TOP

Ako predchádzať vyhoreniu? Tipy a svedectvo kňaza Martina Harčára

Prichádzajú varovné signály. Niekedy si ich uvedomíme sami, inokedy nás musia upozorniť blízki ľudia. Sme čoraz viac vyčerpaní a na okolie reagujeme podráždene alebo apaticky. S „vyhorením“ sa stretávame čoraz častejšie. Kňaz Martin Harčár na základe vlastnej skúsenosti rozpráva o syndróme vyhorenia a prevencii.

„Vyhorieť môže len niekto, kto horí.“ Najlepší spôsob ako nevyhorieť je teda nehorieť vôbec. A vieme, že to nie je možné, veď inak by sme svoj život len pasívne prežívali. V prednáške o. Martin Harčár vysvetľuje, ako tento syndróm rozpoznať, ale tiež ako mu môžeme predchádzať. Syndróm vyhorenia je v dnešnej dobe častým fenoménom a nepostihuje iba ľudí v práci, ale ľudí v akejkoľvek službe iným, kde prekračujeme hranice vlastných síl.

 

Prichádza, keď vyčerpáme svoje zdroje

Čo je to syndróm vyhorenia

,,Je to stav emocionálneho, fyzického a mentálneho vyčerpania, ktoré je spôsobené dlhodobým zaoberaním sa situáciami, ktoré sú emocionálne náročné.“

Jednoducho povedané, máme v sebe určité zdroje, rezervy, a to emocionálne, fyzické a mentálne, ktoré sa môžu vyčerpať. Emocionálnu záťaž spôsobuje hlavne kombinácia dvoch vecí: veľké očakávania a chronické situačné stresy. Preto je veľmi dobré mať niekoho, kto ten náš pohľad „zreálni“.
K syndrómu vyhorenia dochádza najčastejšie u ľudí, ktorí sa venujú potrebám iných ľudí. Vyskytuje sa u psychicky zdravých ľudí. Negatívne ovplyvňuje správanie daného človeka a súvisí s výkonom určitého špecifického povolania. Najčastejšie dochádza k vyhoreniu v radoch zdravotného personálu, učiteľov, kňazov, psychológov, právnikov, policajtov a ďalších špecifických povolaní.

 

Prejavy sú subjektívne a objektívne

Vyhorenie môžeme rozpoznať na základe subjektívnych prejavov, takých, ktoré vnímam ja sám na sebe, ale ešte ich dokážem „skryť“ pred druhými. Patrí sem najmä: veľká únava, znížená sebaúcta a sebahodnotenie, poruchy koncentrácie, negativizmus a podráždenosť.
Objektívne príznaky už však skryť nedokážeme. Vidia ich už naši blízki, kolegovia v práci. Je to hlavne dlhodobo znížená výkonnosť a kvalita práce. Nezvládam to, čo som bežne zvládal.

U akého človeka je veľká pravdepodobnosť „prehorenia“?

Je možné, že v niektorých spomenutých bodoch sa nájdeme. Preto treba spozornieť a prehodnotiť svoj prístup k vlastnej existencii, k sebe, ku vzťahom, k práci. Človek, ktorý môže kráčať po ceste k vyhoreniu, zvyčajne:

– je v dlhodobom, nepretržitom kontakte s inými ľuďmi a nemá čas na seba,
– neustále viac dáva ako prijíma,
– žije v neustálom časovom strese,
– na seba kladie príliš vysoké požiadavky,
– pracuje nad úroveň svojej kapacity,
– patrí k perfekcionistom a vorkoholikom,
– prežíva neúspech ako osobnú porážku,
– nevie primerane relaxovať,
– nevie povedať NIE – človek s nízkou úrovňou asertivity,
– sa podceňuje a potrebuje si dokázať svoju vlastnú hodnotu.

Neriešenie situácie môže končiť kolapsom

Podceňovanie alebo zľahčovanie situácie môže prejsť do chronického stavu alebo ochorenia. Uvedené fázy vyhorenia môžu pomôcť identifikovať problém včas a ukázať nám, kde sa práve nachádzame:

1. Idealistické nadšenie
V tejto fáze sa s nadšením vrhneme do plánov a zabúdame na svoje potreby. Vidíme len cieľ, nastáva akýsi neporiadok v rebríčku našich hodnôt.

2. Fyzické a emocionálne vyčerpanie
Je to stav, keď sme už prekročili určitú hranicu. Zvyčajne to popierame, až sa postupne dostávame do vlastnej dezorientácie.

3. Dehumanizácia
Na veci reagujeme s cynizmom, snažíme sa od všetkého utiecť. Sme emocionálne vyprázdnení a snažíme sa nájsť nejakú rýchlu náhradu, akou môže byť alkohol, drogy, sedenie pred televízorom…

4. Terminálne štádium
Prichádza totálne fyzické a emocionálne vyčerpanie, ktoré môže skončiť kolapsom. Ak nerešpektujeme telo, môže náhle vypovedať „poslušnosť“.

Keď je duša odpočinutá, zregeneruje sa aj telo

Chráňme sa prevenciou

Ono to tak už býva – aby sme niečomu, čo vieme ovplyvniť, vedeli predísť, je potrebná prevencia. V prípade syndrómu vyhorenia máme vnútorné a vonkajšie možnosti. K vnútorným možnostiam patrí:

1. Hľadať zmysluplnosť života – hľadať to, čo prináša život a oživuje našu dušu. „Napríklad ja osobne som sa vrátil k lyžovaniu a hokeju, ktoré mi boli veľmi blízke,“ dopĺňa o. Martin Harčár.

2. Čo najskôr odstráňme problémy, ktoré nás stresujú – to znamená hľadať aktivitu, kde skutočne zrelaxujem. Môžeme ako veriaci v adorácii prísť k Bohu a stíšiť sa. Veď veľmi dobre poznáme: ,,Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním…“ (Mt 11, 28)

3. Posilňujme charakteristiky osobnosti – posilňujme svoje silné stránky a nezaťažujme sa tými, ktoré sú slabé. To znamená, prehodnocujme veci, do ktorých ideme a ak by sme si vybrali také, na aké nemáme, jednoducho sa ich vzdajme.

Vonkajšie možnosti:
1. Hľadanie sociálnej opory – mať svoje „malé“ spoločenstvo, kde sa môžem s druhými rozprávať a zdieľať. Miesto, kde sú skutočné duchovné priateľstvá.

2. Dobré medziľudské vzťahy – vrátiť sa k blízkym ľuďom, k priateľom, kde zrelaxujeme už len tým, že s tými ľuďmi sme.

3. Kladné hodnotenie od iných ľudí – cvičme sa v pokore a vypýtajme si od druhých ľudí spätnú väzbu. ,,Je to fakt až také zlé?“ alebo ,,Je na mne aspoň niečo dobré?“ Áno, je. Napríklad to, že si stvorený/stvorená na obraz Boha.

4. Pracovné podmienky – napríklad skrášliť si pracovné podmienky v práci, prostredie, kde pracujem.

Keď syndróm vyhorenia predsa príde

Prvou záchrannou brzdou je spánok, pretože náš mozog je unavený a potrebuje regenerovať. Ďalej je to „nájsť si čas“ a venovať sa svojim záľubám. Počas pobytu v Ríme som sa napríklad venoval lukostreľbe. Ďalej je potrebné vytvárať si doma rodinnú pohodu. Zobrať si dovolenku. Relaxovať fyzicky i psychicky. Prínosný je pohyb a budovanie si fyzickej kondície, čo môže byť napríklad aspoň trikrát týždenne beh, bicykel, niečo, čo vám je blízke.

Ak prežijeme vyhorenie, vieme túto skúsenosť uchopiť pozitívne. Môžeme využiť poučenie na osobný rast. Je to vlastne pozvanie prehodnotiť svoje priority, rozpoznať svoje silné a slabé stránky, hranice vlastných možností. Môžeme si vybudovať svoju podpornú sieť. Ak to nedokážeme sami, je v poriadku vyhľadať odborníka, ktorý nám s tým pomôže.
A niekedy zas treba len ísť na kolená a prehodnotiť pred Bohom všetky tieto veci spolu s ním. Je totiž tým najlepším odborníkom, ktorý nás stvoril a pozná…

 

(O osobnom svedectve kňaza Martina Harčára sa dočítate tiež v knihe Nevyhorení, Forbes)

Snímky: respondent

 



Komentáre