Aké ovocie prináša naše mlčanie?
Alžbete nadišiel čas pôrodu a porodila syna. Keď jej susedia a príbuzní počuli, že jej Pán prejavil svoje veľké milosrdenstvo, radovali sa s ňou. Na ôsmy deň prišli chlapca obrezať a chceli mu dať meno Zachariáš po jeho otcovi. Ale jeho matka povedala: "Nie, bude sa volať Ján." Povedali jej: "Veď v tvojom príbuzenstve sa nik takto nevolá." Dali znak otcovi, ako ho chce nazvať on. Vypýtal si tabuľku a napísal: "Ján sa bude volať." A všetci sa divili. Vtom sa mu rozviazali ústa a jazyk i prehovoril a velebil Boha. Všetkých ich susedov zmocnil sa strach a všade po judejských horách sa hovorilo o týchto udalostiach. A všetci, čo to počuli, vštepili si to do srdca a vraveli: "Čím len bude tento chlapec?" A vskutku Pánova ruka bola s ním. Chlapec rástol a mocnel na duchu a žil na púšti až do dňa, keď vystúpil pred Izrael.
Lk 1, 57 – 66. 80
Alžbeta a Zachariáš prežili špecifický čas očakávania. Mohli by sme povedať, že mali deväťmesačnú tichú domácnosť. Na vine bol muž, lebo neuveril, že by mohli mať dieťa ako dôchodcovia. Avšak keď Zachariáš po narodení syna prehovoril, bol to poriadny chválospev na oslavu Boha. Až taký, že sa ním Cirkev modlí až doteraz v ranných chválach v breviári. Možno sa nám zapáčil tento text ako argument, že nie je nič zlé mať „tichú domácnosť“. Dokonca aj dlhší čas. Otázkou zostáva, aké bude jej ovocie. Bude to naozaj velebenie Boha?
TIP NA DNES: