajte na to, že robíte aj dobro. Nenechajte sa znechutiť!“

V triede zavládlo hrobové ticho.

 

 

Zmeniť sa musím ja

Áno, svoje okolie zrejme nezmeníme. A je možné, že sa s posudzovaním stretneme veľakrát. Ale môžeme zmeniť seba. Ba nielen môžeme, my musíme. Kresťan nikdy nemôže byť pesimista. Úlohou kresťana je byť „nakazený“ Kristovým duchom, ktorý vždy rozdával nádej. Božia láska nás má motivovať vidieť vo svete to dobré a snažiť sa rozdúchať plachty každej jednej lode, aj keď sa nám zdá, že sa potápa. Má v nás byť iskra optimizmu a nenarušiteľnej radosti a nádeje, že skutočnosť je lepšia, než sa zdá. A to v každej jednej oblasti.

Samozrejme, že sa nám to často nepodarí, ale máme sa o to aspoň snažiť. Učiť sa nájsť vo všetkom niečo dobré a pokúšať sa vysvetľovať činnosť iných v najlepšom možnom svetle. Nehádzať na nich hneď slučku, že niečo urobili zo zlomyseľnosti. Ak nenachádzame dobrý úmysel, s ktorým by to mohli urobiť, ospravedlňme ich aspoň možnou nevedomosťou. To urobil aj Kristus na kríži: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia!“ (Lk 23, 34) Opakujem, nebude to ľahké, ale pracujme na tom. Tak budeme pretŕhať reťaz nenávisti, zla, ohovárania a neustálej kritiky. Je to jeden z najväčších skutkov milosrdenstva, pretože veľmi účinne rozsieva lásku, pokoj a radosť okolo nás.

 

Slovensko, do toho!

Takže, drahí naši hokejisti, som hrdý na váš výkon! Snažíte sa nás reprezentovať najlepším možným spôsobom a určite ste to v prvom rade vy, kto túži vyhrať. Vo vašom výkone bolo zopár chýb, no vy sa určite posnažíte a budete sa zlepšovať! Som vďačný, že taká malá krajina môže konkurovať v hokeji a mnohých iných športoch svetovým veľmociam. Som hrdý Slovák a teším sa na ďalšie zápasy. Snáď ich bude čo najviac.



Komentáre