Boh chce vstúpiť do hlbších vrstiev nášho srdca
S Ježišom išli veľké zástupy. Tu sa obrátil a povedal im: „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom. A kto ide za mnou a nenesie svoj kríž, nemôže byť mojím učeníkom.
Ak niekto z vás chce stavať vežu, či si najprv nesadne a neprepočíta náklad, či má na jej dokončenie? Aby sa mu potom, keď položí základ a nebude ju môcť dostavať, nezačali všetci, čo to uvidia, posmievať: ‚Tento človek začal stavať, a nemohol dokončiť.‘
Alebo keď sa kráľ chystá do boja s iným kráľom, či si najprv nesadne a neporozmýšľa, či sa môže s desiatimi tisícami postaviť proti tomu, ktorý ide proti nemu s dvadsiatimi tisícami? Ak nie, vyšle posolstvo, kým je tamten ešte ďaleko, a prosí o podmienky mieru.
Tak ani jeden z vás, ak sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom.“
Lk 14, 25 – 33
V duchovnom živote vieme zvyčajne rozlíšiť obdobie nadšenia, ktoré nastane po objavení osobného vzťahu s Pánom. Môže trvať viac rokov. Môže obsahovať mnohé výrazné uzdravenia, osvietenia. Potom však vždy príde obdobie upevňovania, ktoré nás vedie viac do vnútra. Citový prvok už nie je taký výrazný… Aj učeníci mali pri Ježišovi túto skúsenosť. Úryvok dnešného evanjelia je o ceste do Jeruzalema, keď sa už blížil záver Ježišovho života. Obdobie plné výrazných citov už bolo za nimi. Je potreba hovoriť o tom, čo predtým cítili spontánne: Ježiš túži byť centrom nášho života – a na inom princípe život s ním ani nefunguje.
TIP NA DNES: