Pokora si vyžaduje robiť skutky aj v skrytosti
Ježiš povedal zástupom i svojim učeníkom: „Zákonníci a farizeji zasadli na Mojžišovu stolicu. Preto robte a zachovávajte všetko, čo vám povedia, ale podľa ich skutkov nerobte: lebo hovoria, a nekonajú. Viažu ťažké až neúnosné bremená a kladú ich ľuďom na plecia, ale sami ich nechcú ani prstom pohnúť.
Všetko, čo robia, konajú iba preto, aby ich ľudia videli: rozširujú si modlitebné remienky a zväčšujú strapce na šatách, radi majú popredné miesta na hostinách, prvé stolice v synagógach, pozdravy na uliciach a keď ich ľudia oslovujú Rabbi.
Vy sa nedávajte volať Rabbi, lebo len jeden je váš Učiteľ, vy všetci ste bratia. Ani Otcom nevolajte nikoho na zemi, lebo len jeden je váš Otec, ten nebeský. Ani sa nedávajte volať Učiteľmi, lebo len jediný je váš Učiteľ, Kristus. Kto je medzi vami najväčší, bude vaším služobníkom. Kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“
Mt 23, 1-12
Pokora je vlastnosť, ktorá Ježišovi zjavne nerobí žiaden problém. Vyžaduje ju od svojich učeníkov aj od nás, hoci ubehlo viac ako dvetisíc rokov. Prečo je stále relevantná aj po takej dobe? Učí nás hovoriť, ale aj konať. Robiť skutky skrytosti, slúžiť druhým, ak chceme byť najväčší. Zákonníci a farizeji vykonávali mandát Mojžišovej stolice, mali ísť príkladom. Namiesto toho ich Ježiš použije ako odstrašujúci príklad, ktorý uvaľuje nereálne očakávania na druhých. Viazať si pomyselné remienky, len aby to ostatní videli, nechať sa oslovovať vzletnými titulmi. Ako často sa aj my – vedome či nevedome – ocitáme v podobnej situácii?
MODLITBA: