TOP

Ži. Ži. Tak ťa prosím, ži!

Keď mi niekto povie, že miluje svoj život, väčšinou mu neverím. Buď je ten človek úplne naivný a ešte nezažil žiadne ťažké situácie v živote. Alebo je to takzvaný „fejkovač“ a hovorí, že sa má dobre, skvele, fantasticky, aj keď tomu tak nie je. Napriek tomu – sme povolaní k životu. Ale ako ho skutočne začať milovať, keď je plný zákrut, z ktorých nám je nevoľno?

Pamätám si na dlhé obdobie  v mojom živote, keď som nechcela oslavovať ani narodeniny. Prišlo mi to zbytočné, zaťažujúce a v depresii, v ktorej som žila, mi prišlo ironické štrngať si vďačne za dar života. Úplne najhoršie bolo, keď ma v čase mojej neútechy obkolesili chorobní sangvinici a ako armáda klaunov skandovali: Miluj svoj život! Miluj svoj život! Buď veselá! Veď sa už trochu usmej! Čím viac tlačili na pílu, tým hlbšie som sa prepadala do tmy. Tak sa zdalo, že veselí ľudia so širokým úsmevom boli tam. A ja spolu so svojím čiernobielym svetom som bola tu. Neschopná sa integrovať. Výrazy veselých ľudí ma nedokázali pozdvihnúť. Prichádzali ku mne ako tiene desivých mímov, ich slová ma otravovali, mali škaredý, neurčitý podtext. Ako je to možné, že neviem byť šťastná? Že neviem milovať svoj život? Vyčítala som si.

Moja story mala happyend, ale o tom už viete. Vďačím za to obráteniu, modlitbám mojich rodičov a sviatosti zmierenia. Na tomto mieste chcem však hovoriť o tých, ktorí zo svojho väzenia ešte nevyšli. Stále žijú v tom podivnom matrixe, kde neexistuje ani kúsok zdravej lásky k sebe. Včera sme s oratoriánmi boli na nočnej púti, návšteve siedmich kostolov. Približne o jednej ráno sme prechádzali cez Obchodnú ulicu. Koľko smutných tvárí a vyprahnutých osudov! Nech ste sa pozreli kamkoľvek, od všadiaľ bolo počuť Kristovo: Žízním. Títo ľudia umierali od nedostatku lásky. Mohli by ste ich zbierať po ulici ako Matka Tereza. Čo život, to tŕnistý osud plný hrozných životných údelov a rán. Nemohla som ulicou prejsť len tak, bez citovej zaangažovanosti. Veď som ešte pred rokmi chodila po rovnakom chodníku. Stúpala po rovnakých mačacích hlavách s rovnakým nastavením ako oni. Pod nohami sa mi premietali staré známe tváre: Kamarát, ktorý podľahol závislosti od drog. Začal marihuanou a potom… Hrôza to vôbec dopovedať. Mala som aj skvelú kamošku, umeleckú dušu. Jej otec ju celý život ignoroval, ponižoval prítomnosťou rovnako starých mileniek.  Ach, poznala som bratislavskú smotánku! Všetkých tých mladých, ktorí v jednu noc prehýrili toľko, koľko je zárobok priemernej slovenskej rodiny. Dcéry a synovia podnikateľov, riaditeľov, dôležitých ľudí na dôležitých postoch. Jedným slovom, bola to generácia nešťastných. Ale nikto si to nevšimol. Prázdne duše sa maskovali značkovým oblečením a svetáckymi rečami. Rovnako ako dnes.

// Čítajte celý text //



Komentáre