Podstatný je Kristus
Prvého dňa v týždni bežala Mária Magdaléna a prišla k Šimonovi Petrovi a k inému učeníkovi, ktorého mal Ježiš tak rád, a povedala im: „Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili.“
Peter a ten druhý učeník sa zobrali a išli k hrobu. Bežali obaja, ale ten druhý učeník bežal rýchlejšie, predbehol Petra a prišiel k hrobu prvý. Nahol sa a videl tam položené plachty; dnu však nevkročil.
Potom prišiel aj Šimon Peter, ktorý ho nasledoval, a vošiel do hrobu. Videl tam položené plachty aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Lenže tá nebola pri plachtách, lež osobitne zvinutá na inom mieste.
Vtedy vošiel aj druhý učeník, ten, čo prišiel k hrobu prvý, a videl i uveril.
Jn 20, 2-8
Evanjelista Ján nikde vo svojom evanjeliu nepíše o sebe svojím menom, ale hovorí o sebe ako o „tom druhom učeníkovi“. To je neuveriteľná škola pokory. Podstatný je Kristus. Alebo ten druhý človek. Moje maličké „ja“ nakoniec. Toto nás svojím postojom učí evanjelista Ján. Aby som sa ja umenšoval a Kristus rástol. Aby som sa ja umenšoval a ten druhý človek bol podstatnejší. Ako som na tom ja? Netrvám na tom, aby bolo všade uvedené moje meno? Keď sa rozprávame, netrvám na tom, aby bolo spomenuté: (aj) ja som tam bol, ja som to urobil? Zamyslel som sa niekedy nad týmto Jánovým postojom?
TIP NA DNES: