TOP

Aj vy ste dokonalí rodičia?

Úsilie mamy a otca byť čo najlepším rodičom pre svoje deti je úplne prirodzené. Postarať sa o deti čo najlepšie, dať im aj to, čo sme my v detstve nemali, a vyzerať v tých malých detských očkách dokonalo – robíte to aj vy? Aj vy sa snažíte zo všetkých síl byť pre svoje dieťa dokonalým rodičom? A nepreháňate to?!

Na jednej strane sa nám môže zdať, že byť dokonalým rodičom je vlastne super. Chceme predsa pre svoje deti len to najlepšie. My chceme byť pre nich tými najlepšími. Chceme im ukazovať len tie dobré stránky. Ale skutočne prinášajú tieto naše snahy zniesť deťom aj modré z neba iba dobré ovocie? Čo ak im tou snahou o dokonalosť vlastne ubližujeme?

Akými rodičmi sme? Ako sa môžu prejavovať naše snahy o dokonalosť? Nenájdete sa aj vy v niektorom z týchto typov rodičov?

 

 

  1. Rodič Tajný agent

Naše správanie občas pripomína hru na tajného agenta.

„Poď synček, pôjdeme sa teraz trochu prejsť, lebo maminka má nejakú prácu.“

„A akú prácu má?“

„No… niečo ešte musí dokončiť.“

Prečo jednoducho nepovieme pravdu? Že maminka si potrebuje oddýchnuť a mať trošku čas sama pre seba, alebo že maminka ide ku kozmetičke – to býva tiež jedna zo zatajovaných informácií.

„Oci a kam ideš?“

„Mám ešte jedno pracovné stretnutie.“

Jasné, pracovné stretnutie, to znie lepšie, ako povedať: „Idem na pivo.“ Namiesto klamstva by sme sa skôr mohli naučiť hovoriť pravdu jazykom, ktorý deti chápu. Dať si pivko s kamošmi, veď to nie je nič hrozné. My sa však snažíme deťom nahovoriť niečo, čo vyznie lepšie, nepovieme im pravdu, pretože si myslíme, že by ju nepochopili, alebo že nie sú na ňu pripravené. Možno zatajujeme, pretože sa za niečo hanbíme. Je to ale skutočne lepšie, ako povedať pravdu?

  • Nezatajujte nič pred deťmi a neklamte im. Nech je váš dôvod hocijaký, deti si zaslúžia poznať pravdu. Poznať pravdu je vždy menej bolestivé ako moment, keď sa dieťa dozvie, že ste mu klamali. Čo učím dieťa tým, keď mu zatajujem pravdu a klamem?

 

 

  1. Rodič MacGyver

Aj vy radi pred deťmi vyzeráte ako tí, ktorí všetko vedia? Aké lákavé je nepriznať, že niečo neviem. To si radšej odpoveď rýchlo vymyslím či vygúglim, len aby som nepokazil dojem, ktorým na dieťa pôsobím.

„Vaaaau, tatko, ty vždy všetko vieš!“

Presne tak, toto si deti o nás dospelých myslia. A my im len veľmi neradi kazíme túto ich predstavu. Aké ťažké je priznať, že niečo nedokážeme urobiť, že na niektorú otázku jednoducho nepoznáme odpoveď.

  • Priznaj, keď niečo nevieš alebo nedokážeš. V očiach dieťaťa tým neklesneš, práve naopak, ešte väčšmi sa mu priblížiš. Neboj sa, môžeš byť preňho vzorom aj vtedy, keď priznáš svoju nedokonalosť.

 

 

  1. Rodič Vládca

Našu snahu o dokonalosť prejavujeme aj tým, že odmietame pred deťmi priznať svoju chybu. To, že som niečo pokazil, niečo sa mi nepodarilo, v niečom som sa zmýlil. Radi sa tvárime ako nadradení, neomylní vládcovia. Tí, ktorí sa nemusia ospravedlňovať.

„Mami, pamätáš si, ty si mi hovorila, že táto značka znamená zákaz zastavenia. My sme sa v škole učili, že to znamená zákaz státia. Je to podobné, ale iné. Môžem ti to vysvetliť?“

„Ale to si si určite zle zapamätala! Ja predsa viem, ktorá je ktorá a čo znamenajú!“

Neradi priznávame pred deťmi, že sme sa v niečom zmýlili. Neradi pred nimi ukazujeme svoju slabosť. Plakať pred nimi? Priznať, že ma niečo bolí? To nie. Dieťa musí vidieť, že som silný, že ja som ten, ktorý nezlyháva.

  • Priznať si chybu je prejavom pokory. To, že naše deti sú malé, neznamená, že sa k nim nemusíme správať ako k rovnocenným bytostiam. Chcete svoje deti naučiť odpúšťať, alebo sa tváriť neomylne?

