TOP

Ako zaručene zabiť porozumenie v manželstve

Niekde komunikácia naozaj vyzerá, akoby sa manželia snažili len o tento cieľ. Alebo: poďme sa pozrieť, či nie sú niektoré bacily neporozumenia aj medzi nami.

Na to, aby sa čoskoro podarilo úplne rozbiť vzťah, stačí v podstate zle komunikovať a nechcieť chápať, čo si navzájom hovoríme. Nerobíme to aj my dvaja, ja sám? Otestujme sa.

 

1. Nedívam sa do očí

Oči sú zrkadlom duše. Vypovedajú toho príliš veľa o všetkom, čo sa deje v mojom vnútri. Dá sa oklamať hlasom a slovnými spojeniami. Ale očami… to je ťažké! (Aj keď, i takí herci sa nájdu.) Pohľad do očí toho druhého pri našej komunikácii hovorí aj o skutočnom záujme, o sústredení sa na toho druhého, o tom, že skutočne chcem počúvať a rozumieť.

 

2. Používam zakázané slová

Nie, netreba byť diplomatom a používať „omáčkové reči“. Skôr ide o to, aby to, čo hovorím, nezraňovalo prvoplánovo toho druhého. Ak znie pri tvojom vyjadrovaní často „iba ty“, „zase“, „to sa na teba podobá“, „celkom ako tvoja mama“, „kedy konečne pochopíš“, „nikdy sa nedá na teba spoľahnúť“ a iné skvosty, si na najlepšej ceste vyprevadiť vaše porozumenie do hrobu.

 

 

3. Nectím toho druhého pri reči

Jedna vec je deklarovať, nech teda hovorí. Druhá vec sú moje reakcie. Lebo aj mne prekáža, ak mi niekto stále skáče do reči, ak sa mi otočí chrbtom, ak komentuje všetko negativistickými hláškami, ak kričí v amoku, ak trieska dvermi či po stole, ak posmeškuje na moju adresu ešte skôr, ako otvorí ústa, alebo prevracia oči v štýle: „Ach, Bože, však sa pozri, čo to trepe.“

 

4. Mám pocit, že len ja mám pravdu

Na jednu situáciu sme dvaja – a to znamená, že nemáme rovnaké vnímanie, hodnotenie, prežívanie, už aj preto, že jeden z nás je muž a druhý žena. Trvať na tom, že ten druhý sa mýli, lebo prežíva tú situáciu inak ako ja, je trúfalý počin hrobára porozumenia. Ak nie je priestor, ochota a citlivosť z mojej strany vcítiť sa do prežívania toho druhého, porozumieť jeho mysleniu a logike, tak už treba sypať zem na truhlu. Zabudnúť si obuť topánky srdca toho druhého je extrémne nebezpečné. Predpokladať, že porozumenie prežije v takomto prostredí, je naivné.

 

5. Vylúčim prejavy nehy a spolupatričnosti

Niekedy treba už len vzdychnúť: „Patria ešte títo dvaja k sebe?“ Sú veci, ktoré sa ťažko vyslovujú a bolia aj toho, ktorý hovorí. Možno ani nie preto, že by urobil niečo zlé voči tebe, ale preto, lebo pociťuje ublíženie od iných, zážitok je náročný a nevie sa s ním vysporiadať. Byť vnímavý a objať okolo pliec, chytiť za ruku, povedať povzbudivé, jemné slovo, opýtať sa, ako môžem pomôcť prejsť tento stav, je znakom blízkosti sŕdc a pevným majákom porozumenia.

 

 

6. Som vzťahovačný, domýšľavý a urážlivý

Je jedno, ktorej strany manželského brehu sa to týka. Mať obavu z toho, že ten druhý nevydrží ani vypočuť celú vetu a už má „presnú predstavu“, čo sa mu ide povedať, vo vešteckom videní, je frustrujúce. O to viac, ak prichádza hysterický či zlostný výstup a krik, sprevádzajúci vymenovanie predpokladaného konca môjho vyjadrenia – ktoré sa, samozrejme, zakladá na vode, aj to na veľmi špinavej. Bol by nadštandard čakať niečo iné ako tresnutie dvermi a urazené mlčanie.

 

7. Nehľadám spoločné dobro a riešenie

Som zameraný iba na seba, na svoj problém a svoje videnie. Už neťaháme jeden povraz na jednu stranu, ale ja si ťahám svoj koniec a rozčuľujem sa, prečo ten druhý ťahá inam. Už pre mňa nie je podstatné (teraz alebo dlhšie), že sme jeden tím a že láskavý pohľad na náš život, okolnosti, vzťahy a výchovu, optimistické a nádejné vízie spoločného rastu sú minulosťou. Na budúcnosť pozerám len sám, s tým druhým už nepočítam do svojho zajtrajška.

 

 

8. Nechám sa prevalcovať emóciami

Či rozprávam, alebo počúvam: sú veci, ktoré sa ma môžu dotknúť aj pri najlepšom úsilí toho druhého. Nemôžem byť vyváženou, zrelou osobnosťou, ak dovolím, aby ma dostali moje pocity na kolená či rovno na štyri. Ak môj hnev, ľútosť, zlosť, zúrivosť, rozčarovanie, skepsa, žiarlivosť či sebeckosť zlikvidujú môj pokoj a rozum, sú jasné scenár, priebeh a dĺžka trvania tohto dejstva.

 

9. Nedôverujem

Nedôvera je jednou z najťažších foriem likvidácie porozumenia. Aj bez toho, aby som to druhému verbálne povedal, je to citeľné a neuveriteľne zraňujúce. Myslieť si, že ten druhý necíti z môjho správania a slov len formálny súhlas, že nevidí, ako si „potajomky“ všetko overujem, že nevníma môj podozrievavý tón, ironické podfarbenie a patové vyjadrovanie sa, je omyl. Nič nie je také uchopiteľné ako strata dôvery a nič tak neoberá o silu skúšať znovu si navzájom porozumieť.

 

10. Nedávam čas

Niektoré veci sa nedajú povedať v troch vetách za dve minúty. Potrebujú čas, prostredie a prijímajúci postoj. Presne v tom poradí, ako sú uvedené. Nemôžem tlačiť toho druhého, nech sa konečne vyklopí, nemám právo byť nedočkavý a nespokojný s plynulosťou vyjadrovania. Láska nepozná hodinky. Ak som ich stratil a nemám ochotu darovať veľkodušne čas na zdieľanie sa a navracanie porozumenia, obaja prehrávame.

 

 

11. Nemám spojenie s Bohom

Ak sa ideme rozprávať a chceme si porozumieť, bez kratučkej modlitby a odovzdania tohto času Bohu, bez žehnania tomu druhému a vyprosovania prítomnosti Ducha Svätého sa potkneme, ani nebudeme vedieť ako. Na druhej strane, ak voláme Boha k dielu, už len vedomie, že je tu, dáva silu inak vnímať a počúvať, inak rozumieť. Netreba dlhý ruženec; stačí stručne. Veta: „Bože, buď s nami v tomto čase a pošli nám Ducha Svätého na pomoc!“ netrvá dlho a robí divy v úprimnosti a viere. A stačí, ak to povie jeden – ak obaja a nahlas, bonus.

 

Ak ste mali papier a robili ste si čiarky, už viete skóre. Je vaše porozumenie živé, dychčí na áre napojené na kábliky alebo už chystáte kar?

 

 



Komentáre