TOP

Zuzana (33): Celá osoba našej prijatej dcérky si nás získala

V tejto rubrike s názvom Milé rozhovory ponúkame krátke nahliadnutie do života zaujímavých ľudí s láskavým príbehom či záľubou.

Keď sa psychologička Zuzka so svojím manželom rozhodla prijať do pestúnstva dievčatko, ich svet odrazu zjemnel a nabral kontúry, o ktorých možno počas rodičovstva vlastných dvoch synov ani netušili.

 

Čím si vás dcérka získala? Prečo ste sa rozhodli práve pre ňu?

Dcérku nám do pestúnstva ponúkli z centra Návrat v Žiline. Možno je známe a možno nie, že žiadatelia si nemôžu prísť deti vybrať. Takže čakajú, kým im niekto zavolá a ponúkne nejaké konkrétne dieťatko. Tie momenty, keď sme sa dozvedali informácie o budúcej prijatej dcérke, to postupné odkrývanie vrstiev bolo pre nás neopísateľne silné a vrúcne. Keď nám ukázali fotografiu dvaapolročného dievčatka, môj manžel mi šepol: „Jéj, no konečne sa nejaké naše dieťa bude na teba podobať!“ Od začiatku som cítila vrúcnosť, hoci som vedela, že my pre ňu budeme noví a možno v nej vyvoláme skôr stres zo zmeny.

Na prvom stretnutí to bolo podobné, ako keď sa stretnete s niekým, do koho ste sa zamilovali a on o tom nevie. Museli sme na ňu ísť pomaly a postupne, ale sympatie vznikli. Od začiatku sa mi páčilo na prijatej dcérke, že bola pokojná a istým spôsobom veselá. Svoje emócie prejavovala ako bežné dieťa, ktoré je pripútané – má vzťahovú osobu, a teda sa trochu hanbí. To ma potešilo, pretože mala okolo seba vo svojom doterajšom živote starostlivých profesionálnych rodičov.

Na stretnutie sme jej priniesli kešu oriešky a bola som poctená tým, že ma nimi na záver našej spoločnej hry nakŕmila. Jej chuť rozprávať nám svoje zážitky, hoci ešte nevedela poriadne rozprávať, bola roztomilá. Môjho manžela si počas hry doberala, robili si rôzne žartíky a videla som iskričky v jej očkách. Celá jej osoba si nás získala. Nič konkrétne, nič izolované, jednoducho ona celá.

 

 

Čo dievčenské či ženské priniesla do domácnosti s dvoma synmi?

Krehkosť a citlivosť, inú ako pre nás známu chlapčenskú, ktorú naši synovia prejavovali úplne inak. Otvorenú citlivosť v záujme o druhých, niekedy dokonca prevyšujúcom vlastné potreby. Prišla k nám v máji, práve keď nám na záhrade začali rásť jahody. Dcérka ich ľúbila veľmi, často chodila von, aby sa ich najedla, no prvé dve vždy odniesla chlapcom, až potom dala sebe.

Daždivé dni jej pripomínali staré časy, za ktorými spočiatku smútila a v tomto smútku osamievala. No ja som ju nenechala samu, chodila som za ňou, aj keď ma odháňala, nedovolila som jej schovávať sa, držala som ju v náručí. Tak silno ľúbila svojich nových bračekov, až

Pokračovanie článku je dostupné iba pre predplatiteľov

Existujeme takmer výhradne vďaka predplatiteľom. Objednajte si naše predplatné a o už niekoľko sekúnd môžete čítať všetky naše články. Ďakujeme, že nám pomáhate tvoriť hodnotný obsah.


Objednať predplatné Už mám účet, prihlásiť


Komentáre