 

 

  1. Rodič Pilot

Poznáte pojem helikoptéroví rodičia? Sú to takí, ktorí obletujú svoje deti a dávajú im všetku svoju pozornosť. Snažia sa, aby deťom nikdy nič nechýbalo, aby boli vždy čisté, aby sa nikde nepotkli a nikdy nezranili. Snažia sa svojim deťom vytvoriť svet bez prekážok. Hovoria vety ako:

„Nechaj, ja to urobím.“

„Počkaj, ty to ešte nezvládneš.“

Snažia sa svojim deťom vo všetkom pomôcť. Je toto ale skutočná pomoc? Takáto prehnaná starostlivosť a obetovanie sa pre dieťa (lebo všetko robím zaňho a pre neho) síce vytvára v dieťati dojem dokonalého sveta, lenže prináša veľmi nedokonalé dôsledky. Spôsobuje nezodpovednosť, strach brať veci do vlastných rúk, stres zo zlyhania, nedostatok praktických zručností… Ten dokonalý svet sa rozsype prvým krokom bez rodiča za zadkom.

  • Nevytváraj deťom dokonalý svet. Nechaj ich potrápiť sa, spadnúť, zabudnúť si urobiť úlohu… Takéto skúsenosti ich naučia oveľa viac ako to, keď mu svojou pomocou berieš všetky príležitosti pre jeho rast.

 

 

A viete, čo je na tom najlepšie? Že naše deti nás majú napriek všetkému rady takých, akí sme! Nemusíme sa snažiť o dokonalosť. Neveríte? Skúste sa ich opýtať, čo by na vás chceli zmeniť. Pôvodne totiž mala byť súčasťou tohto článku anketa, v ktorej som sa pýtala detí, čo by zmenili na svojich rodičoch, keby na nich hocičo mohli zmeniť. Anketu tu nevidíte, pretože keď mi desiate oslovené dieťa suverénne povedalo, že NIČ, vzdala som to.

Okrem detí som poprosila aj jednu mamu troch detí, riaditeľku a psychologičku Centra pomoci pre rodinu v Piešťanoch Mgr. Luciu Drábikovú, PhD., aby nám napísala, čo si ona myslí o snahe rodiča byť dokonalým.

Dokonalý rodič? A čo na to naše deti?

Máme byť ako rodičia dokonalí, tváriť sa pred deťmi, že nerobíme chyby? Nezneistíme svoje deti vlastnou nedokonalosťou a priznaním si slabostí? Je správne priznať pred deťmi svoj omyl a ospravedlniť sa, ak sme boli nespravodliví? Sú to dôležité otázky. Nakoniec, aj náš obraz Boha sa vytvára podľa toho, akí boli naši rodičia, akú výchovu sme zažili, či nás dokázali rodičia prijať a bezpodmienečne milovať alebo nie, či nám dokázali odpustiť.

Aby neprišlo k nedorozumeniu, nie som zástankyňa voľnej výchovy, uznávam princípy hraníc, vedenia detí k zodpovednosti a samostatnosti a tiež považujem za dôležité, aby boli rodičia vo výchove jednotní a podporovali sa navzájom.

Považujem za samozrejmé sa deťom ospravedlniť, ak ublížim, ukrivdím, som nespravodlivá, nedodržím slovo. Odpustenie a priznanie chyby považujem za dôležité vo výchove i v živote. A určite aj v duchovnom živote. Inou oblasťou sú rozpory medzi nárokmi na dieťa a vlastnou neschopnosťou naplniť tieto nároky.

 

 

Prichádzame s deťmi do stretov napríklad vtedy, ak od nich žiadame niečo, čo sami nedodržiavame. Poriadok, dôslednosť, zdravú výživu, plnenie povinností, dodržanie slova a iné. Som presvedčená, že napriek tomu, že sme deťom veľkými vzormi a do istého veku nás vnímajú ako dokonalých, predstierať dokonalosť nie je namieste. Autentickosť a pravdivosť považujem za užitočnejšiu. Deti vidia a vedia využiť naše slabosti omnoho viac, než si vieme predstaviť. Ak sa budeme hrať pred nimi na pánov a panie dokonalé, môžeme očakávať, že podobne budú robiť aj ony. Naučia sa predstierať a taktizovať.

Nebojím sa priznať, že sama mám roky problém napríklad s poriadkom alebo striedmosťou v jedle. Nakoniec, deti to vidia a vedia. Napriek tomu tieto oblasti považujem za dôležité a za výzvy, ktorým chcem čeliť. Chcem učiť moje deti, že nie je tragédia, že nie sme dokonalí, ale že sa máme snažiť byť lepšími. Tiež ich chcem učiť, že ich hodnota nespočíva vo výkone a úspechu, že ich prijímam a milujem, aj keď zlyhajú. Chcem učiť moje deti slobode byť takými, aké sú a túžim im odovzdať nasmerovanie na prácu na sebe a potrebu rásť, nie preto, že inak by nemali hodnotu alebo by som ich odmietla, ale aby mali radosť z toho, čo robia.

Práve v rodine by malo byť bezpečné prejaviť to, že máme slabosti, sme krehkí a zraniteľní. Mali by sme v rodine mať slobodu byť sami sebou, vyjadriť emócie a vlastné názory bez toho, že by sme boli odsúdení, vysmiati alebo ponížení, takisto by to nemalo byť proti nám zneužité. A toto by sme mali učiť aj naše deti. Na tom vyrastá v rodine dôvera alebo nedôvera, odvaha alebo strach prejaviť nesúhlas, slabosť, priznať vlastnú chybu, priestupok.



Komentáre