Zuzana (33): Celá osoba našej prijatej dcérky si nás získala

V tejto rubrike s názvom Milé rozhovory ponúkame krátke nahliadnutie do života zaujímavých ľudí s láskavým príbehom či záľubou.

Keď sa psychologička Zuzka so svojím manželom rozhodla prijať do pestúnstva dievčatko, ich svet odrazu zjemnel a nabral kontúry, o ktorých možno počas rodičovstva vlastných dvoch synov ani netušili.

 

Čím si vás dcérka získala? Prečo ste sa rozhodli práve pre ňu?

Dcérku nám do pestúnstva ponúkli z centra Návrat v Žiline. Možno je známe a možno nie, že žiadatelia si nemôžu prísť deti vybrať. Takže čakajú, kým im niekto zavolá a ponúkne nejaké konkrétne dieťatko. Tie momenty, keď sme sa dozvedali informácie o budúcej prijatej dcérke, to postupné odkrývanie vrstiev bolo pre nás neopísateľne silné a vrúcne. Keď nám ukázali fotografiu dvaapolročného dievčatka, môj manžel mi šepol: „Jéj, no konečne sa nejaké naše dieťa bude na teba podobať!“ Od začiatku som cítila vrúcnosť, hoci som vedela, že my pre ňu budeme noví a možno v nej vyvoláme skôr stres zo zmeny.

Na prvom stretnutí to bolo podobné, ako keď sa stretnete s niekým, do koho ste sa zamilovali a on o tom nevie. Museli sme na ňu ísť pomaly a postupne, ale sympatie vznikli. Od začiatku sa mi páčilo na prijatej dcérke, že bola pokojná a istým spôsobom veselá. Svoje emócie prejavovala ako bežné dieťa, ktoré je pripútané – má vzťahovú osobu, a teda sa trochu hanbí. To ma potešilo, pretože mala okolo seba vo svojom doterajšom živote starostlivých profesionálnych rodičov.

Na stretnutie sme jej priniesli kešu oriešky a bola som poctená tým, že ma nimi na záver našej spoločnej hry nakŕmila. Jej chuť rozprávať nám svoje zážitky, hoci ešte nevedela poriadne rozprávať, bola roztomilá. Môjho manžela si počas hry doberala, robili si rôzne žartíky a videla som iskričky v jej očkách. Celá jej osoba si nás získala. Nič konkrétne, nič izolované, jednoducho ona celá.

 

 

Čo dievčenské či ženské priniesla do domácnosti s dvoma synmi?

Krehkosť a citlivosť, inú ako pre nás známu chlapčenskú, ktorú naši synovia prejavovali úplne inak. Otvorenú citlivosť v záujme o druhých, niekedy dokonca prevyšujúcom vlastné potreby. Prišla k nám v máji, práve keď nám na záhrade začali rásť jahody. Dcérka ich ľúbila veľmi, často chodila von, aby sa ich najedla, no prvé dve vždy odniesla chlapcom, až potom dala sebe.

Daždivé dni jej pripomínali staré časy, za ktorými spočiatku smútila a v tomto smútku osamievala. No ja som ju nenechala samu, chodila som za ňou, aj keď ma odháňala, nedovolila som jej schovávať sa, držala som ju v náručí. Tak silno ľúbila svojich nových bračekov, až sa desila ich nelásky. Niekedy ju chalansky provokovali a ona sa vždy urazila a opäť sa chcela schovať, aby ju nikto nevidel. Aby cítila zo všetkých strán oporu – boky skrine, zem, ohraničenie… Ani vtedy som ju nenechala samu, ale objímala som ju o to tuhšie.

Chlapci pri nej vyzrievali v empatii. Záujem o dievčenské a ženské veci sa s rozvojom jej reči manifestoval zreteľnejšie: „Maminka, aj ja by som chcela takú sukňu…“ Prisľúbila som jej, že jej ju dám, keď bude veľká. Pri inej príležitosti som zase ja pochválila jej sukničku. Povedala mi: „Keď budeš veľká, dám ti ju.“ Priniesla opätovanú starostlivosť o nás, záujem, či sme si aj my dali niečo sladké, či pre nás zvýšilo, inokedy sme sa hrali na bábätko, ktoré ona kŕmi. Takéto témy sme s chlapcami nemali, hoci aj oni mali každý svoju bábiku. Oni vyhľadávali viac akciu, pohyb, hrmoty a buchoty, odkrývali nám magický detský svet z chlapčenskej perspektívy.

 

 

Kedy si po prvý raz pocítila, že vás už vníma ako „svojich ľudí“?

Je to zaujímavé, ale prvý pocit som mala už na druhom stretnutí, na ktoré sme vzali aj chlapcov. Dcérka s nimi vytvorila dynamické spojenie, hra mala šťavu, boli spolu emocionálne hneď prepojení. Možno čiastočne aj vďaka tomu, že sa na to mohla pripraviť. Na prvé stretnutie sme priniesli Knihu života našej rodiny. Bol to fotoalbum, v ktorom boli popisy, adresne určené jej, aby sa takto zoznámila s našou rodinou. Chlapci, ktorých sme rok pripravovali na to, že budú mať sestričku, boli na fotkách tiež, a tak si mohla prezerať tento srdiečkami ozdobený album ešte predtým, ako ich stretla.

Jej prijatie malo však niekoľko rovín, fáz, malo svoje rytmy, ktoré nebolo možné urýchliť. Po adaptačnom šoku z nového prostredia, ktorý sa prejavil nechutenstvom, nutkavým púšťaním vody z kohútika, stálym splachovaním, problémom so zaspávaním a ešte ďalšími ťažkosťami, sa v jednu noc usedavo rozplakala. Hneď som si ju vzala do postele a ona plakala asi tak hodinu. Po celý čas na mojej hrudi. Od toho večera spávala už len s nami v posteli, a tak sme mali možnosť vnímať sa aj v spánku.

V inej rovine ma prijala približne po dvoch mesiacoch, keď sa počas prázdnin natoľko nasýtila hry s chlapcami, že sa chcela stále viac hrať so mnou. Ďalšie posuny boli menej zreteľné, prebiehali spolu s rozvojom jej reči, s našou komunikáciou a spoločnými zážitkami. Nezvládla som každú situáciu ukážkovo, ale aj dcérka ma spoznávala prirodzene ako človeka. Ako si ona zvykala na nás, tak sme si aj my zvykali na ňu. Mladší syn aj žiarlil a čoskoro sa prisťahoval do našej postele aj on. Ich vzťah sa vyvíjal a postupne sa vyčistili citové krivdy a nastúpila dobroprajnosť.

 

 

Ako mama dievčatka vnímaš na sebe nejaké zmeny v myslení či cítení?

V každom období môjho života mi chýbali dievčatá a ženy. S výnimkou mojej maminy. Mala som brata a kamošila som sa viac s chalanmi. S dievčatami mi to príliš nešlo, no keď som si našla najlepšiu kamarátku, po pár rokoch sa odsťahovali preč. Nikdy potom som už nemala takú blízku dievčenskú dušu po svojom boku. Dokonca som sa isté obdobie nazdávala, že s dievčatami je nuda.

Moje „prochalanské“ postavenie ma zvýhodňovalo v hľadaní dobrého partnera – mala som samé dobré mužské vzory. Otec, ktorý s nami ako učiteľ trávil množstvo času, brat, ktorý ma brával so sebou medzi chalanov a nehanbil sa za to, kamaráti, ktorí mi aj po pätnástich rokoch prišli na svadbu gratulovať. Zmena v mojom myslení nastala až na materskej, keď som sa venovala tomu, čo som už tak dobre poznala – chlapčenskému svetu. A postupne dvojmo. Začala som cítiť silnú potrebu mať blízku dušu dievčatka, dcérky, s ktorou nasýtim dievčenskú zložku mojej osobnosti.

S príchodom prijatej dcérky som sa začala venovať opäť umeniu – klavír, tanec, poézia. Vnímam dospelé ženy ako citovo bližšie než predtým, nemám toľko vnútorných bariér. Búrame ich spolu s dcérkou takým spôsobom, že ja ju učím vyhľadávať moju náruč a ona ma učí pociťovať jej dievčenskú jemnosť. Dokonca som si celkom začala užívať nakupovanie. Liek na všetko je len veľa spoločného zdieľania. Odkrývanie citov, pohľadov, vzájomné porozumenie, hladiaca ruka na líci a jej vlasy na mojich vlasoch.