TOP

Zlo nezvíťazí – satan, sluha Boha

Naše pohľady sa stretli. Mohla mať šestnásť či sedemnásť rokov. Videl som v nej svoju dcéru. Mala v očiach slzy. Vo svojom utrpení a bolesti bola vznešená. Moje srdce otca sa zachvelo: Prečo toto pekné dievča, táto dcéra Kráľa, krásne Božie dieťa má červené oči od plaču a slzy mu stekajú po lícach? Taká mladučká a už dlhodobé utrpenie vpísané do hlbokých očí?

Autor: Štefan Patrik Kováč

Slúžil som ako duchovný poradca na jednom kresťanskom hudobnom festivale. Organizátori si pozvali skúsených poradcov a modlitebníkov, ktorí by mohli slúžiť radou a príhovorom mladým dušiam, ktoré by potrebovali pomoc. Také pozvanie od Otca sa neodmieta; aj s ďalšími bratmi a sestrami sme sa po počiatočnom pomazaní radostne a s elánom zapojili do služby.

Andrejka prišla ako ôsma, ale jej problém sa dotýkal môjho srdca osobitne. Srdca otca. Najprv rozprávala o tom svojom: je vraj dobrý, len raz za dva-tri týždne, niekedy to trvá i dlhšie, vybuchne. Aj to čakanie je strašné. Často sú to maličkosti, ktoré ho vyvedú z rovnováhy – ale tie explózie sú hrozné. Veľmi zraňuje mamu a všetkých naokolo v rodine, i súrodencov. Bola zlatá – o sebe nehovorila. Išlo jej najmä o pomoc druhým a otcovi.

Ten príbeh sa ma dotýkal, lebo neviem, či ja som bol vždy dobrý otec, a chcel som ju vziať do náruče, objať, akosi nahradiť… a chcel som, aby sa to utrpenie hneď skončilo. Keď som jej hovoril slová povzbudenia a nádeje, akosi sa mi zatriasol hlas, cítil som slzy v očiach a musel som sa sám modliť za zvládnutie svojich emócií. Jej nevinné oči túžili po otcovom uzdravení a pomôcť mu – a taktiež najmä matke. Tak som jej chcel podať pomocnú ruku! Bože, ty si tiež Otec! Pomôž jej!

 

 

Prišiel čas modlitby. Položil som jej svoju ruku na hlavu a bol to viac postoj otca, ktorý hladí svoju dcérku po vlasoch, ako modlitebný postoj, ktorý je u mňa bežný. Na začiatku som chválil Boha Otca, ktorý stvoril a do života povolal takéto krásne dieťa – Božie dieťa. Je princeznou Kráľa, u ktorého má všetko. Má všetko. Čiže aj uzdravenie a oslobodenie otca. Nevieme, čo ho zväzuje, lebo o jeho detstve a „histórii“ nevedela veľa – nerozprával o tom, ale Boh ho oslobodí.

Lenže potom som sa trochu znepokojil, lebo Boh mi povedal, že to nebude hneď. A ja som tak chcel a túžil, aby to Otec urobil teraz. Prečo nie teraz, Otec? Prečo hneď neukončiť to utrpenie? Prečo hneď nepustiť svetlo do tejto tmy? Otče!

A Boh mi dal vedieť to prečo. Vysvetľoval som jej po modlitbe, ako mi to Boh povedal. Chcel vybudovať ju a mamu ako modlitebníčky. Teraz majú silnú motiváciu. Ona mala priniesť skutočnú modlitbu viery a srdca do rodiny. Takú, čo mení životy. Doteraz sa modlili s mamou len formálne modlitby, ktoré určite neboli zlé: deklarovať v modlitbe, že Boh je náš Otec, je úžasné a prospešné (napríklad modlitba Otče náš).

 

 

Ale Boh ju chcel priviesť k modlitbe srdcom. Mala pozvať matku na modlitby – a prípadne ďalších súrodencov, čo študovali v hlavnom meste a zriedka boli doma, aby sa vybudovali v modlitbe. Nebudú sa na prvom mieste modliť za problém otca, to nie, ale najskôr budú chváliť Ježiša, uctievať ho, klaňať sa mu, deklarovať Božiu moc a potom sa modliť (aj) za oslobodenie otca spod duchovného útlaku; bol ako fľaša, v ktorej tlak stúpa a raz začas to vyrazí zátku a vybuchne.

Ale museli sa „zbudovať“ v modlitbe – potom bude aj otec oslobodený. Lebo tak sa Boh rozhodol použiť a využiť zlo na dobro a aj tu poraziť satana a jeho dielo.

Pomocná poradkyňa, ktorá sa tiež prihovárala a bola s nami celý čas, mala oči počas celej modlitby suché. Ale potom začala hovoriť o vlastnej skúsenosti – a zaslzila aj ona. Rozprávala o svojom neveriacom mužovi a o tom, ako jej Boh dal do rúk knihu, ktorá ju inšpirovala, aby nechala pracovať a oslobodzovať Boha, hoci dovtedy to dlhé roky robila vlastnými silami. Do pol roka uveril v Ježiša a dnes je tu s ňou na kresťanskom festivale s workshopmi na rôzne duchovné témy. Odporučila jej matke, aby to robila tiež.

 

 

Áno, jej matka bola s manželom jedno telo a spoločne s dcérou vymodlia otcovi oslobodenie a uzdravenie jeho emócií a citov. Poradkyňa si myslela, že to bude trvať dva roky. Boh mi však povedal, že to bude kratšie – bude to nanajvýš niekoľko mesiacov. Ale Boh počká, aby vstúpili do modlitby s vierou a srdcom: Boh chce využiť ich terajšiu silnú motiváciu. Keď to urobia, príde čas uzdravenia.

A tak si Boh vie použiť aj dielo Zlého na svoje dobré. Keby zlo nechal len tak, bez využitia, mohlo by sa povedať, že je to víťazstvo satana nad Bohom. Nie: diabol je porazený a musí sa skloniť a slúžiť, aj keď nedobrovoľne, svojmu Stvoriteľovi a stať sa tak nedobrovoľným sluhom Boha. Tým sa jeho porážka ešte zväčšuje. Jeho zlo si Boh použije na vybudovanie modlitbového života dcéry a matky/manželky a vari i ďalších súrodencov. Ako sa potešilo moje srdce otca, keď mi to Pán dal spoznať! Keby ho uzdravil a oslobodil hneď, ako som ja túžil, možno by sa ony nikdy tak nezbudovali v modlitbe. Boh vie a pozná ich najlepšie. Aká múdrosť!

Ale počas svojej poradenskej a príhovornej služby som mal možnosť potešiť sa viackrát. Napríklad u potetovaného Petra z Čiech, ktorý prišiel za mnou ako jeden z prvých. Bol v mnohých nečistých vzťahoch a ja som mohol tie duchovné putá v mene Ježiš preseknúť, aby ho už neovplyvňovali v prítomnosti. Nemohol si totiž nájsť čistú veriacu priateľku.

Vysvetľoval som mu, že tak ako si Ježiš značkuje svoje telá, ktoré sú a majú byť len chrámom Ducha Svätého, neviditeľným znakom krstu a kríža, Zlý si značkuje svoje napríklad tetovaniami. Mal na ramene vytetovaný znak draka, o ktorom vieme, koho predstavuje v Knihe zjavenia. Biblia to zakazuje, je to len moderná obmena kedysi starých pohanských rituálov zarezávania do kože, ktoré robili pohania a boli časťou kultu ich božstvám, len teraz sa tam prilieva aj atrament.

 

 

Počas modlitby mi Boh ukázal, ako čierne izby domu jeho vnútra natiera bielou farbou (farba čistoty), pomaly vymaľováva, maľuje a dokonca robí diery do stien, aby v nich mohol urobiť okná. Do jeho vnútra sa musí dostať svetlo. A potom aj vánok a čerstvý vzduch – Duch Boží prichádzal urobiť svoje dielo uzdravenia a oslobodenia. Aká krása!

Alebo u Rada, keď Boh obnovoval potrhané vlákna jeho citov ako optické káble – aby mohlo cez ne nehatene prúdiť svetlo do jeho duše. Alebo u Janky, ktorej Boh dal Matku, aby sa inšpirovala jej materstvom a prešla uzdravením v tejto oblasti, lebo táto mladá žena si nevedela predstaviť „mať deti“, nemala k nim vzťah a lásku, čo je u ženy neprirodzené: či už v duchovnom, alebo telesnom zmysle. Alebo u Filipa, u ktorého Pán počas modlitby priklonil srdce k jednej z možností rozhodovania a on zrazu vedel, čo je lepšie, čo chce Boh, hoci predtým mal v tej veci, ktorú nám nechcel prezradiť, zmätok. Aké svetlo!

 

 

Alebo u Jiřího, ktorého Boh povolal do pastorskej služby v jeho denominácii, keď už nebol úplne v Cirkvi. Alebo u Danky, ktorú mi Boh ukázal ako nevestu Krista a volal ju odomknúť dvere k hostine hostín – volal ju na zásnuby: jej duše a Boha. Kľúčová dierka však bola v tvare kríža. Nijaký iný kľúč okrem kríža sa do nej nehodil. Alebo u Slávky, ktorá chcela chodiť s Bohom, a Boh mi dal obraz ovečky, ako ju Pán láska a čistí jej vlnu od každej špiny a blata. Aká nádej! Aká láska!

My sme si spôsobili a zlý nám svojou činnosťou urobil mnoho zranení, ale Boh dokáže aj jeho hrozné dielo použiť vo svojej dokonalej prozreteľnosti – na naše dobro. Keby zlo nechal len tak, bez využitia, mohlo by sa to zdať ako víťazstvo satana nad Bohom. Nie: diabol je porazený a musí sa skloniť a slúžiť, aj keď nasilu, svojmu Stvoriteľovi. Satan sa tak stáva – hoci nedobrovoľným – sluhom Boha a aj takto je zlo porazené. Boh víťazí aj tu. Hľadajme aj my, ako by sme mohli jeho dielo ešte využiť na dobro.



Komentáre