TOP

Ako nestratiť čaro Vianoc alebo: Naše rande s Ježiškom

Poznáte to, však? Jedného dňa príde deň, keď vaše dieťa podozrievavo na vás pozrie a povie: „Ja viem, že mi klamete. Darčeky nenosí Ježiško!“ Ktovie prečo, vždy sa pri tom vyskytnú ďalšie nepovolané detské uši a vy neviete, ako to vlastne vysvetliť.
Klamstvo, romantika alebo čas dozretia?

O tom, či je informácia o darčekoch od Ježiška pre deti „klamstvo“ alebo nie, sa vedú vášnivé debaty nielen medzi neveriacimi a katolíkmi, ale aj medzi katolíkmi samými. Celý spor o tom, či je dobré hovoriť deťom o pôvode darčekov od samého začiatku, možno prirovnať k sporu o tom, či hneď realisticky, dopodrobna a technicky presne povedať, ako deti prichádzajú na svet alebo akú silu má a ako funguje elektrina.

Na plnú pravdu treba určitú zrelosť rozumu a vek – rovnako ako deťom v štyroch rokoch spokojne poviem, že bábätká posiela z neba Pán Boh, keď majú deti sedem, porozprávam im niečo viac, a primerane dozrievaniu môžem neskôr, podľa záujmu zas toľko, koľko vládzu prijať a spracovať. Skôr by tomu nerozumeli a zbytočne by sme ich zaťažovali tým, čo by im bránilo prežívať detstvo pokojne a radostne, s dôverou v nás aj v dobrého Boha.

 

Ešte dobre, že o týchto vášnivých debatách dospelákov na tému „Ježiško a darčeky“ deti nič netušia, aj keď vek, keď im už veľa vecí z predvianočného a štedrovečerného času „nehrá“, sa stále znižuje. Kým pred desiatkou rokov na Ježiška a jeho darčeky verili aj deviataci, teraz si treba niekedy sadnúť už aj s prvákmi na základnej škole.

Ako to urobiť, aby deti nestratili radosť z obdarovania a nezahodili tajomstvo Vianoc?

 

Ako to nepokaziť?

Priznávam sa, že naše prvé deti (máme ich sedem), vydržali vo viere v Ježiška, vchádzajúceho za tichého zvonenia zvončekov do izby s vianočným stromčekom, aby nadelil darčeky, veľmi dlho. Vyčkávali nadšene, chodiac od okna k oknu, aby videli čo len kúsok z jeho plášťa či prví začuli jemné zvonenie nebeských zvončekov. Najstarší mal už dvanásť rokov, keď bolo treba veci pokojne a ticho vysvetliť prvým dvom, zvlášť druhorodenej dcére, ktorá je a vždy bola zvedavá a neodbytná dozvedieť sa pravdu.

 

Nechceli sme informáciu o tajomstve Vianoc a inom kolobehu prinášania darčekov od Ježiška hovoriť pred všetkými deťmi. Vnímali sme to ako náročné a nedobré kvôli prežívanej radosti a nezrelosti pre skúsenosť obdarovať niekoho tak, ako Ježiš obdarúva nás.

Na druhej strane sme ani týmto dvom nechceli povedať pravdu štýlom: „Darčeky nosíme my, ak chcete, zapojte sa.“ A tak ma to stálo pár dní premýšľania, pýtania sa, surfovania po nete s cieľom vymyslieť správne nasmerovanie slov a pravdy dokopy tak, aby radosť z Vianoc ostala – tentoraz radosť z obdarovávania. Boh je dobrý, Duch Svätý vanie, a tak sa u nás zrodilo niečo ako „rande s Ježiškom“.

 

Predvianočná bojová porada

Neviem, či sme to nazvali presne takto, ale v jeden večer ešte pred Adventným obdobím sme k sebe privolali dve najstaršie deti – ale tak to zhruba dodnes vyzerá, keďže tajomstvo Vianoc chránime pred najmenším, sedemročným, ktorý je našťastie prvák a do Vianoc si toto „odhalenie“ ešte nebude vedieť prečítať.

Sadli sme si spolu a v tichosti nadhodili tému vianočných darčekov. Dcéra nám razantne povedala: „Myslíte si, že neviem, čo robíte v izbe pred Vianocami a prečo sú zrazu také čudne napchaté skrine, a prečo nechcete, aby sme chodili do spálne a prečo sú v koši ústrižky vianočného papiera, ktorý je taký istý ako na balíčkoch?“ Syn, i keď je starší, sa len poškrabal za uchom.

Usmiali sme sa, jej postreh bolo vidieť už v predchádzajúce sviatky.

 

„Áno, pomáhame Ježiškovi nosiť tie darčeky. Ono je to tak: Ježiško nás vždy poprosí o pomoc pri ich zadovážení. A to tak, že nám požehná pozornosť na potreby, túžby a sny iných cez rozhovory a tiché načúvanie. Potom požehná prostriedky a čas na získanie darčekov. A tak väčšmi ako radosť z obdarovania zažívame radosť z darovania niečoho iným – rovnako ako sa Ježiš nám stále dáva.

Aj my sa máme stále navzájom obdarovávať a byť k sebe pozorní, ale v tento čas, keď si pripomíname najväčší dar, aký bol ľuďom darovaný, chceme si aj my výnimočným darom dať najavo, akí sme si navzájom vzácni. Nejde ani tak o to, aby to bola drahá vec, ale skôr o to, aby sme presne utrafili vytúženú vec pre každého. Ježiš bol vytúženým darom, o ktorom snívali generácie, no narodil sa v maštali, aby bol všetkým blízko. Aj preto hľadáme pre tých, ktorých milujeme, v spolupráci s Ježišom čosi, čo sa dotkne jeho srdca.“
„A čo s tým máme my?“

 

„Vidíme, že ste už múdrejší a zrelší – a preto vás chceme pozvať do partie, ktorá chodí pred Vianocami na „rande s Ježiškom“ a pomáha mu obstarávať darčeky. Rande sa začína pozorným počúvaním a citlivosťou srdca na iných okolo seba – a pokračuje tým, že budete hľadať spôsob a možnosti, ako túžbu naplniť. Budeme vďační, ak sa pridáte, lebo skutočne viac a krajšie je niekoho obdarovať, ako byť obdarovaní. Beriete?“

Ešte ani jedno z detí, ktoré prišlo na rad s touto ponukou, neodmietlo.

 

Pravidlá tímu

Keďže stále niekto dorastal (a tak je to doteraz), bolo treba uchovať tajomstvo Vianoc čo najdlhšie neporušené. Preto vždy každý nový člen obdarúvacieho tímu dostal otázku:
„Aké to bolo, kým si veril, že Ježiško na Štedrý večer prichádza cez okno a nosí všetky darčeky pod stromček?“
Všetky deti vždy povedali, že nádherné, že sa to nedá ani opísať. Prosili sme ich preto, aby toto tajomstvo uchovali aj pre svojich mladších súrodencov čo najdlhšie tým, že sa o svojej „predvianočnej práci“ v tíme pracujúcom pre darčeky od Ježiška, neprerieknu. Zatiaľ slovo dodržali, aj keď niektorých sme museli trošku viac striehnuť, aby sa im nepošmykol jazyk.

Tím síce spolupracuje na „zákazkách“ a radí sa, aby sa nestalo, že traja zabezpečia ten istý darček pre jedného. Ale do „terénu“, teda na samo rande s Ježiškom ide každý člen sám, maximálne dieťa v „zácviku“ so skúsenejším.

Na začiatku sme každému členovi tímu dali malú sumu, ale zdôrazňovali sme, aby sa pokúsili darček vyrobiť vlastnými rukami. Teraz si už staršie deti privyrábajú brigádami a mladšie si zarobia malý groš pomocou pri náročnejších prácach doma. Platí však aj pravidlo, že deti dostávajú úlohu pripraviť každý sám čo aj malý darček pre svojich krstných rodičov (každý má iného) a pre starú mamu.

 

Tím si je nápomocný pri maskovaní prenosu nákupu pred nepovolanými očami, ako aj pri delení baliaceho materiálu či vymýšľaní skrýš, keďže každý má tú „svoju“. Chlapci sa navyše učia baliť darčeky, čo je v ich momentálnom -násťročnom dizajne tak trochu kovbojka – ale určite sa im to v živote zíde.

Je to neuveriteľné, ale od toho času každé Vianoce máme nádherne bohaté a oveľa prekvapujúcejšie, ako keď sme v Ježiškovom darčekovom tíme boli iba my dvaja s manželom, čo aj za pomoci starých mám a krstných rodičov.

 

Výhry systému

S údivom konštatujem, že celý systém nám bez straty desiatky funguje už desať rokov a deti dodržujú všetky pravidlá tak, že nik z tých mladších súrodencov, ktorí ešte neboli v „tíme“, netušil nič o zázemí darovania. Možno aj preto, lebo stále svorne všetci chodíme k oknám počúvať, z ktorej strany bude počuť nebeské zvončeky… len musíme byť pri každom okne dlhšie, kým sa všetci „doručovatelia“ vystriedajú pri stromčeku.

Deti nestratili radosť z Vianoc, ba čo viac – získali skutočne radosť z obdarúvania a myslím si, že aj silnejší vzťah a vďačnosť voči Bohu nielen za to, čo dostanú, ale aj za to, čo dávajú.

 

Sú poctené, že môžu byť spolupracovníkmi Ježiška pri zabezpečovaní darčekov a nestratili dôveru v nás, rodičov a v spôsob informovania o veciach života podľa ich zrelosti.

Možno to vy robíte inak – a deti sú spokojné. Nám tento spôsob prináša radosť a ono nádherné napätie od tipu na darček až po jeho zabalenie. Takže keď ktorékoľvek z našich detí zahlási: „Mami, mám rande s Ježiškom!“, vieme, čo sa deje.

Iba náš najmenší sa občas pýta: „ A kedy pôjdem ja?“



Komentáre