Alena Rapčan Štrompová: Ak rodičia obedujú s mobilom v ruke, je zbytočné chcieť od detí odlišné správanie

S príchodom nového školského roka prichádza čas na učenie. Mobilné telefóny a internet sú však pre deti omnoho zaujímavejšie ako trávenie času pri knihách. Ako by mali postupovať rodičia, aby ich deti nezanedbávali učenie, no našli si čas i na zábavu? Pýtali sme sa učiteľky slovenského jazyka a mediálnej výchovy Aleny Rapčan Štrompovej – víťazky ocenenia Učiteľská osobnosť Slovenska za rok 2025.

Alenka, aká bola vaša cesta k učiteľskému povolaniu?

Moja cesta k učiteľstvu bola kľukatá, ale som za ňu vďačná. Spoznala som na nej svet médií, literatúry a umenia, ale aj dobrovoľníctva. Toto všetko mi pomohlo vnímať školskú komunitu vo svojej rôznorodosti a byť citlivou voči túžbam mladých ľudí, ktorí hľadajú seba a príležitosti, kde sa uplatniť, zapadnúť a rozvíjať sa.

Do školstva som vstupovala ako lektorka mediálnej výchovy a vedúca záujmových krúžkov. Neskôr som mala veľké šťastie na veľmi láskavú a vnímavú vysokoškolskú pedagogičku, ktorá ma voviedla do didaktiky literatúry v rámci doplňujúceho pedagogického štúdia. Milujem literatúru a prácu s textom, ktorý nielen informuje a vzbudzuje zvedavosť, ale aj kultivuje ducha. Hodiny slovenského jazyka a literatúry sa pre mňa vďaka pani docentke stali zmysluplným priestorom, kde môžem svoje nadšenie, vedomosti a skúsenosti odovzdávať ďalej.

Čo máte na vašej práci najradšej?

Je pre mňa fascinujúce sledovať vedomostný aj osobnostný rast detí. Školstvo je veľkorysý a čarovný priestor, kde môžeme spolu so žiakmi rásť v mnohých oblastiach a cez rôzne aktivity prispievať k budovaniu vnímavej a rešpektujúcej spoločnosti. Mojou oblasťou záujmu je kritické myslenie a mediálne vzdelávanie. 

Čo by ste vy ako učiteľ poradili rodičom detí, ako čo najlepšie zvládnuť prechod z letných prázdnin na školské povinnosti?

Každoročne nám odborníci v médiách ponúkajú množstvo funkčných rád, ako zvládnuť toto obdobie. Na druhej strane poznám veľmi veľa detí, ktoré sa na školu po prázdninách tešia, pretože im chýbajú kamaráti, krúžky, obľúbené predmety a pani učiteľky. Doma je dôležité nahlas pomenovať a upriamiť pozornosť na to, na čo sa v škole deti tešia. Môže prísť odpoveď adekvátna pubertálnemu veku a vzdoru, že nie je nič, na čo by sa tešili. Ale úprimne, vždy tam niečo nepriznané je.

Ako ste ako dieťa vy zvládali koniec letných prázdnin a začiatok školského roka? Tešili ste na školu?

Môj ocko pracoval istý čas ako školník, preto som september nevnímala tragicky. V budove školy som sa pohybovala aj v lete. Ale tak, ako som sa tešila na prázdniny, tešila som sa aj na školský rok. Vyrastala som na sídlisku pri škole a leto sme s ostatnými deťmi trávili pod školskými oknami na ihrisku. Jediné, čo sa mi nechcelo, bolo ranné vstávanie. 

Teraz ste v role učiteľky, tešíte sa na svojich žiakov a na začiatok školského roka?

Väčšinu učiteľov už koncom leta pochytí chuť upratovať, triediť, zhromažďovať nové nápady a materiály, dopĺňať pomôcky, či rôznorodé knihy. Mám rada tento pocit nových začiatkov a vône nových spoločných dobrodružstiev. Takže áno, teším sa. U mňa sa to vždy začína kúpou nového pedagogického diára.

DETI NÁS SLEDUJÚ A KOPÍRUJÚ

S príchodom školy prichádza čas aj na učenie. Mobilné telefóny a internet sú však pre deti omnoho zaujímavejšie ako tráviť čas pri knihách. Ako by mali postupovať rodičia, aby ich deti nezanedbávali učenie, no našli si čas i na zábavu?

Myslím si, že univerzálny kľúč neexistuje. Treba si však uvedomiť, že deti nás dospelých sledujú a kopírujú, sme pre ne pozitívnym, ale aj negatívnym vzorom. Ak rodičia obedujú s mobilom v ruke, trojročného súrodenca posadia k tabletu a nie k hračkám, alebo si ustavične pri rozhovore kontrolujú notifikácie, je zbytočné chcieť od detí odlišné správanie. Prečo by dieťa malo čítať knihu, ak rodič tak nerobí? Nemôžeme žiť v rozpore s vlastnými presvedčeniami, takéto divadlo deti rýchlo prekuknú.

Čo by ste rodičom poradili?

Som za, aby sme sa s deťmi rozprávali o aplikáciách, ktoré používame v práci či súkromne; hovorili o tom, ako nám technológie pomáhajú a vytvárajú väčší komfort a spoločne uvažovali, kde je hranica, ktorú nie sme ochotní prekročiť. Zároveň poďme spolu do kníhkupectva, do knižnice, na školské alebo komunitné podujatia, na výlety a hlavne – vytvorme si doma priestor a čas, kde a kedy mobil odložíme.

Vedia naše deti, že aj my sa vzdelávame? Vnímajú, že vzdelanie je pre nás kľúčovou hodnotou? Ak áno, je to skvelé. Pretože vidia, že aj pre nás existuje čas na prácu a učenie sa, ale aj na hry, hoci aj tie online. To je ten najprirodzenejší a najzdravší balans.

Koľko času by dieťa podľa veku malo denne tráviť na mobilnom telefóne?

Možno dôležitejšie je obrátiť našu pozornosť od množstva času k obsahu vzhľadom na ich vek. Reguláciu používania mobilných telefónov si deti úplne prirodzene a živelne kompenzujú popoludní – fenomén FOMO (obava, že niečo zmeškám, že mi niečo na sociálnych sieťach ujde) je naozaj reálny a prítomný v živote mladého človeka. U mladších detí je to skôr chuť hrať hry a pozerať si rôzne videá.

Kľúčom by mohlo byť uvedomenie si, koľko času dieťa trávi popoludní učením sa, pretože to je častým argumentom žiakov pri nastavovaní rodičovských zámkov a kontroly. Pripravuje sa do školy menej ako hodinu? Potom asi nebude adekvátny argument, že chce mať prístup na internet na dve hodiny denne, lebo ho potrebuje na domáce úlohy.

Mohli by ste uviesť konkrétny príklad z vašej praxe?

Našich šiestakov sa často pýtame, koľko času trávia priemerne cez všedný deň online a koľko času reálne potrebujú vzhľadom na rôzne športové a záujmové činnosti počas školského dňa. Tí najúprimnejší povedia, že hodina denne im stačí. Aj tú niekedy nevyužijú. Ich čas vypĺňa komunikácia s kamarátmi a videá na rôznych sociálnych sieťach, niekedy podcasty, hry. Keď majú času málo, strážia si ho. Keď ho majú nadbytok, rýchlo upadajú do rôzneho scrollovania, prijímania obsahu rôznej kvality, komentovania, vypisovania si v skupinách, či pridávania rôznych príspevkov. Krízovým nie je ani tak školský deň, ale prázdniny a víkendy. Prečo necháme naše deti, aby boli pol dňa zavreté samy v izbe pred počítačom alebo s mobilom v ruke? Ak nám v škole deti povedia, že trávia v sobotu aj šesť hodín online, dvíhame s kolegom, s ktorým vyučujeme mediálnu výchovu, obočie. Sám má doma tri školopovinné deti a niekedy si iba vzdychne. Nie sme namrzení na deti, ale na rodičov! 

Má podľa vás prehnané trávenie času na internete a mobile u detí negatívny dopad na ich učenie sa a výsledky v škole?

V súčasnej dobe sú zvyknutí na rýchle, hovorím tomu instantné, riešenia. Nepoznám odpoveď? Opýtam sa umelej inteligencie. Mám pred sebou odpoveď bez námahy. Je správna, adekvátna, relevantná a vôbec, užitočná? Vzbudzuje chuť a zvedavosť skúmať tému ďalej, pozrieť sa na problém aj z iného uhla pohľadu? Dočítal som vôbec ponúkaný text? To sú kroky, ktoré potrebujeme deti naučiť a ku ktorým sa im často nechce.

Nedávno som čítala výborný článok o potrebe rozvíjať kritické myslenie v dobe AI. Ale to je, samozrejme, iná téma na hodinové diskusie. Ak by sme nechceli zachádzať do odborných debát, stačí si úprimne odpovedať – má večná kontrola notifikácií a čítanie rôznych odkazov vplyv na našu výkonnosť a sústredenie sa v práci? Zahlcovanie krátkodobej pamäti a neschopnosť sústrediť sa na dlhší čas, dopriať si čas na rozhodovanie a neprijímanie tzv. „instantných“ riešení je len časť z množstva výziev, s ktorými sa naši mladí vysporadúvajú. Nehovoriac o duševnom zdraví a psychickej pohode, ktorú dokáže naštrbiť útočná komunikácia v nejakej četovacej skupine.

Ako je to so slovenčinou a digitálnym vekom? Nekazia nám technológie pravopis, chuť čítať papierové knihy a čítanie s porozumením? 

Možno nekazia, skôr nám narúšajú našu kultivovanosť a tvorivosť vo vyjadrovaní sa. Chybou je, že sa v rôznych oblastiach pracovného života akceptuje napríklad prítomnosť expresívnych a slangových výrazov, do komunikácie sa vnáša skratkovitosť a vulgárnosť, čo by malo ostať v skupinových četoch, ak to tak nejaká skupina chce a akceptuje. Neoddeľujeme súkromnú (online) a oficiálnu komunikáciu.

S čítaním papierových knižiek to stále, napriek každoročnému bitiu na poplach, nie je až také katastrofálne. Je veľkou devízou, ak majú školy knižnice – triedne či školské, alebo čitateľské kútiky, ktoré sa aktívne používajú. Papierové knihy majú stále svoje čaro a zatiaľ ich čítačky a audioknihy úplne nenahradili. Oceňujem aj to, že knižnice sa stávajú dynamickým miestom stretávania sa, workshopov, čítačiek, tvorivých dielní a diskusií, a teda čoraz viac atraktívnym kultúrnym zázemím priťahujúcim ľudí rôzneho veku.

Čítanie s porozumením je veľká téma a rýchle a povrchné vnímanie množstva obsahovo rôznorodého textu sa určite podpísalo pod schopnosť alebo teda neschopnosť detí interpretovať prečítané a rozumieť aj implicitným informáciám.

Výsledky medzinárodných testovaní nám stále nastavujú zrkadlo, ale to je skôr otázkou systémovosti vzdelávania, nielen práca učiteľov slovenského jazyka. 

Ak by si žiaci mali z vašich hodín mediálnej výchovy odniesť iba jednu vec, čo by ste ich chceli naučiť? 

Schopnosť pochybovať, ale neznevažovať, a overovať si informácie do hĺbky.

Začiatkom júna tohto roku ste získali ocenenie Učiteľská osobnosť Slovenska. Čo pre vás táto cena znamená?

Je to pre mňa veľká česť, ale cítim aj veľkú vďaku a hlavne zodpovednosť voči odbornej porote a tiež žiakom a rodičom. Som rada, že sa ocenenie už siedmym rokom odovzdáva a medializuje, okrem iného aj preto, lebo mu predchádza proces nominácie od žiakov, rodičov, kolegov, odbornej aj laickej verejnosti, ktorý je prekrásnym aktom vyslovenia vďaky a úcty všetkým nominovaným učiteľom.

Veľká vďaka patrí Komenskému inštitútu a CEEV Živica, ktorí tento projekt organizujú a zastrešujú. Dvíhanie prestíže, morálne ocenenie učiteľského povolania a zároveň uvedomenie si hodnoty a potreby vzdelania a vzdelávania je nesmierne dôležité. 

ŠKOLA JE JEDINEČNÝM A DYNAMICKÝM PRIESTOROM, KDE SA DÁ DOŽIVOTNE RÁSŤ

V školstve pôsobíte už dlhých 15 rokov. Ako sa na toto povolanie pozeráte s odstupom času?

Táto práca ma stále napĺňa, pretože ako som spomínala na začiatku rozhovoru, fascinuje ma osobnostný, vedomostný a duchovný rast ľudí. Zároveň je pre mňa vzdelanie a múdrosť jednou z najvyšších hodnôt. Škola je jedinečným a veľmi dynamickým priestorom, kde sa dá doživotne rásť v rôznych oblastiach, nielen vo svojom odbore, a tiež prispievať k formovaniu komunity. Čo dokážem teraz po čase oceniť, je nadobudnutie istého vnútorného pokoja a skúseností, ktoré dokážem zúročiť v triedach, ale aj pri komunikácii s rodičmi. Čoraz viac ma tiež napĺňa diskusia o odborných témach, a teda aj vzdelávanie dospelých. V tomto kontexte som vďačná za kurikulárnu reformu, pretože odráža potreby globálnej spoločnosti, vníma nutnosť duševného zdravia a rešpektujúcej sa spoločnosti, kde nechýba úcta ku všetkému živému, k prírodným a duchovným zdrojom, ale nezakrýva si oči ani pred veľmi ťažkými výzvami, ktoré deti čakajú ako dospelých ľudí.

V čom sú dnešné deti iné od tých, ktoré ste učili, keď ste v školstve len začínali?

Ich spôsob vnímania, prežívania intenzity a plnosti vzťahov veľmi ovplyvňuje doba, v ktorej žijú. Majú rýchlejší prístup k množstvu aj odborných informácií, môžu do veľkej miery korigovať svoje smerovanie a profesijný rast. Je možno niekedy náročnejšie ich zaujať, ale zato sú otvorenejšie náročnejším diskusiám a vnímavejšie k spoločenským udalostiam.

Učiteľ nie je nositeľom nemennej pravdy, ale sprievodcom, ktorého chcú rešpektovať, ak ukáže svoju odbornosť. Nie však cez imperatív a poúčanie. To je veľkou zmenou oproti minulosti, veľa času na diskusie neostávalo a dôraz bol na memorovaní. No na druhej strane musím povedať, že som mala výborné pani učiteľky slovenského jazyka a dejepisu, ktoré dávali informácie a vedomosti do vzájomných súvislostí, príbehov, nečakaných kontextov a veľa s nami diskutovali. Aj vďaka nim som v školstve. 

Ak by ste neboli učiteľkou, aké povolanie by ste si zvolili? 

Veľmi som túžila byť veterinárkou, ornitologičkou, či botaničkou. Skrátka, byť v čo najužšom kontakte s prírodou. Ale ktovie, možno by som zakotvila v lesnej pedagogike a kruh by sa opäť uzavrel. (smiech)

Čo by ste zapriali rodičom a deťom na začiatok nového školského roka?

Prajem im hlavne radostný školský rok, v ktorom im nebude chýbať zmysel vzdelania. Nech sa žiaci cítia byť prijatí vo svojom rovesníckom kolektíve, nech sa cítia byť hodnotou, nielen hodnotení, a majú každý deň dôvod na radosť. Nech sú zberateľmi veselých a zmysluplných zážitkov, nie známok, a nech majú dostatok príležitostí na úspech v akejkoľvek oblasti, ktorá je im srdcu blízka.

A rodičom želám, aby mali radosť zo svojich detí a tiež dostatok času a priestoru na pokojné a partnerské rozhovory s pedagógmi. Nech tam nechýba vzájomné oceňovanie sa a úcta. 

Foto: archiv respondentky