Zlatica Hoppanová: V Tanzánii som zažívala aj pusté obdobie, akoby tam bolo nebo zatvorené
Zlatica Hoppanová (36) si v istej fáze svojho života prechádzala veľmi náročným obdobím. Vtedy ku nej Boh veľmi jasne prehovoril a vyslal ju do ďalekej Afriky. Tam sa okrem práce s deťmi v miestnom sirotinci snažila nájsť odpoveď aj na to, ako konkrétne naplní svoje osobné poslanie žiť zasvätený život. O svojich zážitkoch počas misijnej skúsenosti v africkej Tanzánii nám prezradila v nasledujúcom rozhovore.
Zlatica, váš africký príbeh sa začal cez nezvyčajný sen, ktorý ste mali. Mohli by ste nám o ňom porozprávať viac?
Áno, išlo o sen, ktorý sa mi sníval počas veľmi ťažkého obdobia. Boh si vie v našom živote použiť úplne všetko. A verím, že k nám hovorí aj cez sny. Jeho túžbou je povzbudiť nás, zdvihnúť nám zrak zo zeme. Mňa osobne aj cez tento sen, aj cez priateľov upriamil na budúcnosť a pomohol mi nezostávať v minulosti. Dal mi nádej a nové obzory. V tom sne som kráčala Tanzániou a odvtedy som chcela o tejto krajine vedieť niečo viac.
Naplneniu tohto sna však predchádzal jeden veľmi dôležitý krok. Rozhodli ste sa, že vašou životnou cestou nebude manželstvo a rodina, ale zvolili ste si cestu zasväteného života. Ako sa vo vás táto túžba zrodila?
Mňa Boh vlastne postavil pred hotovú vec. Prechádzala som zlomenosťou, novým obrátením, kedy som Bohu povedala, že Ho chcem nasledovať bez kompromisov a chcem hľadať len jeho cesty a počúvať jeho rady. Myslím, že ma zobral za slovo a veľmi jasne som pocítila slová povolania. Boli také zreteľné, že v tej chvíli som vedela, že Boh ma povolal a nemôžem sa tváriť, že som ich nepočula. Samozrejme, slobodu na odmietnutie som mala.
Takáto správa o výbere vašej životnej cesty a rozhodnutie odísť do Afriky bola zrejme veľkým prekvapením aj pre vašu rodinu…
Rodičov som postavila pred tri nové skutočnosti. Dala som výpoveď v práci, odchádzam do Afriky a rozhodla som sa žiť zasvätený život. Iba chcem dodať, že táto situácia nastala až o niekoľko rokov po mojom rozhodnutí žiť zasvätený život. V každom prípade, vzali to veľmi statočne.
NEMALA SOM ŽIADNU PRÍPRAVU A VŠETKO BOLO PRE MŇA VEĽKOU VÝZVOU
Keď ste prišli do Afriky, museli ste si zvyknúť na množstvo nových vecí. Ako ste to na začiatku zvládali?
Nemala som žiadnu prípravu a všetko bolo pre mňa veľkou výzvou, napríklad aj jedlo. V sirotinci sme jedli veľmi jednoducho. Na raňajky bol čistý sladký chlieb, na obed fazuľa s kukuričnou kašou alebo ryžou. Na večeru obed. Ale boli aj výnimočné a slávnostné dni, vtedy bolo jedlo pestrejšie. Každú stredu boli na večeru palacinky, to bolo veľmi pekné gesto voči deťom. Ďalšou výzvou bola pre mňa kultúra. Keď v niečom vyrastáme dlhé roky, nie je ľahké si zvyknúť na niečo iné. Tanzánia je prevažne moslimskou krajinou, aj to má veľký vplyv na kultúru. Ťažko mi tiež padlo, keď sa slovom kultúra ospravedlňovalo správanie, s ktorým som vnútorne nesúhlasila.
Čo konkrétne bolo náplňou vašej práce?
Moja práca sa časom vyvíjala. Začínala som ráno zametaním, to som robila počas celého môjho pobytu. Potom to bola napríklad práca v kuchyni, ktorá sa postupne menila na starostlivosť o päť najmladších detí, ktoré ešte nechodili do školy. Posledné mesiace som mala dopoludnia na starosti dvojročného Floriána. Keď sa deti vrátili zo školy, pomáhala som im s úlohami alebo som s nimi trávila čas v hre. Pripravovala som im tašky s vodou a pomôcky do školy. V sobotu dopoludnia sme zvykli tancovať alebo robiť kreatívne aktivity.
Boli to decká, ktoré zažili už veľmi skoro bezútešné a traumatizujúce situácie. Zažili buď smrť rodiča, alebo sa ich rodič zriekol. Často som musela robiť sudcu medzi nimi, napomínať ich a doslova vychovávať. V ich kultúre je bitka bežnou záležitosťou a súčasťou výchovy a keďže my dobrovoľníci sme tento trest neaplikovali často, naše slová nemali veľkú váhu.
V akom jazyku ste s týmito deťmi komunikovali?
Staršie deti, ktoré už navštevovali školu, celkom zvládali základnú komunikáciu v anglickom jazyku. Tie mladšie nerozumeli, takže pri nich som sa zase ja učila swahilčinu.
Čím vás Tanzánia ako krajina očarila najviac?
Tanzánia je nádherná krajina. Samozrejme, jej ráz sa mení, pretože je obrovská. Pre porovnanie, Tanzánia je svojou rozlohou takmer dvadsaťnásobne väčšia ako Slovensko. Má najkrajšie národné parky, najvyšší vrch Kilimandžáro, na východnom pobreží Indický oceán. Ja som bývala v malej dedinke, no navštívila som aj mestá. Už v malých mestečkách nájdete obchodíky s pestrým tovarom. Všetko je zaprášené, kvôli všadeprítomnému prachu. Vo vzduchu cítiť vysmážané pouličné jedlá a tropické ovocie. Vo veľkom prístavnom meste Dar Es Salaam zasa cítiť vôňu čerstvo vylovených rýb, na obrovskom trhovisku počuť neustále zjednávanie cien, všade samá bižutéria a kopy oblečenia poslané z Európy a celého sveta. Predajcovia kávy kráčajú naprieč mestom so žeravými uhlíkmi a orieškami v mede. Multikulturalizmus krajine dodáva krásnu vôňu a chuť. Atmosféru krajiny ovplyvňujú náboženstvá ako islam, hinduizmus, kresťanstvo a rôzne maličké pentakostálne, avšak veľmi hlučné cirkvi. Mestá a dediny skrášľujú ženy so svojimi pestrofarebnými šatami, umelými účesmi rôznych dĺžok a tvarov. Výnimočná nie je ani burka, prikrývajúca všetko okrem hnedých očí. Bežne stretnete Masajov v károvaných kitenge s rozťahanými ušnými lalokmi. K tomu všetkému na pozadí počuť hluk dopravných prostriedkov ako pikipiki, badžadži, daladala a napokon pieseň zvolávajúcu moslimov na modlitbu.
A akí sú domorodí obyvatelia?
Milí a láskaví. Sú vďační a veľmi radi sa s vami dajú do reči. Milujú „small-talkové“ rozhovory. Majú niekoľko stereotypných otázok a odpovedí. Ak sa ich spýtate, ako sa majú, nikdy sa vám nezačnú sťažovať. Na druhej strane, každý beloch je pre nich ako magnet. Deti a niekedy aj dospelí na ulici pokrikujú „mzungu“ (čiže beloch). Raz som dostala v autobuse ponuku na sobáš. Istý starček mi tam ponúkal svojho syna. Bolo to veľmi úsmevné pre všetkých, len nie pre jeho syna. Beloch je totiž pre nich synonymom bohatstva.
SVÄTÝ JOZEF MI POMOHOL NÁJSŤ ODPOVEĎ, KTORÚ SOM HĽADALA
Ako ste tam prežívali svoj duchovný život?
Bolo pre mňa naozaj šokujúcim zistením, že na sväté prijímanie sa možno dostanem tak raz za tri mesiace. V našej dedinke sa slávila väčšinou iba nedeľná liturgia slova. Napriek tomu to trvalo dve hodiny, pričom oznamy konkurovali svojou dĺžkou kázni. Občas sme chodili na svätú omšu do najbližšieho mestečka. Ja som neskôr požiadala o zmenu voľného dňa na nedeľu, ktorú som začínala svätou omšou, buď v Katedrále sv. Jozefa v meste Dar Es Salam alebo v inom meste. Čo sa týka osobnej modlitby, v Tanzánii som zažívala pusté obdobie, akoby tam bolo nebo zatvorené. Neviem to úplne vysvetliť, jednoducho som istý čas stála iba na svojej viere. Taktiež mi ťažko padlo, keď som si prechádzala nedorozumeniami s inými ľuďmi. To bolo zo všetkého najťažšie. Môžete síce hovoriť po anglicky, ale to neznamená, že ste Angličan. My Slováci komunikujeme priamo, jasne. Pre iné kultúry to však môže vyznievať úplne inak, aj keď sa snažíte hľadať tie najvyberanejšie slová. Vždy sme sa však cez ťažké situácie preniesli odpustením a pokračovali sme ďalej.
Do Afriky ste si šli pre odpoveď, hľadali ste svoje miesto v živote. Prehovoril k vám nakoniec Boh v tejto oblasti?
Áno, konkrétne som hľadala, ako žiť a naplniť zasvätený život, keďže Boh ma povolal žiť ho vo svete a nie za múrmi kláštora. Predpokladala som, že v Tanzánii nájdem komunitu žien, ktorá sa stará o siroty a ja sa k nim pridám. Bolo to síce náročné, ale nechcela som to hneď vzdať. Hľadala som spôsoby ako prežiť, zapadnúť a pritom som si pýtala odpoveď, či je to naozaj moje miesto. Odpoveď však neprichádzala, tak som sa asi po deviatich mesiacoch začala modliť tridsiatnik k sv. Jozefovi, môjmu obľúbenému patrónovi. Napokon som v osobnej modlitbe pochopila, že môj duchovný domov je miesto, odkiaľ som prišla a kam sa chcem vrátiť – spoločenstvo Martindom. Je to miesto, kde som po návrate zložila slávnostným spôsobom sľub čistoty pred mojou rodinou a celým spoločenstvom a tak vyjadrila svoje zasvätenie Bohu. V civilnom povolaní slúžim deťom aj naďalej, ako logopedička.