Máme vieru v Boha, ktorý pripravuje nové skutočnosti?
Alžbete nadišiel čas pôrodu a porodila syna. Keď jej susedia a príbuzní počuli, že jej Pán prejavil svoje veľké milosrdenstvo, radovali sa s ňou.
Na ôsmy deň prišli chlapca obrezať a chceli mu dať meno Zachariáš po jeho otcovi. Ale jeho matka povedala: „Nie, bude sa volať Ján.“
Povedali jej: „Veď v tvojom príbuzenstve sa nik takto nevolá.“
Dali znak otcovi, ako ho chce nazvať on. Vypýtal si tabuľku a napísal: „Ján sa bude volať.“ A všetci sa divili.
Vtom sa mu rozviazali ústa a jazyk i prehovoril a velebil Boha.
Všetkých ich susedov zmocnil sa strach a všade po judejských horách sa hovorilo o týchto udalostiach. A všetci, čo to počuli, vštepili si to do srdca a vraveli: „Čím len bude tento chlapec?“ A vskutku Pánova ruka bola s ním.
Lk 1, 57-66
Židia mali zvyk, že meno dieťaťa, najmä prvorodeného, by malo byť pokračovateľom rodičov alebo niekoho z rodiny. Zachariáš a Alžbeta však vedia, že ich dieťa patrí viac Bohu ako svojej rodine. Dávajú mu meno, ktoré v rodine nemajú. Všetci začali tušiť, že sa ide diať niečo nové a zvláštne. Táto stať sa nás pýta, či ešte máme vieru v nové veci, vieru v Boha, ktorý pripravuje nové skutočnosti. Dáva nám malé-veľké znamenia. Malé v očiach sveta, veľké v očiach jednoduchých a milujúcich. Aj dnes sa niekde bude slúžiť omša. Taká malá, bezvýznamná – v očiach sveta. Pre nás však môže byť veľká. Môže byť semienkom veľkých vecí.
TIP NA DNES: