Kdekoľvek sme a akokoľvek sa práve cítime, nie sme v tom sami
Keď Ježiš videl prichádzať Natanaela, povedal o ňom: „Toto je pravý Izraelita, v ktorom niet lesti.“
Natanael sa ho opýtal: „Odkiaľ ma poznáš?“
Ježiš mu vravel: „Videl som ťa prv, ako ťa Filip zavolal, keď si bol pod figovníkom.“
Natanael mu povedal: „Rabbi, ty si Boží Syn, ty si kráľ Izraela!“
Ježiš mu odvetil: „Veríš preto, že som ti povedal: Videl som ťa pod figovníkom? Uvidíš väčšie veci ako toto.“
Potom mu povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Uvidíte otvorené nebo a Božích anjelov vystupovať a zostupovať na Syna človeka.“
Jn 1, 47 – 51
Mám rada postavu Natanaela. Je priamy, možno až drzý. Dostáva od Ježiša významné slovné ocenenie. S Natanaelom pod figovníkom sa však viem stotožniť oveľa skôr. Na mieste, kde neveril, že ho niekto vidí. Na mieste, kde sa možno pýtal Boha, či ho vidí a kde je. Prestavujem si to ako ten moment, keď nájdem svoje tiché miesto, bútľavú vŕbu (figovník) a často zlomená sa pýtam Boha, či ma vidí. A následne prichádza uistenie: „Videl som ťa pod figovníkom“. Tak veľmi túžime byť videní, počutí. Ježiš nás nielen uisťuje, že nás vidí vo chvíľach pod naším figovníkom. On nám navyše dáva prísľub, že my uvidíme veľké veci, ktoré pre nás pripravil.
TIP NA DNES: