TOP

Ako budovať jednotu v manželstve I. – Komunikácia

Musíte hovoriť! Dlžíte to svojmu partnerovi. Je to súčasť vašej lásky a úcty voči nemu. Je to spôsob, akým mu dávate svoje najhlbšie vnútro. Je to prostriedok, bez ktorého vás nemôže spoznať. Ak ste neustále ticho alebo nereagujete na jeho otázky, ubližujete mu.

Ciele manželstva a rodičovstva sú rozdielne:

Boh ich stvoril od počiatku stvorenia ako muža a ženu. Preto muž opustí svojho otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje!“ (Mk 10, 6 – 9)

S rodičmi sme len istý čas a opúšťame ich – alebo inak, deti sú s nami len dočasne a opúšťajú nás. S manželským partnerom sme však na celý život: „A nikdy ťa neopustím… Budem ťa milovať a ctiť po všetky dni svojho života.“

S deťmi nemáme vytvárať bytostnú jednotu, naopak, máme ku ním pristupovať v slobode, ktorá im umožní opustiť nás v správny čas a správnym spôsobom. Deti vychováme k samostatnosti, vlastnému povolaniu, jednote s iným človekom – jeho budúcim manželským partnerom.

Ako manželia však máme budovať stále sa prehlbujúcu jednotu vyjadrenú slovami: „A tak už nie sú dvaja, ale jedno.“ To je cieľom manželstva a zároveň jasným kritériom jeho úspešnosti. Pre niekoho možno prekvapujúco – nie láska, nie vášeň, ale jednota. Samozrejme, pravá láska je tým najhlbším putom, ktoré nás zjednocuje. To je aj jej skúškou správnosti: „Manželská láska smeruje k čo najhlbšej osobnej jednote, ktorá ponad spojenie v jednom tele vedie k tomu, aby vytvorila jedno srdce a jednu dušu.“ (KKC 1643)

 

Komunikácia

Každý z nás komunikuje. Niekto viac verbálne (s použitím slov), iný viac neverbálne (bez použitia slov). A aj mlčaním sa môžeme niekedy pokúšať „povedať“ niečo dôležité. Úplne prirodzene sa nám zdá náš spôsob komunikácie, náš jazyk, ten najzrozumiteľnejší a najsamozrejmejší. A tu je kameň úrazu.

S Martuškou sme manželia už takmer štvrťstoročie. Napriek veľkým rozdielom sa z nás stali blízki priatelia a spriaznené duše. Lebo sme chceli. Nie je to teda spontánny a prirodzený dôsledok vývoja, ale výsledok rozhodnutia vôle, nášho „Chcem!“.

Vďaka tomu sa veľmi dobre poznáme a rozumieme si. Nemýľte sa, neznamená to, že už nie sme rozdielni, že nie sme sami sebou, že už nemáme na sebe čo spoznávať. Stále sme to my, ale naučili sme sa „jazyk“ toho druhého. Vďaka tomu si často rozumieme aj bez dlhých slov.

Sú za tým však hodiny zdieľania a počúvania. Nešlo nám to ľahko a ani dnes vždy nejde. Pôvodne bolo pri našich rozhovoroch mojím cieľom vysvetliť Martuške, ako to chápem ja, čo chcem ja, a prečo je to tak najlepšie. To je v poriadku. Musíte svojmu partnerovi jasne komunikovať, ako rozmýšľate, čo chcete a čo sa vám nepáči. Musíte sa mu dať spoznať.

Neskôr som sa začal snažiť porozumieť, ako to chápe Martuške, ako rozmýšľa ona, čo chce a čo nie. Že nejde len o výmenu informácií, ale o prežívanie toho druhého a o jeho prijatie. História manželstva sa začína slovami: „Adam poznal svoju ženu…“ (porov. Gn 4, 1)

Niekoľko zásad pre komunikáciu manželov, ktorí majú deti:

 

 

Nerušený čas

Nespoliehajte sa len na spontánne chvíľky, ktoré náhodou vzniknú vo vašom hektickom dni. Využite ich, ale nespoliehajte sa len na ne. Cielene si vytvorte čas, keď viete, že vás nikto a nič nebude rušiť a že budete ešte mať aspoň akú-takú silu a nebudete zaspávať.

Pre niekoho to môžu byť spoločné raňajky ešte predtým, ako vstanú deti, pre iných obedná káva alebo večerný čaj po tom, ako uložíte deti. Aspoň pár minút každý deň. Ak sa dá, zvyknite si na pravidelnosť, urobte si z toho rituál.

Raz za čas, ideálne každý týždeň, si vytvorte dlhší čas (hodinu, dve), aby mal každý z vás dostatok času vyrozprávať sa (alebo si spoločne posedieť v počúvajúcom tichu). Môže to byť večera – doma alebo aj mimo domu, ale len pre vás dvoch.

Deti tých pár minút denne a hodinku za týždeň počkajú. Nepotrebujú neustále 24-hodinovú pohotovosť. Normálne je, že manželia majú na seba (nejaký konkrétny) čas. Ak je to potrebné, hľadajte niekoho, kto vám na ten čas deti postráži. A keď sú deti väčšie, naučte ich, že ocko s mamičkou sú manželia a potrebujú sa porozprávať. Bez vyrušovania.

 

Vhodný čas a spôsob

Najkritickejšia chvíľka dňa? Návrat manžela z práce domov k manželke na materskej.

Múdre srdce pozná čas a správny spôsob.“ (Kaz 8, 5) Rozdiel medzi správnym a nesprávnym časom je niekedy len niekoľko (desiatok) minút. Počkajte chvíľku. Privítajte sa, povedzte si zopár milých slov a počkajte, kým sa vaše „hladiny“ trochu vyrovnajú.

Keď ideme do kostola, snažíme sa prísť aspoň pár minút vopred, aby – ako s obľubou hovorím našim deťom – stihla za nami prísť aj naša duša. Podobne je to aj s manželmi. Dajte šancu vášmu partnerovi, aby bola jeho duša pri tom, keď mu začnete rozprávať. Napríklad manžel, ktorý prišiel domov s hlavou plnou myšlienok na prácu. Rodinné prostredie, pohľad na jeho milovanú manželku a  ich krásne detičky a vôňa domova si postupom času získajú jeho dušu a myšlienky. Treba si jednoducho počkať, kým príde domov aj jeho duša.

 

Nemému decku ani vlastná mater nerozumie

Musíte hovoriť! Dlžíte to svojmu partnerovi. Je to súčasť vašej lásky a úcty voči nemu. Je to spôsob, akým mu dávate svoje najhlbšie vnútro. Je to prostriedok, bez ktorého vás nemôže spoznať. Ak ste neustále ticho alebo nereagujete na jeho otázky, ubližujete mu.

Zanechajte nerozumné predpoklady, že si to musí domyslieť, že to po toľkých rokoch už musí predsa vedieť. Z toho vznikajú tie najväčšie rozdelenia medzi manželmi. Ak chcete budovať jednotu, musíte spolu hovoriť a hovoriť. Každý deň. Znova a znova. Opakovať stokrát, tisíckrát to isté.

Nemusíte nutne hovoriť veľa. Nemusíte klebetiť a zaťažovať manželského partnera množstvom informácií. Ale nevyhýbajte sa podstatným veciam. Buďte slušní a milí, vyznávajte mu lásku a úctu, povedzte mu, ako sa cítite, čo potrebujete a čo by ste radi. Povedzte mu, nad čím rozmýšľate a čoho sa obávate. Podeľte sa s ním so svojimi plánmi – aj nedokončenými. Prejavte mu dôveru.

 

Dve uši, jeden jazyk

Máme dva orgány na počúvanie, dve uši, a jeden orgán na rozprávanie, jazyk. Aj to nám naznačuje, že máme nielen hovoriť, ale ešte viac byť pripravení počúvať. „Vedzte, bratia moji milovaní: každý človek má byť rýchly, keď treba počúvať, ale pomalý do reči a pomalý do hnevu.“ (Jak 1, 19)

Počúvanie je pri komunikácii kľúčové. Potrebujete venovať svojmu manželskému partnerovi nielen čas, ale aj pozornosť a vcítenie sa srdcom. Nemusí to byť vôbec ľahké, ale je to veľká služba, veľký prejav lásky a úcty, veľmi silný prostriedok budovania jednoty.

Ak máte deti a chcete naozaj pozorne počúvať partnera, musíte si na to aktívne zariadiť okolnosti. Nestačí mu povedať popri práci za asistencie pobehujúcich detí: „Veď hovor, ja ťa počúvam!“ Nestačí počúvať, potrebné je aj počuť.

 

 

Pokušenie poslednej hodiny

Toto pokušenie poznajú najmä kazatelia. Keď dostanú priestor, zmocní sa ich neodbytný pocit, že toto je posledná príležitosť, pri ktorej sa ich poslucháči môžu ešte niečo dozvedieť o tejto téme. A preto sa im snažia podľa možností povedať „všetko“.

Tomuto pokušeniu môžeme podľahnúť, ak sa nám nečakane dostane príležitosť, keď nás náš partner počúva, prípadne musí počúvať. Napríklad pri dlhšej ceste autom, keď sme v aute len my dvaja. Iste, je to veľmi dobrá príležitosť dôkladne a od srdca sa porozprávať. Len sa nemusíme pokúsiť nevyhnutne povedať všetko. Tým by sme totiž nemuseli nášmu vzťahu a našej jednote vôbec prospieť, skôr naopak, mohli by sme svojho partnera ubiť a znechutiť: „A opäť mu dohovárala: ‚Ako môžeš hovoriť, že ma miluješ? Veď tvoje srdce nie je so mnou! …‘ Deň čo deň naliehala svojimi rečami na neho a unúvala ho, že sa mu znechutil život až na smrť.“ (porov. Sdc 16, 15 – 16)

 

Ja, ty, vždy, nikdy, všetci, nikto

Ak sa snažíte komunikovať menej príjemné veci, začnite hovoriť o sebe a nie o partnerovi. Napríklad nepovedzte: „Ty ma nikdy nepočúvaš!“, ale radšej: „Túžil by som ti povedať, ako sa cítim, a bol by som veľmi rád, keby si si našla čas vypočuť ma.“

Naše emócie nás veľmi často ženú do útoku. Keď však na niekoho útočíme, úplne prirodzene zaujíma obranný postoj. Niekedy je jeho súčasťou aj protiútok. Najmä, keď zovšeobecňujeme a používame výrazy ako „nikdy“, „vždy“, „všetci“, „každý“, „nikto“.

Kameňom úrazu je, ak do komunikácie vstupujeme (takmer výlučne len) vtedy, keď nami lomcuje hnev či sebaľútosť. Svätý Pavol o tom píše: „Akákoľvek zatrpknutosť, hnev, rozhorčenie, krik a rúhanie aj každá iná zloba nech sú ďaleko od vás.“ (Ef 4, 31)

 

Ak tomu veríte, ale hľadáte spôsob, ako sa to dá prakticky zvládnuť, odporúčame vám, aby ste siahli po našej najnovšej publikácii Aby vám deti nezničili manželstvo. Za najlepšiu cenu aj s podpisom autora ju nájdete v našom obchode.



Komentáre