Žijem šialene rušný život. Môžem pritom odpovedať na Ježišovo volanie?

Ako napĺňať potreby iných – hladných, cudzincov, väzňov a ďalších, keď sme kvôli našim každodenným starostiam na pokraji síl?

Autor: Tommy Tighe

Ježiš od nás očakáva pomoc núdznym – tento fakt sa nedá spochybniť. Veľmi jasne to vyjadril slovami: „Bol som hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.“ Čo sa stane s tými, ktorí ho nenasýtia alebo nenapoja, neposkytnú mu vrelé privítanie, šaty, starostlivý dotyk alebo priateľskú návštevu? Niečo zahŕňajúce plač a škrípanie zubami. No napriek tomuto rukolapnému dôkazu priamo z Ježišových úst mi často prišlo zaťažko reagovať na túto jeho výzvu.

Keď som bol slobodný a mal som na pomoc núdznym všetok možný čas, bol som tiež zahľadený do seba a viac ma zaujímalo, aby som sa dobre bavil, než aby som kráčal po boku brata alebo sestry. Teraz, keď som na potreby ľudí okolo seba citlivejší a mohol by som im uľaviť v utrpení, zdá sa mi, že nemám ani minútu nazvyš. Popri práci, domácich povinnostiach a ukladaní (sa) do postele som sotva schopný dosiahnuť koniec dňa bez toho, aby som sa zrútil na gauč.

A hoci rodinný život v istom zmysle umožňuje napĺňať toto Ježišovo volanie (väčšinu svojho času trávime kŕmením, zaodievaním a starostlivosťou), som si pomerne istý, že on od nás chce, aby sme vyšli zo svojej zóny pohodlia a nečakali spásu len vďaka vymieňaniu kopy špinavých plienok a uprataniu zahynutých rybičiek.

Takže ako môžeme pristupovať k napĺňaniu Kristovho volania? Nuž, môžeme začať tým, čo hovoríme, čo robíme a za čo sa modlíme.

 

 

Otvorene hovorte o nespravodlivosti vo svete

Nehovorím tu o výrokoch typu: „Zjedz tú brokolicu, lebo na svete je plno hladných ľudí, ktorí by ju s radosťou dojedli.“ Myslím tým naozajstnú ochotu otvorene diskutovať o fakte, že nespravodlivé utrpenie existuje na celom svete, počnúc vzdialenými kútmi zeme až po naše najbližšie okolie.

Ľudia zomierajú vo vojnách, ktoré by chceli zastaviť za akúkoľvek cenu; sú ponechaní o hlade tam, kde sa pri vyhadzovaní zvyškov jedla ani brvou nepohne; musia spať na ulici aj napriek svojej najlepšej snahe nájsť si prácu a miesto na bývanie.

Tieto skutočnosti musíme mať na pamäti my aj naše deti, aby sme pomáhali vytvárať pochopenie pre potreby našich bratov a sestier a ochotu pomôcť im a začali meniť pre spoločné dobro našu kultúru vecí „na jedno použitie“. Znamená to, že si musíme uvedomovať, čo sa deje vo svete, a smerovať k tomu aj naše deti.

 

Spolupracujte na rozdávaní majetku

Žijeme v kultúre posadnutej vlastníctvom. Máme dojem, že musíme mať vo svojich rukách najnovšiu technológiu s prístupom na internet, najinovatívnejší dopravný prostriedok, ktorý nás dostane všade, a dostatok šatstva a doplnkov na to, aby sme zaodeli malú dedinu.

Je nesmierne ľahké zbaliť škatuľu predmetov, ktoré už nepotrebujeme, a poslať ich do najbližšej charity, najmä ak sú medzi nimi potrhané džínsy, kabelky, ktoré sme medzitým už niekoľkokrát vymenili, a staré rádiá, ktoré už nechceme.

No čo by sme mali naozaj urobiť, je zosumarizovať svoje vlastníctvo, vypracovať si plán toho, čo skutočne potrebujeme, a donútiť sa darovať zo svojho nadbytku tým, ktorí nemajú dostatok.

Nech to nie je len o prinútení svojich detí, aby sa rozlúčili so svojimi nepoužívanými hračkami a plyšákmi, ale vyviňte úsilie, aby ste toho urobili viac a stali sa príkladom toho, čo znamená radikálne žiť Ježišovo učenie.

 

Modlite sa za tých, ktorí čelia chudobe, vojnám a ničeniu

Je skvelé dosiahnuť v rodine návyk, že všetci sa spoločne modlia, no môže byť ešte väčším úspechom, ak sa spolu zamyslíte nad tým, za čo a koho sa modlíte. Musíme zaistiť, aby bolo našim deťom jasné, koľkí ľudia zúfalo potrebujú naše modlitby. Síce je dôležité prosiť Boha, aby požehnal nás, naše rodiny a našich priateľov, no musíme volať k Bohu aj za tých, ktorých nepoznáme, ale sú súčasťou našej ľudskej rodiny.

Zrejme nikdy nestretneme všetkých bezdomovcov sveta, všetkých utečencov, ktorí sa usilujú dostať sa do bezpečia, všetkých strápených a takých, ktorým nič nezostalo po prírodnej katastrofe. No pamätať na našich bratov a sestry, ktorí sú na celom svete, pomôže vybudovať v našich deťoch pochopenie pre zodpovednosť, akú máme voči všetkým údom Kristovho tela, ako aj posilniť skutočnosť, že modlitby naozaj pomáhajú.

Možno sa nám zdá ako nedosiahnuteľná úloha naplniť jasné Ježišove očakávania z Mt 25, 35, zvlášť vtedy, ak sa sotva držíme nad vodou kvôli všetkým záležitostiam rodinného života. No ak si nájdeme čas, aby sme sa zamysleli nad svojimi myšlienkami, slovami, skutkami a modlitbami, môžeme zanechať stopu na tých, čo nás obklopujú, našich deťoch a, dúfajme, aj na celom svete.

Zdroj: aleteia.org