Nehanbime sa byť ako ovce
V Jeruzaleme boli sviatky Posvätenia chrámu. Bola zima.
Ježiš sa prechádzal v chráme v Šalamúnovom stĺporadí. Obstúpili ho Židia a hovorili mu: „Dokedy nás chceš držať v neistote?! Ak si Mesiáš, povedz nám to otvorene.“
Ježiš im odvetil: „Už som vám povedal, a neveríte. Svedčia o mne skutky, ktoré konám v mene svojho Otca, ale vy neveríte, lebo nie ste z mojich oviec.
Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou. Ja im dávam večný život. Nezahynú nikdy a nik mi ich nevytrhne z ruky.
Môj Otec, ktorý mi ich dal, je väčší od všetkých a nik ich nemôže Otcovi vytrhnúť z ruky. Ja a Otec sme jedno.“
Jn 10, 22-30
Neznie to síce veľmi lichotivo, ale na to, aby sme uverili Ježišovi, potrebujeme byť ako ovce. Ak by to niekoho urážalo, nech trochu zváži nasledujúce fakty: Ovca je krátkozraká, riadi sa sluchom. Podobne aj kresťan či každý človek: nevidí ďaleko, nevie ani, čo bude o hodinu. Našou silou je teda sluch, počúvať. Aj v politike ľudia počúvajú, hoc toho niekedy veľa nevidia. Ovca ide za pastierom, nasleduje jeho hlas. Ani kresťan nemôže „len počuť“, musí aj „nasledovať“. Ovca je tvor slabý, bezbranný – podobne ako my. Potrebujeme ochrancu, pastiera, sme na ňom závislí, inak nás roztrhajú vlky. Preto sa nehanbime byť ako ovce.
TIP NA DNES: