Nechajme sa viesť rozhodnutím milovať
Ráno prvého dňa v týždni, ešte za tmy, prišla Mária Magdaléna k hrobu a videla, že kameň je od hrobu odvalený. Bežala teda a prišla k Šimonovi Petrovi a k inému učeníkovi, ktorého mal Ježiš tak rád, a povedala im: „Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili.“
Peter a ten druhý učeník sa zobrali a išli k hrobu. Bežali obaja, ale ten druhý učeník bežal rýchlejšie, predbehol Petra a prišiel k hrobu prvý. Nahol sa a videl tam položené plachty; dnu však nevkročil.
Potom prišiel aj Šimon Peter, ktorý ho nasledoval, a vošiel do hrobu. Videl tam položené plachty aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Lenže tá nebola pri plachtách, lež osobitne zvinutá na inom mieste. Vtedy vošiel aj druhý učeník, ten, čo prišiel k hrobu prvý, a videl i uveril. Ešte totiž nechápali Písmo, že má vstať z mŕtvych.
Jn 20, 1-9
Ešte stále nechápali… Ich nechápavosť ich zastavila v aktivite. Po Ježišovej smrti ostali paralyzovaní a smutní. Aj Mária Magdaléna bola smutná, no ju hnala láska. Nepotrebovala chápať, aby sa ráno rozbehla k hrobu. Hoci sa o Jánovi píše, že je učeník, ktorého Ježiš miloval, Mária je tá, ktorú môžeme volať – tá, ktorá Ježiša milovala. Odvážne. Hlboko. Verne. Nestáva sa nám, že veľakrát čakáme, kým pochopíme Boží zámer? Že sa nevydáme na cestu, kým nám nie je jasné, kam vedie? A čo ak sme pozvaní kráčať stále vpred hnaní láskou za tým, ktorý nás čaká na konci cesty? Nechajme sa viesť rozhodnutím milovať.
MODLITBA: