Žiarim v tieni Matky

Sú ľudia, ktorí vedia bez akejkoľvek snahy rozžiariť každý kút vášho života. Takou osobou je Anna Tóthová, produkčná z Televízie LUX. Blondínka, ktorá nežiari len vďaka svojim plavým vlasom či krásnym modrým očiam. Jej srdce totiž nosí obrovský poklad, ktorý nezakryjú ani slzy, ani bolesť, ani temnota sveta. Svetlo z Guadalupe.

Anička nie len obyčajná Anča. Oproti mne sedí žena, ktorá v pološere zasadačky žiari ako slnko na pravé poludnie. Z modrých očí jej srší toľko energie a radosti, že sa sama seba pýtam, ako to po celé tie roky robí. Než zapnem diktafón, sledujem, ako odpisuje na správy svojim kolegom, vybavuje krátke hovory a popritom sa zasmeje nad známkou, ktorá pípla v Edupage jej dcére. Vlasy má stále vlhké od ranného behu, no málokto si to všimne, pretože jej z uší visia tie najfarebnejšie a najtrblietavejšie náušnice, aké som kedy videla. Keď energicky prehodí jednu nohu cez druhú a usmeje sa na mňa, s istotou to viem. Nie, táto žena ani zďaleka nie je gýčom. Je žiarivým svetlom radosti, ktoré rozhodne netvorí sama.

Raketa a neónka

Anička bola ako dieťa živá, odvážna a tak trocha neposedná. Tak trocha raketa, tak trocha žiarivá neónka. No za veselou kôpkou energie za skrývalo niečo, čo iní nevideli. Napriek svojim krásnym nebovomodrým očiam sa táto plavovláska občas trápila; niečím, čo iní ani netušili. Vlastnou váhou. Anička spomína: „To, že som bola vždy silnejšej postavy, ma síce nevylučovalo z kolektívu, ale boli aktivity, na ktoré som sa iba s túžbou pozerala a vravela si – to nie je nič pre mňa.“ Anička vždy milovala všetko krásne, chutné, žiarivé, inými slovami – vždy si život užívala naplno, vedomá si toho, že každá krásna drobnosť v jej živote je obrovským darom. Dospievajúca Anička vtedy vôbec netušila, že raz nielenže prekročí vlastný tieň, ale aj bude svetlom iným. A tušíte správne – práve cez tak navonok povrchnú aktivitu, akou je zhadzovanie kilečiek a naberanie sebavedomia, či skôr sebahodnoty. Ale poďme pekne po poriadku.

Guadalupe z Veľkého Lipníka

V jeden horúci letný večer behala štvorročná Anička po dvore svojej babky a dedka vo Veľkom Lipníku. V ten večer sa na svoju babku tešila viac než inokedy  – vracala sa totiž z návštevy svojej netere, ktorá žila v USA. Pri spomienke na tento výnimočný okamih sa Anička usmeje: „Viete si asi predstaviť, aká veľká exotika to za socializmu bola, keď niekto preletel takú diaľku a priniesol niečo z krajiny vzdialenej na míle od domova. Babka v ten večer svojej vnučke priniesla dva darčeky. Barbie od Mattela a obrázok Guadalupskej Panny Márie s textom, ktorý bol napísaný v španielčine. Nebudeme si klamať, Barbie som nehodila do kúta. No prekvapením bolo, že som nehodila do kúta ani obrázok.“ Napriek tomu, že mala Anička len 4 roky a text nielenže nevedela prečítať, ale mu ani nerozumela, ju tento malý obrázok priťahoval ako magnet – farby a sladká melódia neznámej reči jej učarovali. Anička sa usmeje a povie: „Sama neviem prečo, sama neviem ako, ale od toho momentu som pustila Pannu Máriu Guadalupskú do svojho života a ona už z neho neodišla.“

Strata, ktorá sa stala darom

Čas plynul. Anička rástla a dospievala, neskôr si našla muža a usadila sa. Láska ku Guadalupe, mexickému temperamentu a kultúre, ale aj k samotnej Panne Márii neslabla – rástla spolu s ňou, aj keď sa navonok nič zvláštne nedialo. Popri robote sa zvládla naučiť po španielsky, no sen o ceste do Mexika sa jej vzďaľoval. Pomaly ho vytláčal iný – sen o dieťati. Čoskoro sa mladým manželom Tóthovcom sen splnil, no radosť trvala len niekoľko týždňov. O bábätko nečakane prišli a z radostnej Aničky sa stal tieň. Stratila sa radosť, energia a vo vnútri sa jej rozrastal smútok a žiaľ, ktorého sa nevedela striasť. Jedného dňa jej manžel povedal: „     A dosť, letíš do Mexika.“ Anička neverila vlastným ušiam. Nemali na to finančné prostriedky, navyše to načasovanie sa jej nezdalo veľmi šťastné, nemala náladu, nemala energiu… Aj keď… túžba vidieť Pannu Máriu Guadalupskú neodišla nikdy. A jej manžel vedel lepšie než ona, že táto cesta bude pre ňu viac než len zážitkom.

Stretnutie s Matkou

O pár dní stála pod obrazom Panny Márie Guadalupskej a hľadel a jej do očí. Tento moment si predstavovala asi miliónkrát, ale to, čo zažila, si nevedela predstaviť ani v tých najdivokejších snoch. Nie, zázrak sa nestal. Teda navonok nie. Ale v ten moment zrazu všetko zapadlo do seba ako posledný diel skladačky. Anička pochopila, že Panna Mária je jej sprievodcom – na jej duchovnej ceste, ale aj v každodenných starostiach. Keď jej ako štvorročnému dieťatku búšilo srdce pri pohľade na malý fascinujúci obrázok, keď sa naučila prvé slová v španielčine a mala pocit, že sa učí svoju materskú reč, keď si utierala slzy po sklamaniach a bolestných ranách a hľadela na malý ošúchaný obrázok do očí Panny Márie – do tých istých, z ktorých dnes nevie spustiť zrak. Usmiala sa. Po toľkých dňoch či dokonca týždňoch sa usmiala a z pliec aj srdca jej padla ťarcha, ktorá ju od straty dieťatka tlačila k zemi. Anička spomína na tento moment a zahľadí sa do diaľky: „Aj keby som zajtra dostala Alzheimera, na tento moment nezabudnem nikdy. Viem, že vtedy mi Panna Mária vrátila úsmev a radosť zo života.“ A mne sa pri pohľade na ňu tak trochu tisnú slzy do očí, lebo som práve pochopila, že energia a radosť, ktorú okolo seba rozdáva, nie je naučený postoj, ale milosť od Boha a špeciálny dar, s ktorým sa delí každý deň.

Beh za svetlom

Roky plynuli a Anička si založila rodinu. Dnes má dve deti a skvelého manžela. Jej energia nehasne ani s pribúdajúcimi rokmi. Pred pár rokmi začula vetu, ktorá odštartovala novú kapitolu jej života. „Každá žena je stvorená na to, aby nosila krásne šaty.“ Zarazilo ju to. Aj ja? S mojím telom? Môžem byť za tú „peknú“? To bol moment, keď v nej nastal akýsi zlom. Pocítila, že jej telo a jej život je dar od Stvoriteľa a že dokonalý Majster do nej vložil viac, než doposiaľ objavila. Nastal čas to objaviť a prekročiť svoj tieň. Anička sa usmieva a spomína: „Vtedy som si naplno uvedomila, že aj tá najjednoduchšia veta či obyčajná životná situácia vie byť svedectvom. Pocítila som svoju hodnotu, to, že všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje. To, že cez našu slabosť sa ukáže jeho moc.“ Bol to moment, keď Anička pocítila, že chce od života viac. Viac zážitkov, viac slobody, viac krásnych šiat… a menej kíl.

Ak to dokážem ja, dokážeš to aj ty

Anička postupne strácala kilá a získavala svaly a kondičku. Nedá sa hádam ani spočítať, koľko žien jej vystúpenie z komfortnej zóny inšpirovalo a dodalo odvahy k ich vlastnej zmene – nielen zmene svojej váhy a kondície, ale Aničkina nákazlivá radosť a úprimnosť pomohla vystúpiť zo začarovaného kruhu vlastných problémov nejednej utrápenej žene. „Nie je to o kráse ani o výkone,“ hovorí Anička. „Keď si uvedomíte, že ste Božím dielom, niečo vás prinúti sa o svoje telo viac starať a pristupovať k sebe zodpovedne. Navyše, kto sa lepšie cíti a viac vládze, je schopný slúžiť iným a darovať im svoju radosť a energiu.“

Panna Mária Guadalupská na polmaratóne

Dnes sú tomu tri roky a Anička denne behá viac ako 10 km a zdravo sa stravuje. Ak máte pocit, že je z nej askétka, mýlite sa viac ako veľmi. Užíva si každé sústo jedla aj športu, no najmä nové zážitky a požehnania, ktoré cez jej nový životný štýl prišli. Pozorujem ju z diaľky a vidím, že to, čo robí, nie je ani zďaleka seba stredná činnosť. Spája ľudí, organizuje akcie a inšpiruje. Je prvou, ktorá prišla s nápadom, že zabehnúť maratón či beh je predsa skvelý nápad. A tak sa v trojici, v spoločnosti ďalších dvoch kolegov, vydali na polmaratón do Ríma. Pýtate sa: „A čo je na tom?“ Navonok nič, ale keď dovolíte Bohu, aby konal aj v tých najobyčajnejších momentoch ako sú vaše povinnosti, záľuby či dokonca šport, zažijete skutočné zázraky.

Pri presune autobusom v Ríme na štart maratónu si Anička s priateľmi všimli mladé dievča. Upútalo ich číslo, ktoré označovalo účastníkov maratónu, vedeli teda, že dnes pobeží s nimi. No kým oni mali kvalitné športové oblečenie a obuv, izotonické nápoje či doplnky výživy, dievča sedelo v obyčajnom tričku a šortkách a okolo pása malo malú tašku. Anička sa jej prihovorila, aby dievča upozornila, že trasa sa zmenila a musia vystúpiť o zastávku skôr. Zažartovala popritom, že kým oni sú oblečení ako superhrdinovia, ona vyzerá, ako by si len tak išla zabehať. Dievča sa smutne usmialo. „Nebol v tom zámer… ale na letisku mi stratili kufor a tak nemám doslova nič. Za posledné peniaze som si kúpila tieto veci, na nič lepšie nemám.“ Ráno bolo dosť chladno, keďže bol ešte len 1. marec. A tak Aničke napadlo, že dievčaťu ponúkne svoju mikinu. Dievča sa volalo Katherine, pochádzalo z Guatemaly a študovalo v Malage (Španielsko). Dievča sa trochu zarazilo, no zároveň sa potešilo. Keďže Aničke španielčina nerobí problém, rozprávali sa dlhšiu dobu a pri rozcvičke sa dohodli, že sa znova stretnú v cieli. Keďže tohto polmaratónu sa zúčastňovalo veľké množstvo bežcov a stretnúť sa v cieli nebolo celkom samozrejmé, požiadala Katherine Aničku, aby si vymenili telefónne čísla. Anička vytiahla svoj telefón a vtedy uzrela Katherine Aničkin šetrič obrazovky, Pannu Máriu Guadalupskú, a zvážnela. „Prečo tam máš Pannu Máriu Guadalupskú? Poznáš ju?“ Aničku otázka prekvapila, no odpovedala s úsmevom: „Samozrejme, Panna Mária Guadalupská ma sprevádza celý môj život… je to moja srdcovka.“ Katherine ostala na Aničku dojato pozerať: „Vieš, keď sa mi stratil kufor, volala som domov celá zronená. Neskôr mi prišla správa od mojej babičky, aby som sa nebála. Modlila sa k Panne Márii Guadalupskej a ona prisľúbila, že mi pošle niekoho, kto mi pomôže. Vraj budem vedieť, že tento človek je jej poslom.“

Keď cesta nie je o cieli

Zázrak či náhoda? Keď Anička bežala ulicami Ríma, bolo jej to jedno. Aj keď jej telo zaplavoval pot, v jej vnútri horelo príjemné teplo. Nezáleží na tom, koľko vládze ona, ani na tom, ako perfektne to dokáže či nedokáže naplánovať. Vie, že keď bude kráčať – či bežať – v tieni nebeskej Matky, nikdy neprestane žiariť. Nie leskom slávy ani falošným pozlátkom. Kristovým svetlom, ktoré horí vtedy, keď napriek svojim slabostiam a nedokonalostiam dokážeme ďakovať za to, čo sa zdá byť samozrejmé. Za naše nedokonalé telo či život. Za sny, ktoré zhasli, aby mohli vzplanúť nové. A nenecháme si túto radosť pre seba, ale rozdáme ju každému, kto okolo nás dnes prejde.

Foto: archív respondentky