Sme o niekom presvedčení, že do neba nepatrí? Prosme o milosť
Cestou do Jeruzalema prechádzal Ježiš mestami a dedinami a učil.
Ktosi sa ho spýtal: „Pane, je málo tých, čo budú spasení?“
On im povedal: „Usilujte sa vojsť tesnou bránou, lebo hovorím vám: Mnohí sa budú pokúšať vojsť, a nebudú môcť. Keď hospodár vstane a zatvorí dvere a vy zostanete vonku, začnete klopať na dvere a volať: ‚Pane, otvor nám!‘ A on vám povie: ‚Ja neviem, odkiaľ ste!‘
Vtedy začnete hovoriť: ‚Jedli sme s tebou a pili, na našich uliciach si učil.‘ Ale on vám povie: ‚Ja neviem, odkiaľ ste; odíďte odo mňa všetci, čo pášete neprávosť!‘
Tam bude plač a škrípanie zubami, až uvidíte, že Abrahám, Izák, Jakub a všetci proroci sú v Božom kráľovstve, a vy ste vyhodení von.
A prídu od východu i západu, od severu i od juhu a budú stolovať v Božom kráľovstve.
A tak sú poslední, ktorí budú prvými, a sú prví, ktorí budú poslednými.“
Lk 13, 22 – 30
Raz som počula myšlienku, že ak je na zemi niekto, s kým si nevieme prestaviť vydržať vo večnosti, tak potom my sami nepatríme do neba. To by nám Boh neurobil, že by nás nechal trpieť niekoho celú večnosť. Je ťažké prijať človeka, ktorý nám naozaj nie je pochuti. Človeka, voči ktorému máme predsudky, je iného náboženstva… Alebo sme presvedčení, že do neba so svojimi hriechmi nepatrí. Prijať takéhoto človeka však nemá byť iba o našom výkone, je to milosť. Prosme o túto milosť. Neostaňme stáť pred bránami neba, zožierajúc sa tým, že my sme žili aktívny, príkladný kresťanský život a aj tak tam možno nepatríme.
TIP NA DNES: