TOP

5 dôležitých otázok: Som človek odvahy alebo strachu?

Kristovo veľkonočné „Nebojte sa!“ už zaznelo. A je s nami v každej chvíli. Nezáleží na tom, či prežívame práve teraz mimoriadne udalosti života alebo len obyčajné momenty dňa. Ako je to so mnou? Nechávam znieť „Neboj sa!“ vo svojom srdci i dnes? Nechávam ho znieť vo vzťahu S Bohom, vo vzťahu ku mne samému, či k druhým? Ktoré sú tie moje situácie a momenty, pri ktorých si môžem položiť otázku: ,,Žijem svoj život odvážne alebo v strachu?“

Byť odvážny v malých veciach

Mať odvahu hovoriť a konať si nevyžadujú len mimoriadne situácie. Ani si nemusíme zvoliť skok z lietadla, aby sme si potvrdili, že sme odvážni. Či si to uvedomujeme alebo nie, každý deň sme pozvaní v malých všedných momentoch k voľbe konať v odvahe a dôvere alebo v strachu a neistote. Čo prežívam a ako konám ja?

 

1. Dokážem s dôverou odovzdať svoju situáciu Bohu?

Alebo ju pevne držím vo svojich rukách a chcem ju vyriešiť „radšej“ sám? Viem problém odovzdať celý alebo len jeho časť? V čase, keď sa nám darí, sme zdraví a cítime radosť, to ide akosi samo. Ale čo keď príde chvíľa beznádeje, smútku, odíde zdravie?

Zveriť situáciu do rúk Toho, ktorý nás pozná. Dôverovať. Toto všetko neznamená moju pasivitu v danej veci, práve naopak. Znamená to byť v nej spolu. Znamená to, že hoci vo veci aktívne konám, verím, že danú situáciu má v rukách Boh a ja sa nemusím báť, ako dopadne. Dokonca i vtedy, keď nedopadne podľa mojich predstáv. Boh vie, prečo sú závery také, aké sú. My to zistíme neskôr.

 

2. Mám odvahu uveriť, že som Bohom milovaný/milovaná?

Mnohí z nás si neodniesli zo svojich rodín skúsenosť, aké to je byť prijatý a milovaný, aké je to žiť v bezpečnom vzťahu plnom dôvery. Tu zrazu prichádza Boh so svojím „milujem Ťa“. Prijať toto pozvanie lásky si vyžaduje našu odvahu dôverovať. A následne aj s odvahou vykročiť.

Vnímať lásku znamená mať s ňou skúsenosť, prežiť ju. Tu sa nám opäť nenútene pripomína Veľkonočná obeta kríža, keď Boh z lásky ku mne posiela svojho jediného syna, ktorý dobrovoľne zomiera. Z lásky ku mne.

 

 

3. Mám odvahu žiť svoju vieru autenticky?

Čo sa deje v mojom vnútri, ak som postavený pred situáciu verejne vyznať svoju vieru? Cítim sa bezpečne pri modlitbe v priestore svojej izby či chrámu, ale viem svoju vieru potvrdiť nemenným postojom i v neznámom, menej komfortnom prostredí? Napríklad v práci, obchode, na ihrisku s dieťaťom? Ponúkam osobný príklad, že takýto život je radostnejší? Nepotrebujem druhému človeku citovať naučené verše z Písma, ide o to, či ich dokážem žiť ja sám.

Práve vo Sv. písme si môžeme všimnúť, že Ježiš viac koná ako rozpráva. Je príkladom svojim učeníkom. Skôr ako prehovorí, predstavuje „nový model správania sa v praxi“. Takto koná aj v prostredí, kde reálne hrozí, že nebude „hneď“ pochopený, alebo dokonca vôbec. Vie však, komu uveril.

4. Je moje „áno“ vždy áno a „nie“ je nie?

Mám odvahu povedať nie, ak moje vnútro nesúhlasí? Túto situáciu zažil asi každý z nás. Zvlášť v kresťanských kruhoch mylne prevláda názor, že obetovať sa pre vec je jediná správna odpoveď. Často na seba preberáme tzv. „spasiteľský syndróm“ bez ohľadu na to, že Spasiteľ už bol daný. Sme teda dostatočne vnímaví na náš vnútorný súhlas a dobro veci? Vieme povedať i „nie“, ak si to situácia vyžaduje?

Ani sám Kristus nehovoril na všetko „áno“ alebo ho nepovedal hneď. V dnešnom chápaní môžeme povedať, že múdro „rozlišoval“ a vnímavo počúval svoj „vnútorný hlas“. Nedával seba ako obetu všade, a ani svoj čas. Radil sa s Otcom. Vedel, kým je a kam smeruje.

 

5. Mám odvahu byť priamy?

Aká je moja komunikácia? Mám odvahu s druhým človekom komunikovať priamo? Dokážem nazvať situáciu pravým menom? Sme ľudia a často tak aj konáme. Nedokonalo. Hriešne. Vytvárame konflikty, osočujeme jeden druhého s cieľom potvrdiť si svoju pravdu, vyzdvihnúť vlastné „ja“ či uľaviť svojej ubolenosti. Alebo opačne. Pod zámienkou, že nechceme druhému ublížiť, nepomenujeme veci správne. Náročné medziľudské vzťahy sa nevyhýbajú ani veriacim ľuďom. Do týchto situácií prichádza výzva s otázkou: ,,Dokážem v ťažkom čase komunikovať so svojím bratom či sestrou priamo?“ Som priamym človekom?

Prehovoriť priamo k druhému nie je ľahké. Nielen, že potrebujeme často umlčať svoju pýchu, otvárame sa i skúsenosti, že nebudeme prijatí. I keď do dialógu prichádzame s empatiou a naozaj to myslíme dobre. Tu však opäť prichádza Ježiš so svojím príkladom odvahy a dôvery. Vedel, že iná cesta k nášmu vyslobodeniu nie je, než pomenovať veci „priamo“. A to i z našich často napätých a náročných vzťahov.

 

 

 



Komentáre