O veľkonočnú radosť sa musíme deliť
Ráno prvého dňa v týždni, ešte za tmy, prišla Mária Magdaléna k hrobu a videla, že kameň je od hrobu odvalený. Bežala teda a prišla k Šimonovi Petrovi a k inému učeníkovi, ktorého mal Ježiš tak rád, a povedala im: "Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili." Peter a ten druhý učeník sa zobrali a išli k hrobu. Bežali obaja, ale ten druhý učeník bežal rýchlejšie, predbehol Petra a prišiel k hrobu prvý. Nahol sa a videl tam položené plachty; dnu však nevkročil. Potom prišiel aj Šimon Peter, ktorý ho nasledoval, a vošiel do hrobu. Videl tam položené plachty aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Lenže tá nebola pri plachtách, lež osobitne zvinutá na inom mieste. Vtedy vošiel aj druhý učeník, ten, čo prišiel k hrobu prvý, a videl i uveril. Ešte totiž nechápali Písmo, že má vstať z mŕtvych.
Jn 20, 1 – 9
Mária Magdaléna ako prvá videla prázdny hrob a nenechala si to pre seba – povedala o tom dvom apoštolom, ktorých stretla. Z nich prvý dobehol k hrobu Ján, ale dnu nevkročil, počkal na Petra. Až Peter sa odvážil vstúpiť a na vlastné oči videl to, o čom hovorila Mária Magdaléna, a obidvaja tomu uverili. Každý človek je vo svojom prežívaní viery jedinečný a dostal od Boha rozličné dary, ktoré má zapojiť do ohlasovania radostnej zvesti, do evanjelizácie. Keď sa uprostred našich sklamaní a bolestí aj my presvedčíme, že hrob je prázdny a Ježiš je živý, nemôže nás to nechať chladnými. Potrebujeme sa o to deliť.
TIP NA DNES: