Dávam ľuďom šancu napraviť, čo pokazili?
Ježiš povedal svojim učeníkom: „Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami. Ak ťa počúvne, získal si svojho brata. Ak ťa nepočúvne, priber si ešte jedného alebo dvoch, aby bola každá výpoveď potvrdená ústami dvoch alebo troch svedkov. Keby ani ich nepočúvol, povedz to cirkvi. A keby ani cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik.
Veru, hovorím vám: Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi. A zasa vám hovorím: Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“
Mt 18, 15 – 20
Nie je pre nás hneď tá prvá výzva najťažšia? Často namiesto napomenutia medzi štyrmi očami používame iné stratégie. Napríklad rozhovor s niekým iným, kto sa postaví na našu stranu a podporí nás v našej krivde. Pokiaľ v danom vzťahu nehrozí nebezpečenstvo, je rozhovor príležitosťou, ako dať druhému šancu prejaviť nám láskavosť, uvedomiť si chybu, možno ju dokonca prvýkrát uvidieť a zmeniť svoje správanie. Iste, hrozí aj, že sa zachová zle, vysmeje nás, všetko zľahčí či zneváži naše city. Ale čo ak nie? Čo ak sa vyhýbaním rozhovoru zároveň bránime jednej z možností, ako sa zmieriť, pochopiť toho druhého, odpustiť si, prijať odpustenie?
TIP NA DNES: