TOP

Ako (ne)zabiť svoje manželstvo

Možno to čítate zo zvedavosti, lebo ste inteligentní, cítite sa zrelí a, áno, ste v kostole každú nedeľu. Len… oné slovká, ktoré pôsobia na manželstvo ako jed, sa nie raz podarí vypustiť z úst aj nám. Že napríklad čo?
Počkaj, najprv vybavím XY…

Niektorým z manželov ušlo, s kým to manželstvo vlastne uzatvorili. Alebo netušia, aký je správny rebríček poradia dôležitosti v manželstve: že na prvom mieste je Boh, potom manžel, až potom deti, príbuzní, práca a v poriadku po tomto všetkom kamaráti a blížni v Cirkvi. Ak je pravidelnosťou, že všetko klopím svojej mame a doma zahlásim, že všetko je v poriadku (čo pre mňa aj možno je), ťažko sa budem čudovať, že teplota a komunikácia medzi nami chladne. Ak sa po hádke potrebujem najprv zdieľať so svojou naj kamoškou, a nie v modlitbe a v pokojnom rozhovore hľadať riešenie so svojím manželom, zle je. Rovnako to platí, ak na miesto, ktoré patrí manželovi, prisuniem deti: čo vari nevidíš, že ich musím obslúžiť? Ťažko žiť vo vzťahu, kde sa slovne aj reálne osoba manžela/manželky odsúva za niečo/niekoho iného, kde má len papierový status. Ak si dostala svojho manžela či manželku, tak odsuň ostatných na miesto, kam patria.

Ten môj manžel…!!!

Druhou vážnou smrtiacou ranou do manželstva je práve táto: robiť nesprávne PR svojmu manželovi, alebo si ho nevedieť obhájiť pred druhými. Ako často povieme: „Neviem, čo s tým mojím chlapom! Už rok ho prosím, aby opravil ten vodovod v kuchyni, je to totálny neschopák!“ Sťažovanie sa na toho druhého je nielen naším národným športom, a tak väčšina cudzích ľudí vie, čo môj manžel/manželka nevie, pokazil, neurobil… Jednoducho, v čom ma sklamal. Ešte horšie je, ak sú objektom týchto poznámok naše deti. „Nemôžem sa na vášho otca spoľahnúť ani náhodou! Vybavte si to s ním!“ Očakávať, že tí iní, ktorým sa sťažujeme, budú brať naše manželstvo vážne, je zbytočné: nebudú brať vážne ani teba, veď ty si si takého chlapa, takú babu vzal! Myslieť si tiež, že deti po takomto kŕmení zhadzovaním manžela budú mať rešpekt a úctu, je zbytočné. A keďže reči o druhých sa šíria najlepšie a dobre sa k nim pridáva, raz sťažovateľa, či ešte horšie toho, na koho bola sťažnosť rozšírená, dobehne „vylepšená“ hláška. Naozaj nemá tvoj manžel ani jednu dobrú vlastnosť, ktorou by si sa mohla pochváliť? Trebárs aj to, že on vôbec nechrápe!

 

Neverím ti!

Táto veta je nôž do srdca manželstva – pretože láska bez dôvery nemôže existovať. Je to rovnaké, ako dať spíliť strom, na ktorom sedíš. Človek, ktorý miluje, otvára svoje srdce dokorán s vedomím zraniteľnosti a krehkosti – a nie je lepší terč na ublíženie ako toto. (A tí, čo zažili, vedia, ako dlho sa táto rana hojí). Koľkokrát sme túto vetu vypustili von do éteru len tak v rozčúlení, hneve, hádke? Koľkokrát to bolo len nepodložené, neoverené tvrdenie či zlá informácia? Dosah je však neskutočný… Takže: hamovať jazyk a ak sa ti toto tlačí na pery, zastav!

 

Poraď si sám!

Povedať túto vetu znamená byť egoistom, ktorý dávno zabudol, čo hovoril v manželskom sľube. O slovách „v dobrom aj  zlom“ asi nemá ani páru. Opustiť manžela a nechať ho v štichu (bez ohľadu na to, či si situáciu zavinil, alebo nie, či prišla zvonku nechcene, alebo sme jej dopomohli) nie je prejavom lásky, ktorá sa skláňa a je prítomná. Podstatou manželstva je predsa prežívať spoločenstvo, teda byť na všetko spolu. Ak ty vycúvaš, ak ty odmietneš podať ruku, vaše manželstvo začne krívať a dostane gangrénu. Mať poznanie a vedomie, že v žiadnej ťažkosti nie sme sami dvaja a nie je nikdy dôvod zdupkať, je potrebné: Boh predsa stojí za svojím slovom a na žiaden problém nie sme sami. Ak je problém jeden a aj keď je v ňom môj manžel namočený a padá, ty a Boh ste nielen v matematickej presile! Opustiť toho druhého znamená aj vysloviť nedôveru Bohu, že s jeho pomocou vieme tento problém prekonať a podrásť.

 

Tak, ani jednu vetu sa vám nikdy nepodarilo vysloviť?



Komentáre