Som ochotný priznať si chybu, slabosť, zlyhanie voči druhým, voči Bohu, aj voči sebe?
Tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali, povedal Ježiš toto podobenstvo: „Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik.
Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: ‚Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.‘
Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: ‚Bože, buď milostivý mne hriešnemu.‘
Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“
Lk 18, 9-14
Je dobré byť si vedomý toho, v čom som dobrý, čo sú moje silné stránky. Iste nie je zlé pochváliť samého seba, ak sa mi niečo podarí. Ale nenamýšľam si o sebe niekedy viac, než kým naozaj som? Veď čo dobré mám alebo robím, čo by som najprv nebol dostal zhora? „Každý dobrý údel, každý dokonalý dar je zhora, zostupuje od Otca svetiel…“ (Jak 1, 17) Farizejova myseľ bola plná jeho samého, jeho chvályhodných skutkov – no u druhých si všímal len to, v čom zlyhali. Som ochotný priznať si chybu, slabosť, zlyhanie voči druhým, voči Bohu, aj voči sebe? Ďakujem správnym spôsobom a vstupujem do modlitby v úprimnosti srdca? Hľadám v druhých dobro?
MODLITBA: