Architekt Augustín Ugróczy: Skutočný chlap je ako nedokonalý dub. Má svoje hrče, no udrží celú strechu

Má osem detí, žije v dedine Pravenec a ako architekt navrhuje ekologické domy zo slamy či hliny, no zároveň skúma vesmírnu architektúru. Augustín Ugróczy (42) si prešiel fázou surového boja, kedy rúbal drevo a trénoval MMA, no aj hlbokými depresiami a vyhorením. V rozhovore hovorí o tom, prečo by muži nemali vešať všetky starosti na svoje manželky, ako deťom úmyselne posúva strop, ale aj o tom, ako je nedokonalý dub tou najlepšou metaforou pre skutočného chlapa.

Keď sa povie slovo „chlap“, čo ti napadne ako prvé? Kto je podľa teba chlap?

Nerád robím definitívne definície. Pre mňa je chlap skôr súborom otázok a určitou kvalitou príbehu, ktorú v sebe nesie. Už niekoľko rokov hľadám to správne vyjadrenie, pretože sa chcem vyhnúť stereotypom, že chlap je ten silnejší vizionár. Sú predsa ženy, ktoré sú nesmierne silné a vizionárske.

Som však presvedčený, že táto „mužská sféra“ je niečo, čo Boh špecificky stvoril a od vekov v sebe nesie silu, razantnosť a vizionárskosť prepojené do niečoho veľmi úderného. To podstatné v súvislosti s tým však je, že táto sila si vyžaduje kultiváciu. Bez nej to nejde.

Ak by som mal pomenovať jeden rozdiel medzi mužom a ženou, povedal by som, že žena sa so všetkým, čo jej sféra nesie, už narodí a v istom zmysle stačí, ak to udržiava. Muž sa však mužom musí stať. Chlap je pre mňa ten, kto je ochotný túto silu uchopiť a pracovať s ňou. Ak to nerobí, zostáva chlapcom alebo dieťaťom.

Kedy nastal ten zlomový bod, kedy si ty sám začal hľadať odpoveď na to, kto si ako muž?

Pamätám si to presne: január 2013. (úsmev) Vtedy som si povedal: „Dosť, musím so svojím životom niečo urobiť.“ Začal som premýšľať nad tým, kým vlastne som. Prišlo mi vtedy úprimne ľúto, že z obdobia dospievania nemám žiadne jazvy, žiadne zlomeniny, nič, čo by bolo mementom, že som tou fázou prešiel a nechal ju za sebou – hoci som urobil veci, s ktorými nie som stotožnený. Nahneval som sa na seba. Začal som cvičiť, behávať do hôr a hľadať, čo to vlastne znamená byť chlapom.

Ako táto cesta pokračovala?

Mala dve zásadné fázy. Tá prvá, po roku 2013, bola obdobím „zapálenia ohňa“. Bolo to o rozlúčke s chlapcom a ochote popáliť sa. Žil som vtedy v takej zdravej surovosti a dobrodružstve. Riešili sme to vtedy aj s chlapmi zo spoločenstva – hovorili sme si, že musíme byť ako horiace polená. Musíme horieť tak, aby sa od nás ostatní zapálili, nie aby nás prichádzajúci uhasili. Vrátil som sa k bojovým športom, rúbal som drevo, posilňoval…

Kedy prišla tá druhá fáza?

Okolo roku 2017, vtedy prišiel v mojom živote zlom. Dosiahol som všetky méty, ktoré som si v tom boji nastavil, no nemal som ďalšie. Ocitol som sa v hlbokých úzkostiach a depresiách, ktoré vyvrcholili vyhorením. Pol roka som nedokázal pracovať. Uvedomil som si, že nemôžem celý život fungovať v nastavení „bojuj a preži“, lebo keď dobojujem, zostane mi len posttraumatický syndróm ako veteránom z vojny. Vtedy som prešiel do druhej fázy, ktorá trvá dodnes – a to je fáza skutočnej kultivácie. Učím sa fungovať vo veciach, keď fungujú, robiť ich lepšie a to, čo som vybojoval, odovzdávať ďalej.

VĎAKA KULTIVÁCII SA Z MUŽA STÁVA PORIADNY CHLAP

Ako v praxi vyzerá táto kultivácia?

Mám dva základné obrazy, ku ktorým ju prirovnávam, a s ktorými som duchovno-mentálne pracoval. Prvým obrazom je záhrada, keďže k nej mám blízko a rád v nej pracujem. Učím sa, že keď v živote niečo „pohnojím“, neznamená to, že v tom musím zostať, ale že sa o to musím postarať, zavlažiť, obrobiť… Jednoducho dať to do poriadku.

O čom je ten druhý obraz?

Druhým obrazom je koncept „gentlemana“ – jemného muža. Fascinovali ma filmoví hrdinovia, ktorí boli drsní a pevní, no v ťažkých situáciách vedeli vystupovať s neuveriteľnou jemnosťou a úctou. Kultivácia pre mňa znamená istým spôsobom zjemňovať svoj zovňajšok takým spôsobom, aby moja rodina, manželka a deti mali zo mňa úžitok. Aby cítili bezpečie, spravodlivosť a starostlivosť. Zároveň je to pre mňa veľký príbeh o správcovstve toho, čo som dostal – rodiny, práce…

Ako vyzerá muž, ktorý prechádza procesom kultivácie?

Stáva sa z neho poriadny chlap.

To je aký?

(úsmev) Pre mňa je poriadny chlap ten, kto dá rodine v prvom rade inšpiráciu. Ale ruka v ruke s tým musí ísť obrovský pocit bezpečia. Že tá rodina – manželka a deti – je s ním v pohode a v pokoji. Že sa nemusia báť, čo prinesie zajtrajšok, lebo on tam stojí ako kotva.

To znie ako ideálna rovnováha – na jednej strane motivovať a na druhej upokojovať. Ako sa to prejavuje v každodennom živote?

Predstavujem si to tak, že s poriadnym chlapom sa dá len tak byť. Vnímať prítomnosť, sadnúť si a užiť si to, že sme „tu a teraz“. Ale zároveň, keď život prinesie búrku, viete s ním ísť a preskákať hory-doly. Je to partner do dobrého aj do zlého. To je moja osobná imaginácia poriadneho chlapa.

Keď sa pozrieš okolo seba – na dnešný svet, na priateľov, na spoločnosť –, vidíš takýchto chlapov? Sme už v tom bode, že ich máme dosť?

Úprimne? Nie som si istý, či tam už ako muži sme alebo či je takých chlapov veľa. Mám okolo seba veľa vzorov, skvelých mužov, ktorí sú na tejto ceste a vedia to naozaj fantasticky pomenovať a verbalizovať. Ale realita je taká, že to, či sme boli poriadni chlapi, budeme vedieť dôkladne zhodnotiť až niekedy na dôchodku. Až vtedy sa budeme môcť spätne pozrieť na svoj život a vidieť, či za nami zostali poriadne veci a hlavne – poriadni ľudia.

Keď spomínaš dôchodok a generácie… Staršia generácia často frfle na tú mladšiu. Že „tí mladí sú dnes takí a onakí“. Ako sa na to pozeráš ty cez optiku „poriadneho chlapa“?

Na toto mám celkom jasný názor. Podľa mňa „hentakých-onakých“ mladých vie vychovať iba generácia, ktorá sama nie je poriadna. Ukazovať prstom na deti je alibizmus. Ak je totiž chlap a rodič naozaj poriadny, tak vychová deti tak, že keď sa neskôr pozrie na to, ako žijú, povie si: „Sranda, ako to vyriešili tí naši mladí, to je poriadne.“ Má z nich radosť a rešpektuje ich. Chlapi by jednoducho mali byť poriadni, to je moja srdcová téma.

VŠETKO, ČO ROBÍM, MÁ POČIATOK V TOM, ŽE SA STRETNEM S OTCOM

Kto ti na tvojej vlastnej ceste byť poriadnym chlapom najviac pomohol?

V prvom rade Pán Boh. Väčšina odpovedí na otázky, ktoré mám, prichádza v samote v modlitbe, najčastejšie v lese alebo v tichu kancelárie. Všetko, čo robím, má počiatok v tom, že sa stretnem s Otcom a on mi ukazuje veci.

Pomohli ti na nej aj nejakí ľudia?

Samozrejme. Tak, ako hovorí Božie slovo, že „železo sa železom brúsi“, muž potrebuje iných mužov. Mám v Amerike priateľov, veteránov vo veku mojich rodičov, s ktorými zdieľam svoj príbeh, a kouča, ktorý je o dve generácie starší. Budujem vzťahy s blízkymi priateľmi, s ktorými pri pive rozoberáme celý náš svet. A dôležitý je aj môj parťák, s ktorým sa pravidelne bijem na tréningoch.

V neposlednom rade je v tomto procese dôležitá aj moja rodina. Najväčším meradlom mojej kultivácie je, že moje deti majú stále záujem pýtať si odo mňa rady a chcú so mnou tráviť čas.

A čo tvoja manželka?

Moja manželka Janka, to je kapitola sama o sebe. (úsmev) Sme spolu od jej 15 a mojich 18 rokov. Po návrate z Ameriky som si uvedomil, že som bol od nej do veľkej miery závislý – keď bola spokojná a šťastná ona, bol som aj ja. To je taký ten model zo súčasných romantických filmov, kde sme ako dve krídla, ktoré vedia lietať len spolu. Ale muž sa podľa mňa potrebuje naučiť lietať sám, stať sa drakom, vedieť, kedy oheň chrliť a kedy nie, a vedieť si vystačiť. Až z tejto pozície má vzťah perspektívu prežiť príbeh, ktorý ich presiahne. Celý život sme sa s Jankou učili, že partneri sa majú stretnúť vo svojej sile a spolu tvoriť hodnoty, ktoré pretrvajú generácie, a nie si len navzájom dopĺňať citové nádrže.

Považujete sa s manželkou za romantický pár?

Nie sme veľmi romantickí, hoci máme radi filmy z obdobia pôvodného romantizmu. Skôr by som povedal, že sme dobrodružný pár. Každý máme to dobrodružstvo inde – Janka strašne rada cestuje a kempuje, ja zasa rád staviam a bojujem. Naša romantika je vlastne naša dobrodružnosť.

Janka bola dlho mojím jediným parťákom, no musel som sa naučiť dôležitú vec: nemôžem všetky svoje mužské ťažkosti hodiť na manželku. Chlap potrebuje časť toho balíka zložiť pred inými chlapmi, nemôže všetko nosiť domov žene a deťom.

KAŽDÝ MUŽ BYTOSTNE POTREBUJE ĎALŠÍCH MUŽOV, S KTORÝMI SI JE BLÍZKY

Hovoríš o spoločenstve mužov ako o nevyhnutnosti. Prečo je to tak?

Aj Ježiš mal okolo seba mužov – niekoľkých najbližších, a potom aj širší okruh. Chlap bytostne potrebuje aspoň troch ďalších mužov, s ktorými si je veľmi blízky. Keď sa dlhšie nestretnem s chlapmi, cítim sa zle, neviem si upratať myšlienky. My muži sa potrebujeme navzájom povzbudiť, zrkadliť si veci a áno – niekedy sa potrebujeme aj fyzicky pobiť.

Prečo je práve „bitka“ taká dôležitá?

Dnes je málo chlapov ochotných ísť do fyzického stretu. Pre mňa je to úžasný ventil a terapia. Keď zápasím s iným chlapom, presne vnímam, kde je moja sila. Je to bolesť a konflikt, ale je to dobrý konflikt a dobrá bolesť, ktorá prináša uvoľnenie a reštart. Raz v ringu v MMA klube mi chalan vrazil takú ranu, že mi odseklo dlhodobo zablokovaný krk, s ktorým mi nevedeli pomôcť ani terapeuti. Odvtedy ten problém nemám. Stalo sa to pre mňa metaforou – tá bitka ma uvoľnila fyzicky aj vnútorne.

Máš vo svojom živote aj niekoho, kto je pre teba hrdinom?

Môj otec. Vždy vedel veci vyšpekulovať a vymyslieť inak, ako sa bežne robili. Postavil „gravel bike“ v čase, keď o tom nikto nepočul – prerobil starého Favorita na hrubé kolesá a presvedčil ma, že to bude super. Mal pravdu. Keď moji rodičia kúpili starý dom, v ktorom teraz bývame, otec si z neho robil žarty, či ešte stojí, keď sme k nemu prichádzali. Dnes je rekonštrukcia starých domov mojou najväčšou vášňou.

A ak mám spomenúť filmového hrdinu, je to Rocky Balboa. Keď mi ho otec pustil prvýkrát, zdal sa mi nudný. Až v dospelosti som pochopil, aké hlboké kresťanské myšlienky o boji muža tam Sylvester Stallone vložil. Nedávno som to pozeral so svojím synom a jeho to bavilo okamžite. Vtedy som si uvedomil krásnu vec: došlo ku generačnému rastu. To, čo mne trvalo roky, on uchopil hneď. Strop môjho otca je mojou podlahou a môj strop bude podlahou môjho syna.

Kde vnímaš svoj pomyselný strop, ktorý tvoje deti už pomaly začínajú prerastať a brať ho ako svoju podlahu? Je pre teba ťažké prijať, že ťa v niektorých veciach predbiehajú?

Pri deťoch sa ten môj „strop“ posúva v dvoch rovinách – fyzickej a životnej. V tej fyzickej ma môj najstarší syn už prerástol a momentálne sme vo fáze, kedy sa ma snaží predbehnúť v benči alebo ma neustále volá „vyskúšať si sily“ v priateľskom zápase. Prirodzene sa chce odraziť od môjho stropu a mojou otcovskou úlohou je posúvať tento strop čo najvyššie a najneskôr, ako to pôjde.

Nie je to však len o synoch. Moja dcéra je jediná z rodiny, ktorá vie (rovnako ako ja) urobiť salto. V akrobacii sme už v podstate na rovnakej úrovni. Ja si síce stále myslím, že mám trochu navrch, ale ona si už možno myslí opak. Svoju mieru dobrodružnosti preklopila tak vysoko, že už pomaly preskakuje aj hranice mojej manželky.

Ako sú na tom tvoje deti v tej druhej – životnej rovine?

Chcel by som, aby na základe môjho príbehu naše deti videli, čo to obnáša, a mali tak lepšiu štartovaciu pozíciu na rozhodnutie – či chcú ísť tou cestou ako ja a Janka, alebo skúsiť niečo úplne iné. Ak sa rozhodnú inak, nebude to pre mňa sklamanie. Môj strop posúvajú vpred už len tým, že majú slobodu odraziť sa vyššie alebo aj iným smerom.

PRÍRODNÉ MATERIÁLY, ROVNAKO AKO KONZERVATÍVNE HODNOTY, MAJÚ SVOJE HLBOKÉ OPODSTATENIE

V architektúre sa venuješ ekologickým stavbám z hliny, slamy a dreva, ale zároveň aj vesmírnej architektúre. Ako sa to v tebe spája?

Už od malička som chcel byť ekológom a zároveň kozmonautom, pričom som miloval umenie a kreslenie. Všetko sa to prepojilo v architektúre. Keď obnovujeme staré stavby, nevnímame tie materiály ako nejaký spiatočnícky sentiment. Prírodné materiály preukázali svoje skvelé vlastnosti naprieč miléniami. Moderné materiály používame len tam, kde vlastnosti stavby reálne vylepšujú.

Zároveň sa v ateliéri venujeme výskumu vesmírnej architektúry a futuristickým konceptom. A viete, čo je zaujímavé? Predpokladá sa, že aj vo vesmíre budeme stavať z prírodných materiálov – robia sa výskumy s využitím podhubia (mycélia). Takže to nie je romantizmus, je to realita.

A odtiaľ je už len krôčik k tomu, aby sme mladšej generácii ukázali, že presne takto je to so všetkým v živote. Máme tu nejaké konzervatívne, overené hodnoty, ktoré majú svoje hlboké opodstatnenie. Nie je to starý kompót v špajzi, ktorý tam držíme zo strachu z budúcnosti. Sú to hodnoty, ktoré sú dobré práve preto, že dozreli ako víno.

O chlapoch sa často hovorí, že by mali byť pevní ako duby. Ako to vnímaš ty?

K dubom mám osobný vzťah. (úsmev) Nad dedinou máme rad krásnych starých dubov, ktoré pre seba nazývam „Mamreho duby“ podľa Biblie. Je to miesto, kde sme sa s kamarátmi lúčili pred odchodom do Ameriky, kde som premodlil hodiny a hodiny.

Z profesijného hľadiska architekta je dub fascinujúca drevina. Nepodlieha hnilobe. Keď z neho urobíte základ drevenice alebo kôl do plota, vydrží sto rokov. Keď dnes chodím po Slovensku a radím ľuďom pri obnove starých domov, často nachádzam staré dubové krovy. Na prvý pohľad vyzerajú krivo, hrčato a nepravidelne, no sú omnoho pevnejšie ako moderné, rovné smrekové krovy. Aj keby do toho dubu zatieklo, nezhnije.

A to je pre mňa obrovské podobenstvo o chlapovi a hrdinovi. Ľudia dnes očakávajú, že všetko musí byť rovné, presné a dokonalé, aby to bolo pevné. Ale chlap má byť ako ten dub – môže mať svoje hrče, môže byť krivolaký a poznačený životom, no napriek tomu dokáže urobiť konštrukciu strechy domova pevnú, bezpečnú a trvácnu. Nemusí byť teda dokonalý. Aj taký nedokonalý vie byť pre svoju rodinu istotou.

Keď sa pozrieme na slovenské gramatické vzory – chlap, hrdina, dub, stroj –, všetky štyri odzrkadľujú isté fázy alebo postoje v živote muža. Hovorili sme už o poriadnych chlapoch, spomenuli sme hrdinov tvojho života aj pevnosť duba. Zažil si aj obdobie, kedy si žil ako stroj?

Veru áno, prešiel som aj tým. Tá fáza „stroja“ je obdobím, kedy máš pocit, že musíš len makať, produkovať, prežiť a fungovať bez ohľadu na emócie alebo únavu. Ale stroj sa po čase opotrebuje, ak nemá údržbu a správne palivo. Ja som si tým prešiel a práve to vyhorenie ma naučilo, že nemôžem byť len bezduchým strojom na výkon. Dnes sa učím prechádzať od výkonu stroja k pevnosti dubu a k múdrosti hrdinu, ktorý vie, kedy bojovať, ale aj kedy odpočívať v kruhu svojich blízkych.

Foto: Peter Kováč