Prinášajme Ježišovi aj to čo sa nám zdá, že je veľmi málo
V tých dňoch zasa bol pri Ježišovi veľký zástup a nemali čo jesť. Zvolal učeníkov a povedal im: „Ľúto mi je zástupu, lebo už tri dni zotrvávajú pri mne a nemajú čo jesť. Ak ich prepustím domov hladných, poomdlievajú na ceste, veď niektorí z nich prišli zďaleka.“
Jeho učeníci mu odvetili: „Kto ich môže nasýtiť chlebom tu na púšti a ako?“
Opýtal sa ich: „Koľko máte chlebov?“
Oni odpovedali: „Sedem.“
Tu rozkázal zástupu, aby si posadal na zem. Vzal sedem chlebov, vzdával vďaky, lámal a dával svojim učeníkom, aby ich rozdávali; a oni ich rozdali zástupu. Mali aj zopár rybiek. Aj nad nimi dobrorečil a kázal ich rozdať.
I jedli a nasýtili sa. A nazbierali sedem košov zvyšných odrobín. Ľudí tam bolo asi štyritisíc. Potom ich rozpustil. Hneď nastúpil so svojimi učeníkmi na loď a došiel do dalmanutského kraja.
Mk 8, 1-10
Učeníci sa pýtajú Ježiša, kto a ako nasýti zástup na púšti. Akoby neboli pri žiadnom zázraku, ktoré už pred ich očami urobil. No možno sú už aj oni hladní, unavení, nespomínajú si… Ježiš zrejme dobre vie, čo urobí. Zároveň sa však pýta učeníkov, čo môžu a vedia urobiť oni – donesú mu sedem chlebov a pridajú aj zopár (teda dosť málo) rybiek. Ježiš prijíma toto očividné málo, ktoré majú, ďakuje za to Otcovi, dobrorečí, láme a dáva učeníkom, aby ich rozdávali – nech vidia, že všetci sa z toho ich mála najedia dosýta. A že ešte aj zvýši! Ježišovi nebol ukradnutý zástup, videl ich potrebu, a neprekážalo mu ani to zdanlivé málo, čo mali učeníci.
MODLITBA: