Veriť a dôverovať dokážeme naozaj až vtedy, keď sa pre to slobodne rozhodneme
V tú hodinu pristúpili k Ježišovi učeníci a pýtali sa: „Kto je podľa teba najväčší v nebeskom kráľovstve?“
On zavolal k sebe dieťa, postavil ho medzi nich a povedal: „Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva. Kto sa teda poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve. A kto prijme jedno takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma. Dajte si pozor, aby ste neopovrhli ani jedným z týchto maličkých. Lebo vám hovorím, že ich anjeli v nebi ustavične hľadia na tvár môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“
Mt 18, 1-5. 10
Ježiš hovorí o poníženosti dieťaťa – o jeho úplnej závislosti. Na to, čo bude jesť, obliekať si, kde bude bývať a koľko lásky dostane. Keď sa človek stane dospelým, ocitne sa v opačnej role – zrazu je to on, kto sa musí postarať o druhých aj o seba. Ježiš však ukazuje, že aj napriek našim povinnostiam nemáme prestať byť závislí – na ňom. On má najväčšie pokladnice v nebi a tie sú pripravené aj pre teba tu na zemi. Dôvera a viera sú dve odlišné veci, no spája ich jedno – rozhodnutie. Veriť a dôverovať dokážeme naozaj až vtedy, keď sa pre to slobodne rozhodneme. Nie podľa okolností, ale na základe toho, kým je ten, komu veríme.
MODLITBA: