TOP

Žiť tak, aby sme boli pripravení na večnosť

Odmalička neraz počúvame, že máme žiť tak, aby sme boli v každom okamihu pripravení vstúpiť do večnosti. Čo to však v praxi znamená? Skúsme si to rozmeniť na drobné.
Modlitba

Základným predpokladom je modlitba. Páter Pio povedal: „Pamätajte – nebudete vyhrávať bitky, keď sa nebudete modliť. Výber je na vás.“ Bez modlitby niet svätosti. Ak chceme začať na niečom stavať svoju pripravenosť na večnosť, je to práve modlitba. Nemusíme začínať s veľkými vecami, ale s malou vernosťou počas aspoň niekoľkých minút denne – a tento interval môžeme postupne zväčšovať. Modlitba – rozhovor s Bohom– nás premieňa a robí nás disponovanými robiť to, čo od nás Boh chce. A k modlitbe nepochybne patrí aj čítanie Svätého písma, rozjímanie nad Slovom. „Kto nepozná Písmo, nepozná Krista,“ povedal svätý Hieronym. Každý deň stráviť čas chvíľku v modlitbe a s Božím slovom – to je zaručene dobrá štartovacia čiara, ktorá nás k svätosti privedie.

 

Sviatostný život

Pravidelné a časté pristupovanie k sviatostiam – sviatosť zmierenia a Eucharistia. Predpokladom spovede je dobré spytovanie svedomia, ktoré má dôležitý bod v našom dni. Svätá spoveď aspoň v mesačnom intervale (alebo aj menšom) je cestou k pokore, odpusteniu a robí z nášho kamenného srdca srdce z mäsa. A prináša nám milosť posväcujúcu, bez ktorej nemožno vstúpiť do neba. Eucharistia je zas naším spojením s Ježišom, keď sa on dáva nám a my jemu. Je to najhlbšie spojenie s Bohom, aké môžeme tu na zemi zažiť.

Služba

Keď sa modlíme a prijímame sviatosti – čiže čerpáme –, sme povolaní dávať to aj ďalej v službe. Druhov služby je toľko, koľko je ľudí. Nebojte sa byť tvoriví! Môže to byť služba vo farnosti – lektori, akolyti, birmovanci, zbory…, služba chorým a starým, služba mladým, pomoc núdznym… Čokoľvek. Dôležité je darovať svoje talenty, prostriedky, čas, skúsenosti či vieru pre druhých. Každý z nás veľa dostal, čo môže dávať ďalej. Ako čítame v Písme: „Kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať, a komu veľa zverili, od toho budú viac žiadať.“ (Lk 12, 48)

 

Spoločenstvo

„Nikto sa nespasí sám! Rozmer spoločenstva je v kresťanskom živote podstatný,“ napísal v jednom tvíte pápež František. Nemôžeme si chcieť kráčať do neba sami a všetkých okolo seba ignorovať. Takto to nefunguje. Potrebujeme sa navzájom a potrebujeme kráčať spoločne. Veľmi nám v tom môže pomôcť aj začlenenie sa do nejakého spoločenstva. Veď spoločne sa hneď kráča lepšie. A základnou bunkou spoločenstva je rodina, potom farské spoločenstvo a bonusom – veľmi vítaným – je aj iné spoločenstvo, do ktorého môžeme byť včlenení.

Odpustenie

V evanjeliu čítame, ako Peter pristúpil k Ježišovi a pýtal sa ho: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“ Ježiš mu odpovedal: „Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz.“ (Mt 18, 21 – 22) Aj my možno niekedy kalkulujeme, že sme už odpustili veľa ráz a teraz už nemusíme. Ale Ježiš nás pozýva odpúšťať VŽDY. Nevyriešené neodpustenia nám bránia prekročiť prah nebeskej brány. Zatvárajú srdce. Preto je dobré nedržať v srdci neodpustenie, ale odpúšťať a zároveň si aj nechať odpustiť. Ako nás pozýva apoštol Pavol v Liste Efezanom (4, 26): „Hnevajte sa, ale nehrešte! Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom.“

Láska

Zdá sa to také jednoduché – milovať –, a predsa je to pre nás neraz také náročné. Ježiš nám v evanjeliu hovorí: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!“ A potom dodáva druhé prikázanie: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ (Mk 12, 30 – 31) Apoštol Pavol nás zas pozýva, aby sme sa „znášali navzájom v láske“ (Ef 4, 2). Milovať, aj keď je to často ťažké, je tá najlepšia cesta do neba. Svoje o tom vedela aj svätá Terezka z Lisieux, ktorej mottom bolo: „Mojím povolaním je láska.“

 

Pokora

Pokora otvára brány neba. Svätý Vincent de Paul povedal: „Pokora je najmocnejšia zbraň proti diablovi, lebo diabol ňou nevie narábať a nevie sa pred ňou brániť.“ Maroš Kuffa často hovorí o tom, že do pekla nevojde nič, čo je pokorné, a do neba nič, čo je pyšné. Cesta pokory je cestou do neba. Ak hľadáme učiteľku pokory, pozrime sa na Pannu Máriu. Ona žila pokorným životom a rada tomu naučí aj nás, stačí, ak ju o to poprosíme.

Odovzdanosť do Prozreteľnosti

Znie to fráza, ale neraz zisťujeme, že to nie je také jednoduché žiť prakticky. Evelyne Madre v knihe Odovzdanosť do Prozreteľnosti píše o dvoch tvárach Prozreteľnosti – pasívna (vrcholná forma nádeje v Boha) a aktívna (vracia nám slobodu). Zdôrazňuje, že odovzdanosť „vôbec nespočíva v pasivite, ktorý by nás vyzývala sedieť so založenými rukami a čakať, že čosi ‚padne z neba‘“. Nie je ani útekom pred zodpovednosťou. Práve naopak, je to umenie žiť, ku ktorému nás pozýva evanjelium.

Napokon slová pápeža Františka, ktorý vo svojej exhortácii Gaudete et exsultate (O povolaní k svätosti v súčasnom svete) napísal: „Nie je zdravé milovať ticho a vyhýbať sa stretnutiu s druhým, túžiť po odpočinku a odmietať aktivitu, hľadať modlitbu a podceňovať službu. Všetko môže byť prijaté a integrované ako časť vlastnej existencie na tomto svete a patrí do cesty posvätenia. Sme povolaní žiť kontempláciu aj prostredníctvom akcie – a posväcujeme sa v zodpovednom a štedrom vykonávaní vlastného poslania. … Neboj sa svätosti. Nepripraví ťa o silu, život či radosť. Práve naopak: pretože sa staneš tým, čo mal Otec na mysli, keď ťa stvoril, a budeš verný svojmu bytiu.“

 

Komentáre