#ziveslovo 8.1.2019
Keď Ježiš videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi, lebo boli ako ovce bez pastiera. A začal ich učiť mnohým veciam.
Keď už bolo veľa hodín, pristúpili k nemu jeho učeníci a hovorili: „Toto miesto je pusté a je už veľa hodín. Rozpusť ich, nech sa rozídu do okolitých osád a dedín kúpiť si niečo na jedenie.“
On im odpovedal: „Vy im dajte jesť!“
Vraveli mu: „Máme ísť nakúpiť za dvesto denárov chleba a dať im jesť?“
Opýtal sa ich: „Koľko máte chlebov? Choďte sa pozrieť!“
Keď to zistili, povedali: „Päť a dve ryby.“
Tu im rozkázal usadiť všetkých po skupinách na zelenú trávu. A posadali si v skupinách po sto a po päťdesiat.
Potom vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil, lámal chleby a dával svojim učeníkom, aby im ich rozdávali. Aj obe ryby rozdelil všetkým. Všetci jedli a nasýtili sa, ba ešte nazbierali dvanásť plných košov odrobín a zvyškov z rýb. A tých, čo jedli chleby, bolo päťtisíc mužov.
Mk 6, 34-44
psychiatrička Bohdana Bírešová
Aj my stojíme takí „neveriaci“ pred Kristom. Pýtame sa ho otázky, ktoré sú samozrejmé, pýtame sa znova a do nekonečna. Vo svojej slabosti. So svojou nedôverou. Ako sa dá žiť život s takým málom? Ako sa dá existovať, keď mi chýba to či ono? Ako môžem kráčať s bolesťou, ubolená, chorá, biedna, bez peňazí, sama, znova a znova sa aj ja pýtam. Ako, Pane?
Cítim, že sa usmievaš. Cítim, že sa smeješ. Ale chápeš moju obavu. Znova a znova mi dávaš všetky odpovede. Viera je niečo zázračné. Neprenosný dar. A tak stojím, mlčím a nechávam sa tebou sýtiť. Chvalabohu, že nejde o ryby, vďakabohu, že to vieš… Budem sa snažiť tomu uveriť.
TIP NA DNES:
Skúsim sa nepýtať a „len“ veriť. Skúsim sa nechať viesť. Odovzdať sa a dúfať… Len tak.
Prihláste sa k odberu a dostávajte zamyslenia k evanjeliu na svoj e-mail.