Aké bolo pre vás rozhodnutie pre Boha a čo vám pomáha byť verní tomuto rozhodnutiu?

Byť rozhodný nie je iba schopnosť, ale čnosť, v ktorej sa človek postupne zdokonaľuje. Denne robíme množstvo drobných rozhodnutí – čo si obliecť, čo jesť, ako stráviť voľný čas či s kým sa stretnúť. No niektoré rozhodnutia idú hlbšie, sú náročnejšie a znamenajú radikálnu zmenu. Aj preto sme sa opýtali rehoľníkov a kňazov, ako s odstupom času vnímajú svoje životné rozhodnutie a čo im pomáha v ňom vytrvať a zostať verní.

Sestra Františka Čačková, OSF, školská sestra sv. Františka

Nebolo jedno, bolo ich mnoho. Nemajú rovnakú váhu a nenesú so sebou rovnaký záväzok, no každé je dôležité. Na niektoré z nich musel Boh chvíľu počkať, pri iných som čakala ja na neho. Vyzerajú ako malé obyčajné rozhodnutia: ako vymenenie si čísla či vyhľadanie si toho druhého na sociálnych sieťach, požiadanie o priateľstvo, prvé srdiečko k fotke, odpísanie na správu, zdvihnutie telefónu, prijatie pozvania na kávu či prechádzku, alebo prvé rande. Vzťah sa nimi posúva a rastie – alebo aj nie. Toho druhého si púšťam bližšie, na dlhšie, navždy. Tak vidím aj svoje rozhodnutie nasledovať Boha v zasvätenom živote. Postupne, bližšie, na dlhšie, navždy.

Aj keď by som rada povedala, že disciplína v modlitbe, komunita či služba mi pomáhajú byť vernou, boli obdobia, keď som to nedávala. Opýtala som sa radšej Ježiša, čo pomáhalo: „Ja. A že si to nezhoršovala.“

Sestra Samuela Harmáčková, OSU

Ťažké i krásne, ale hlavne neočakávané. Mala som iné plány. Túžila som po rodine a bola som vo vzťahu. Boh si ma postupne priťahoval k sebe svedectvom života ľudí okolo mňa, hodinami náboženstva na uršulínskej škole a Svätým písmom. Keď som pochopila, že chce, aby som bola rehoľná sestra, tak som sa s ním hádala. Bojovala som, bolelo to, no vedela som, že to mám urobiť.

Čo mi pomáha byť vernou je najmä vedomie, že je to Božia vec. On vedel, kto som, aká som a predsa ma chcel mať zasvätenú sebe. To veľmi upokojuje a pomáha byť vernou. Tiež prejavy Božej lásky, istota, že chce pre mňa to najlepšie. A samozrejme všetky prostriedky duchovného života, ako je modlitba, Eucharistia, adorácia, sviatosť zmierenia, Božie slovo, spoločenstvo sestier, služba. Pomáhajú mi tiež stretnutia a rozhovory s inými zasvätenými, ale tiež s ostatnými ľuďmi, o ich záväzkoch a živote.

Ondrej Chrvala, farár farnosti Abrahám

Vo svojom živote nemám nejakú prevratnú udalosť či moment, kedy som sa rozhodol pre Pána. Vo viere som vyrastal od malička, bola mi veľmi prirodzená. Napríklad si nepamätám vo svojom živote nedeľu, v ktorú by sa nešlo do kostola. Postupom rokov sa však toto povolanie a poznávanie Pána neustále očisťuje, akoby celý život „vystupoval z hmly“ a stával sa jasnejším.

A čo mi pomáha nasledovať ho? Predovšetkým každodenný kontakt s ním v modlitbe. Vedomie, že bez neho by môj život zrazu nemal zmysel. A mnohokrát aj to, keď vidím, ako sú ľudia, ktorých stretám, hladní po Bohu a ako je dôležité prinášať do tohto sveta jeho prítomnosť.

Brat Filip Černý, OFM

V hľadaní môjho celoživotného nasmerovania bolo aj veľa pochybností a bojov. V časoch môjho rozhodovania som jasne vnímal aj zážitok Petra pri nadpozemskom rybolove s Ježišom, keď tam ochromený Božím majestátom musel vykríknuť: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny!“ Áno, áno, to je veľká pravda o Petrovom aj mojom živote, ibaže aká bola odpoveď Krista na toto naše verejné spytovanie svedomia?

„Neboj sa Peter, neboj sa Filip, odteraz už budeš loviť ľudí.“ Zvažoval som celý čas všetky za a proti svojho rehoľného povolania. A teraz po rokoch sa mi javí, že ma dobrý Boh veľmi prezieravo doviedol na miesto, kde som v podstate od úsvitu svojich osobných dejín naozaj túžil byť a ani som o tom nevedel.

A urobil to pri zachovaní maximálneho prežívania mojej slobody, a za to mu ďakujem!

Ľudia, ktorí prichádzajú ku mne na spoveď, sú pre mňa hrdinovia týchto dní! Aj vďaka nim vidím seba, to, aký som stále slabý vo svojom zasvätení a ako veľa mi v ňom ešte chýba! Avšak Pán Boh mi dáva zvláštne ubezpečenie, že hoci napredujem na ceste za ním rozkolísane a krívajúc, jemu to až tak nevadí.

Foto: archív respondentov