Máriino srdce bolo plné Boha
Mária hovorila: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi, lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice. Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno a jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja.
Ukázal silu svojho ramena, rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú. Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. Hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno.
Ujal sa Izraela, svojho služobníka, lebo pamätá na svoje milosrdenstvo, ako sľúbil našim otcom, Abrahámovi a jeho potomstvu naveky.“
Mária zostala pri Alžbete asi tri mesiace a potom sa vrátila domov.
Lk 1, 46-56
Z plnosti srdca hovoria ústa. Z Márie vytryskli slová o Bohu. Po dlhom čase, ktorý by sme zrejme nerátali na mesiace, ale roky, sa stretli dve ženy (aj Zachariáš, ale ten bol, ako vieme, ticho). Každá veta, kde Mária spomenula seba, je vlastne o Bohu, o tom, vďaka ktorému je tým, čím je. Jej srdce muselo byť plné Boha. Napĺňala sa ním, uvažovala o ňom, o tom, kde ho vidí a vníma. Teraz, keď v sebe nesie zázrak vtelenia, cez ústa sa dostane von to, čo už srdce nedokáže udržať – Boh je nekonečne väčší ako my, presahuje nás.
Ako asi vyzerali Máriine a Alžbetine rozhovory počas tých troch mesiacov, ktoré ešte boli spolu?
TIP NA DNES: