Nie krik z hnevu či frustrácie, ale z túžby a viery
Keď sa Ježiš približoval k Jerichu, pri ceste sedel akýsi slepec a žobral. Keď počul, že tadiaľ prechádza zástup, pýtal sa, čo sa deje. Povedali mu: „Ježiš Nazaretský ide tadiaľto.“ Tu vykríkol: „Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Tí, čo išli popredku, ho okríkali, aby mlčal. Ale on ešte väčšmi kričal: „Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“
Ježiš zastal a kázal, aby ho priviedli k nemu.
Keď sa priblížil, opýtal sa ho: „Čo chceš, aby som ti urobil?“
On odpovedal: „Pane, aby som videl.“
A Ježiš mu povedal: „Pozeraj! Tvoja viera ťa uzdravila.“
A hneď videl, šiel za ním a velebil Boha. Aj všetok ľud, keď to videl, vzdával Bohu chválu.
Lk 18, 35-43
Kto ešte nekričal? V rozrušení, hneve, v zápale? Čím viac nás to tlačí, tým viac decibelov a emócií do kriku vložíme. Máme na to x dôvodov, za ktoré sa vo väčšine neskôr hanbíme. Nestáli za to, nehovoriac o tom, že často kričíme na nesprávnej adrese. Dnešný krik v evanjeliu mal extra dobrý dôvod a extra dobrého adresáta. „Daj, aby som videl!“ Nie krik z hnevu či frustrácie, ale z túžby a viery. Nie naprázdno, hocikomu, ale volanie k Ježišovi. Toto je ten „efektívny krik“, ktorý Boh chce počuť a ktorý vypočuje.
Ako kričím ja?
TIP NA DNES: