Veríme naozaj v toho, ktorého poslal Boh?
Keď Ježiš nasýtil päťtisíc ľudí, jeho učeníci ho videli chodiť po mori. Na druhý deň si však zástup, čo zostal na druhom brehu mora, všimol, že tam bola iba jedna loďka a že Ježiš nenastúpil na loď so svojimi učeníkmi, ale že sa učeníci odplavili sami. A z Tiberiady prišli iné lode k miestu, kde jedli chlieb, keď Pán vzdával vďaky.
No zástup zbadal, že tam nie je ani Ježiš ani jeho učeníci. Preto aj oni nastúpili na loďky, prišli do Kafarnauma a hľadali Ježiša. Keď ho na druhom brehu mora našli, povedali mu: „Rabbi, kedy si sem prišiel?“
Ježiš im odpovedal: „Veru, veru, hovorím vám: Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa.
Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá Syn človeka. Lebo jeho označil Otec, Boh, svojou pečaťou.“
Povedali mu: „Čo máme robiť, aby sme konali Božie skutky?“ Ježiš im odpovedal: „Boží skutok je veriť v toho, ktorého on poslal.“
Jn 6, 22-29
Za povšimnutie celkom stojí posledný verš tohoto evanjelia. Ľudia, ktorí sú konfrontovaní s Ježišom ohľadom svojej motivácie a túžbou najesť sa, sa pýtajú Ježiša, čo teda majú robiť, aby konali Božie a nie ľudské skutky. Grécky originálny text nám ponúka tvar, ktorý vieme preložiť ako skutky, ktoré žiada Boh. Čo teda Boh vyžaduje? Boh žiada jediný skutok – veriť v toho, ktorého on poslal. To znamená, že keď uverím v Ježiša, dokážem postupne veriť Ježišovi. Z tejto lásky, ktorá pramení zo vzťahu s Ježišom dokážem konať aj skutky milosrdenstva a skutky kresťanskej lásky, pretože dokážem vidieť Ježiša v ostatných.
MODLITBA: