Autorka knihy Vikin denník: Otvorená a láskavá komunikácia s deťmi o intímnych témach je dôležitou súčasťou prevencie pred násilím

Silvia Miškovičová je mamou štyroch detí, právničkou a autorkou knihy Vikin denník, v ktorej láskavým spôsobom približuje ženskú cyklickosť malým i veľkým čitateľkám. V rozhovore nám porozprávala o tom, ako vníma ženskú cyklickosť a ako o nej môžeme hovoriť so svojimi deťmi.

Cyklickosť sa týka každej ženy. Kedy a ako vám bola táto skutočnosť odovzdaná a kedy ste ju začali osobne objavovať vo svojom živote?

Na toto nemám konkrétne spomienky z detstva, ale ako poznám svoju mamu, uvedenie do tejto témy muselo byť veľmi vecné a praktické, no zároveň láskavé. A ako zase poznám seba, myslím si, že mi to tak úplne vyhovovalo. Dodnes som človek, ktorý má rád čo najviac informácií, podaných v čo najkratšom čase a s čo najmenšími emóciami.

Svoju cyklickosť som začala riešiť až ako dospelá mladá žena po tom, čo mi lekárka povedala, že je diskutabilné, či budem mať niekedy deti. Bolo to veľmi ťažké obdobie, pripadala som si úplne pokazená. Každá menštruácia mi prišla ako krutý vtip, výsmech. Keď som prišla o svoje prvé dieťa a z diskutabilného sa na nejaký čas stalo skutočné, tieto negatívne pocity ohľadom cyklu sa u mňa len a len prehĺbili.

Ako ste to prežívali?

Úplne som sa zosypala. Aj keď navonok som pôsobila ako silná, vo vnútri som bola zlomená. Bolo pre mňa ťažké na sebe čokoľvek milovať, o svojom tele a cykle ani nehovorím. Môj manžel mal však našťastie pre mňa dosť lásky za nás oboch. A jeho láska postupne skladala rozsypané časti mojej ženskosti. Vďaka liečbe sa mi nakoniec podarilo vynosiť a porodiť štyri deti, pričom toto všetko – zdravotné problémy, potraty, liečba, tehotenstvá, pôrody – značne zmenilo moje nazeranie na ženskú cyklickosť.

Kedy ste sa teda ešte viac začali zaujímať aj o svoju cyklickosť?

Intenzívne objavovanie mojej cyklickosti začalo až po pôrode môjho tretieho dieťaťa, a to v mojej 35-ke. Prežívala som vtedy veľmi pekné obdobie. No a do toho prišla ponuka ísť na jeden ženský víkend. Aj keď som najskôr váhala, keďže som mala pocit, že toto úplne nie je pre mňa, napokon som išla a spravila som veľmi dobre. V rámci danej víkendovky sme v úzkom kruhu žien reflektovali všetky obdobia nášho života a prežívanie našej ženskosti v nich. Viedli nás dve ženy, jedna terapeutka a jedna facilitátorka Community building. Bol to pre mňa veľmi silný zážitok, prežila som úžasnú spolupatričnosť, prijatie, silu, lásku, pochopenie a starostlivosť ostatných žien, vďaka čomu som mnohé zistila, uvedomila si a v sebe vyriešila. 

Ako sa zmenil váš pohľad na seba?

Svoju ženskosť som prestala vnímať a prežívať ako takú tú peknučkú porcelánovú bábiku vyobliekanú predstavami a očakávaniami druhých, popraskanú všetkými ranami a dolepenú mojou snahou to skryť alebo nejako rýchlo napraviť. Stala sa niečím skutočným, živým a tvorivým. Veľmi to ovplyvnilo moje vnímanie seba, svojho tela, ale aj svojej cyklickosti. Ženskosť a najmä celú cyklickosť som začala vnímať oveľa krajšie, ľahšie, ale aj intenzívnejšie – v tom peknom i v tom ťažkom.

CYKLICKOSŤ SOM VNÍMALA AKO LIMIT

Ako teraz vnímaš svoju cyklickosť?

Stále som ešte len na začiatku jej spoznávania. S určitosťou však môžem povedať, že sa poznám oveľa lepšie ako pred 20 rokmi. Dokážem viac počúvať svoje telo, nesnažím sa všetko vykryť energiou, výkonom a vôľou. Nečakám od seba, že budem každý deň fungovať rovnako a na dvesto percent. No a vďaka tomu objavujem nové zákutia samej seba.

Cyklickosť som v minulosti vnímala ako obrovský limit. Teraz ju vnímam ako úžasnú príležitosť spoznať sa a nechať sa spoznať aj inak. Cyklická Silvia je podľa mňa oveľa vyrovnanejšia, veselšia, spokojnejšia a tvorivejšia ako tá necyklická. (úsmev) Dokonca zisťujem, že v konečnom dôsledku som takto oveľa výkonnejšia. Myslela som si totižto, že ak si dovolím niekedy spomaliť, niečo odložiť, iné úplne vynechať, či venovať sa nejaký čas výhradne samej sebe, moja výkonnosť klesne, čo značne pocítia všetci – moja rodina, zamestnávateľ, klienti a podobne –, no nestalo sa tak. Takto je len viac rozložená, cielená a regulovaná.

Dá sa to vôbec v dnešnej uponáhľanej dobe?

Nie je to ľahké, ale dá sa to. Niekedy stačí len chvíľku pozhovieť a zamyslieť sa. Najlepšie skôr, ako niečo urobím, rozhodnem sa. Jednoducho nejsť do všetkého úplne roboticky, automaticky, akoby na akýsi autopilot, či z dôvodu, že pociťujem tvŕdzu alebo tlak. Mnohé totižto často robíme len preto, že tak sme to vždy robili, tak sa to patrí, také sú očakávania od nás, tak sa momentálne cítim a podobne, z čoho v konečnom dôsledku vzniká len množstvo negatívnych pocitov, ako frustrácia, hnev, vyčerpanie, nedocenenie, ľútosť až sebaľútosť a smútok. A ani nevieme, či sme to skutočne tak museli, či sa to od nás skutočne očakávalo, či to bolo skutočne treba. Preto som si ja začala robiť taký rýchly sken toho, ako sa v tom-ktorom momente skutočne mám, aké sú moje motivácie, túžby, potreby a záujmy, ako aj skutočné potreby a záujmy mojej rodiny, práce, okolia. Niekedy mi na to stačia len stotiny sekundy. A hneď viem, čo je momentálne skutočne dôležité a urgentné a čo až tak nie. Ako aj to, že toto/tamto napríklad chcem či robím len preto, že už som príliš unavená alebo naopak, príliš aktívna a energická. Pekne takto vidím za tým všetkým to reálne. Je to také výborné preosiatie toho, čo, kedy a ako skutočne treba.

Nehovoriac, že ak sama neviem, čo skutočne potrebujem, nemôžem to vedieť odkomunikovať ani druhým. Jednoducho, podľa mňa je veľmi dôležité dopriať si čas porozumieť samej sebe i svojmu poslaniu a úlohám, a cez to sa zakaždým pozrieť na všetko ostatné.    

Je dobré komunikovať našim blízkym prežívanie našej cyklickosti?

Určite. My žijeme so svojou cyklickosťou a oni s nami, takže by mali vedieť, o čo presne ide, ako a prečo nás to ovplyvňuje, čo to s nami robí.

No samozrejme, nie za všetko môže naša cyklickosť. Dôležité je nezneužívať ju, neskrývať sa za ňu, ale skutočne ju spoznať a uchopiť. Byť jej paňou, a teda múdrou, dobrou a láskavou správkyňou samej seba. A preto je dôležité sebapoznanie, aby sme dokázali odlíšiť napríklad aj to, čo presne spôsobuje naša cyklickosť a čo iné okolnosti a ako sa dá s tým pracovať.

Môžete sa s nami podeliť o to, ako konkrétne komunikujete tieto témy?

Zvyknem so svojou rodinou hovoriť o svojom prežívaní a potrebách otvorene. Najskôr poviem, čo presne sa so mnou deje. Preto to aj musím v prvom rade vedieť ja sama. Príde mi totižto veľmi nefér nechať tých druhých toto hádať alebo nech sa dovtípia. Potom, ak viem, poviem im aj to, z čoho to pramení. No a následne im ešte odkomunikujem, čo by som potrebovala, pričom sa snažím po celý čas hovoriť v prvej osobe jednotného čísla. Dbám na to, aby som bola pravdivá a čestná, a to tak k sebe, ako aj k nim – aby som ich neskúšala, nemanipulovala. Aby moje „neviem“ bolo skutočne neviem a moje „nič sa nedeje“, nič sa nedeje. No a v neposlednom rade sa snažím neredukovať seba na svoj cyklus, nerobiť zo svojho prežívania cyklickosti normu a nesprávať sa tak, že len ja tu mám patent na bolesť, výkyvy nálad či únavu.

Každá žena je iná, každý cyklus je iný, každá sa nachádzame v iných životných situáciách, preto vždy ide o jedinečnú súhru vnútorných a vonkajších okolností. Ženská cyklickosť je prosto viac ako zjednodušené riešenia typu „mám pred menštruáciou, tak to len vydržte“. Pri vnímaní cyklickosti treba vnímať a prepájať obdobia cyklu s inými vnútornými, ako aj vonkajšími okolnosťami.

Aj svoje deti sa snažím viesť k tomu, aby vnímali a poznali svoje pocity, aby ich vedeli v tej-ktorej chvíli rozpoznať, pomenovať, odkomunikovať a následne spracovať, a to vhodným – nezraňujúcim spôsobom. Dôležité pre mňa je, aby sa taktiež žiadnym spôsobom „nezaškatuľkovali“ a nezredukovali len na svoje aktuálne pocity a obdobia.

Prečo je dobré pred deťmi hovoriť o tom, ako prežívame svoj cyklus?

Dávame im tým signál, že si to môžu dovoliť aj ony. Ja niekedy hovorím o svojich pocitoch počas cyklu úplne naschvál, čím im komunikujem, že je to úplne v poriadku, že sa za to nemusia hanbiť a že sa tak môžu cítiť. Niekedy je to naozaj výchovno-vzdelávací moment, aby keď raz budú ony prežívať niečo podobné, vedeli, ako na to môžu zareagovať, ako si môžu vypýtať to, čo potrebujú.

Inokedy o týchto veciach hovorím až následne, aby som sa im napríklad ospravedlnila za svoje nedobré správanie ovplyvnené hormónmi a ukázala im, že takto to nechcem a plne si uvedomujem, že to takto nemá byť.

Prípadne im tým komunikujem svoju aktuálnu potrebu. Napríklad im poviem, že kvôli prichádzajúcej menštruácii momentálne cítim obrovskú ťažobu alebo smútok, a teda že potrebujem čas, priestor, pomoc alebo podporu. Takto sa im snažím aj jasne odkomunikovať, že to, čo momentálne prežívam, s nimi nijako nesúvisí, že to o chvíľku prejde a že sa nemusia nad tým trápiť. Ale že ak chcú či potrebujú pre mňa niečo spraviť, tak to môže byť napríklad toto alebo tamto.

Každé dieťa takmer okamžite vie, že niečo nie je v poriadku. Preto mi nepríde úplne múdre to pred nimi tajiť alebo nejako zakrývať, keďže tak ich v tom len nechávame samé, nech si myslia a cítia ohľadom tohto čokoľvek. A fantázia dieťaťa je v tomto skutočne zákerná. Prvé, čo im povie, je: „To je isto tvoja vina, že mama je smutná.“ Preto je podľa mňa dôležité im to skôr celé pravdivo, láskavo a užitočne vysvetliť a dať im jasné inštrukcie, čo s tým, než sa tváriť, že sa nič nedeje. Takto sa tiež učia, ako ony môžu nabudúce riešiť svoje ťažké pocity.

CYKLICKOSŤ NIE JE TAJOMSTVO, ALE DAR

Môžeme v cyklickosti nájsť aj duchovný rozmer?

Vnímam ju ako vzácny dar od Boha, ktorý do nás vložil. My ženy môžeme na vlastnom tele zažívať Božiu tvorivosť a životodarnosť, a to bez ohľadu na to, či sme rodili alebo nie. Vo chvíľach, keď je to ťažké, silno prežívam aj očisťujúci rozmer cyklu, pričom si uvedomujem, že táto tvorivosť a životodarnosť jednoducho niečo stojí. Prosto aj cez to náročné sa učím ísť hlbšie. Premieňa ma to, dozrievam.

Avšak týmto nechcem povedať, že máme akúkoľvek bolesť, nepohodu, limit či ťažobu spojenú s cyklom len vydržať, neriešiť to. Vôbec nie. Je dôležité, aby sme sa starali o seba, o svoje psychické a fyzické zdravie, a tak žili život v plnosti. Premieňajúcim a očisťujúcim vie byť aj to, že požiadam o pomoc a nechám si pomôcť.

Cyklickosť nie je tajomstvo a ani bremeno, je to dar, ktorý treba chrániť, spoznávať a rozvíjať.

Treba o ženskej cyklickosti hovoriť?

Áno treba, lebo je prirodzenou súčasťou nášho života. Menštruácia sa fyzicky týka, týkala alebo bude týkať polovice svetovej populácie. Je to proces, ktorý má zásadný význam pre zdravie dievčat a žien. Ovplyvňuje ich každodenný život a bezpečnosť. Preto je dôležité, aby deti dostali o nej pravdivé a užitočné informácie, a to láskavým a vhodným spôsobom, primerane ich veku. Nemalo by ísť o niečo, čo je tabu, divné alebo špinavé. Vzdelávanie v tejto oblasti posilňuje sebapoznanie, sebaprijatie a sebadôveru u dievčat. Je dôležité, aby sa učili o seba postarať aj v čase nepohody, ťažkostí, či problémov, ktoré môžu, ale aj nemusia súvisieť priamo s cyklom.

Od koho by sa mali dievčatá dozvedať o týchto témach?

Ideálne od mamy či inej blízkej dospelej ženy. Ženský cyklus je nielen biologická, ale aj vzťahová a medzigeneračná skúsenosť. A preto si myslím, že úloha mamy alebo inej blízkej ženy je v tomto úplne kľúčová.

Vzťah medzi mamou a dcérou navyše v sebe nesie vzácne a dôležité spojenie dvoch ženských svetov, ktoré sa prelínajú v čase a v tele. No a ak je mama nielen prítomná, ale aj láskavá, múdra, starostlivá a otvorená, tak toto prelínanie môže byť pre obe veľmi vyživujúce, učiace, liečiace, napĺňajúce a chrániace.

Čo to znamená v praxi?

Aby sme to príliš neromantizovali, spomínané prelínanie sa často deje iba na pozadí toho celého. To, čo sa deje navonok, má väčšinou od romantiky ďaleko. Aj keď poznám dievčatá, ktoré si rozhovory o takýchto témach s mamami vyslovene užívajú, nie vždy to tak je. A je to úplne v poriadku.

Ani moje dcéry si toto nejak extra neužívajú. Zaujímavé však je, že vždy ide o chvíľky blízkosti. Aj keď mi zväčša dajú zhruba dve minúty či maximálne 10 viet, aby som im povedala, čo im potrebujem povedať. Takže musím byť skutočne veľmi vecná. Napriek tomu viem, že postupne, aj takýmito – niekedy až trápnymi či nechcenými – chvíľkami sme si bližšie.

No a ešte, samozrejme, netreba zabúdať na čas pred takýmito rozhovormi a po nich. Blízkosť a prepojenie prichádza aj cez starostlivosť, pozornosť, počúvanie, pomoc, humor, zdržanie sa súdu, zahryznutie si do jazyka a podobne.

Kedy by sme mali začať otvárať témy ženskej cyklickosti?

Myslím si, že komunikácia o týchto témach prebieha na verbálnej aj neverbálnej rovine. Neverbálne o tomto s deťmi hovoríme v podstate od narodenia, a to tým, ako sa k sebe správame a ako to samé žijeme a prežívame. Toto im často povie oveľa viac, než akékoľvek slová.   

Taktiež im mnohé komunikuje prostredie, v ktorom vyrastajú. Preto je podľa mňa dôležité aktívne a vedome pracovať na tom, aby naše deti vyrastali v bezpečnom prostredí, kde takéto témy nie sú hanbou či tabu, kde sa vieme počúvať a rešpektovať, kde sa nevysmievame jeden z druhého, kde sú aj trápne, nepríjemné a ťažké otázky vítané, kde sa s láskou a úctou pozeráme a staráme o svoje telá, kde nezľahčujeme a nenegujeme prežívanie toho druhého, kde sme čestní a úprimní v komunikácii, kde „áno“ je áno, „nie“ je nie a „neviem“ je neviem.

Podľa čoho môžeme zistiť, že už prišiel čas na osobný rozhovor?

Záleží to od potreby konkrétneho dieťaťa, jeho záujmov, okolností, ale aj pripravenosti. Osobne som najprv čakala, kým túto tému prinesú moje dievčatá samy. Okolo 8. až 9. roku som ju začala iniciatívne prinášať už aj ja. Nie však umelo. Skôr som sa snažila využiť rôzne situácie a okolnosti.

Informácie som sa im snažila podať vždy čo najúprimnejšie, najužitočnejšie a najláskavejšie, ako som vedela, ale aj najefektívnejšie, keďže mi nikdy nedali veľa času. A nech sme to akokoľvek prežívali, vždy to bol v konečnom dôsledku veľmi pekný čas.

Mali by sme o menštruácii hovoriť aj s chlapcami?

Áno, podľa mňa je to veľmi potrebné, keďže každý z nás existuje vďaka tomuto prirodzenému cyklickému procesu. Nehovoriac, že ako bratia, synovia, spolužiaci, kolegovia, partneri, manželia, učitelia, lekári… sa denno-denne stretajú s dievčatami a ženami, ktoré sú cyklické, pričom na ich reakcii záleží. Určite by to nemal byť výsmech, zahanbenie alebo až krutosť, ale opak toho.

V akom veku treba začať?

Pre komunikáciu s chlapcami o tomto v podstate platí to isté, čo pre dievčatá. Zásady sú rovnaké, iný je len rozsah. Chlapcom o tom stačí, samozrejme, oveľa menej informácií. No ak sa budú pýtať, tak pokojne aj všetky, čo sa však asi nebudú. (úsmev)

Konkrétne informácie o cykle by som im teda poskytla, keď sa na to priamo spýtajú, prípadne okolo 8. alebo 9. roku v rámci rozhovoru o ich vlastnej puberte a čase dospievania.

A netreba zabudnúť na to, že aj dievčatám treba povedať, ako pubertu prežívajú chlapci. Pričom im rovnako treba zdôrazniť, že tiež nejde o nič trápne či nečisté.

DÔLEŽITEJŠIE AKO VYČERPAŤ TÉMU JE PRIPRAVIŤ SI PÔDU PRE BUDÚCE ROZHOVORY

Je niečo, čo pomohlo vám pri budovaní vzťahu s dcérami?

V súvislosti s touto témou nám veľmi pomohlo zažiť seminár Mama a dcéra, ktorý odkryl novú vrstvu našich vzťahov. Aj keď som to tak vtedy nevnímala, keďže dievčatá nie vždy počúvali a nie do všetkého sa zapájali, neskôr to prišlo. V danom čase som síce prežívala, že nám je tam spolu veľmi dobre, no videla som v tom „len“ pekne a aktívne strávený spoločný čas, nie aj všetko to ostatné za tým. Až neskôr som odhalila túto novú vrstvu, ktorá bola ovocím spoločného času.

Znamená to, že sa nemáme nechať odradiť, keď hneď nevidíme pozitívnu reakciu?

My – rodičia – by sme často chceli od našich detí dostať hneď nejakú nadšenú a nežnú reakciu, pocítiť blízkosť. Zmeny však často vidíme až neskôr, časom. No na to, aby sme si boli blízko, nepotrebujeme nadšené reakcie, strašne intenzívny a zmysluplný spoločný čas, nekončiace hlboké rozhovory, zakaždým úplne zapojené dieťa či fyzický kontakt. Niekedy naše deti chcú byť s nami len tak. Bez toho, aby sme z toho hneď spravili efektívny, hlboký, napojený, edukatívny, výchovný či radostný moment. Každý jeden náš rozhovor, spoločný čas či aktivita je kyprením pôdy nášho vzťahu, nech to v danom momente vyzerá akokoľvek zbytočne, nudne, málo…

Ako s manželom reagujete, keď dostanete od detí otázku, na ktorú nie ste pripravení?

Zakaždým odpovieme úprimne. Ak nevieme hneď odpovedať, tak im to povieme. Prípadne im my položíme nejakú otázku, aby sme získali čas na premyslenie alebo si ujasnili, na čo presne sa pýtajú a aké informácie už o tom majú.

Všetky otázky sa snažíme zodpovedať pravdivo, no s ohľadom na vek a pripravenosť toho-ktorého dieťaťa, keďže dve deti v rovnakom veku môžu byť úplne iné. Niekedy sa nás dokonca aj spýtajú, že či sme im povedali fakt že úplne všetko. Opäť odpovedáme úprimne, pričom im rovno vysvetlíme, ak tou odpoveďou je „nie“, že prečo tomu tak je. Zdôrazníme im, že aj keď sme im teraz nepovedali všetko, neznamená to, že im to nikdy nepovieme, pričom ich súčasne povzbudíme, že ak majú ešte nejaké konkrétne otázky ohľadom toho-onoho, sem s nimi.

Tiež je pre nás dôležité hovoriť priamo, nepoužívať metafory, teda žiadne včeličky, mušličky… A deti na to reagujú veľmi dobré. Dáva im to hodnotu, dôstojnosť, ako aj pocit kompetencie a kontroly.

Čo však, ak dieťa prejaví nezáujem?

Reakcia rodiča by mala byť vždy rešpektujúca a láskavá. Ak by som zacítila odpor či inú negatívnu reakciu, pričom by som vnímala, že je najvyšší čas na odkomunikovanie danej témy, snažila by som sa to spraviť čo najjednoduchšie a najstručnejšie. Rozhovor by som zbytočne nepredlžovala, radšej by som si ho rozdelila na viac menších okruhov, napríklad najprv by som pokryla len menštruáciu, potom ostatné fázy cyklu, neskôr menštruačné pomôcky, hygiena a tak ďalej.   

Na čo treba myslieť pri takomto rozhovore?

Dôležité je neurobiť z toho „one-man show“. Ak sa necítite komfortne, môžete si pomôcť knihou alebo filmom, no a v osobnom rozhovore už len podčiarknuť to dôležité. Niekedy pomôže aj osobný príbeh. No pri tomto treba veľmi dbať na to, aby sme nestrhli pozornosť na seba, aby dieťa nemalo pocit, že si tým riešime niečo naše alebo aby sa o nás nedozvedelo viac, ako potrebuje vedieť. Niekedy sa totižto v takýchto rozhovoroch nechtiac zameriame na seba – na vlastnú osobu, keďže aj my potrebujeme, aby bola naša skúsenosť videná a počutá, pričom doteraz sa tak nestalo. Avšak toto nám nemajú dať naše malé deti. Máme to dostať, aj keď sme už dospelé, no nie od našich detí.   

Čo môžeme robiť v prípade, že naše dcéry o intimite nechcú hovoriť?

Mám pocit, že mnohé deti o týchto témach buď ešte nechcú hovoriť, alebo už nechcú hovoriť. V takom prípade by som to poňala, ako keď deťom vysvetľujeme, prečo si majú čistiť zuby alebo ako bezpečne prechádzať cez cestu. Tiež sa im o tom nechce počúvať, a predsa… Navyše, ak je dieťa zvyknuté, že sa doma rozpráva o čomkoľvek, tak pravdepodobne nebude mať problém, najmä ak sa s ním o tom začneme rozprávať ešte pred pubertou.

Pri menších deťoch však treba dať pozor na spôsob, obsah, formu, ale aj dĺžku rozhovoru. Dôležitejšie, ako vyčerpať tému, je pripraviť si pôdu pre budúce rozhovory. Kľúčové je dať im signál, že s nami sa môžu rozprávať o čomkoľvek, že sme tu pre ne a sme pripravení odpovedať na akékoľvek ich otázky. Ak nevieme, ako na to, pomôcť nám môžu napríklad Mama a dcéra semináre a dúfam, že aj kniha Vikin denník.(úsmev)

Ste autorkou aj ilustrátorkou Vikinho denníka. Čo vás inšpirovalo napísať túto knihu?

Moje dcéry a tiež dcéry mojich priateliek. Cítila som veľkú potrebu, dokonca až nevyhnutnosť im nejako bezpečne, láskavo, užitočne a pravdivo odkomunikovať tému ženskej cyklickosti. Knižku som písala v prvom rade ako matka dospievajúcich dcér, no veľmi ma ovplyvnilo aj to, že ako právnička pracujem s obeťami aj sexualizovaného násilia.

Aký vplyv mala na knižku vaša profesia?

Vďaka svojej práci si uvedomujem, že otvorená, láskavá komunikácia s deťmi o intímnych témach je dôležitou súčasťou prevencie pred násilím. Informácie sú silný nástroj ochrany, preto je dôležité poskytovať ich deťom rešpektujúcim spôsobom, v bezpečnom prostredí, primerane ich veku, bez hanby a zatajovania. Súčasne sú aj rýchlym nástrojom pomoci a návratu do bezpečia. Dieťa sa vďaka nim rýchlejšie vráti tam, kde sa cíti dobre.

Dieťa potrebuje poznať svoje telo a rozumieť mu, aby mohlo vycítiť, keď niečo nie je v poriadku. No a súčasne potrebuje mať pri sebe kompetentných dospelých, ktorí sa nezrútia pri ťažkom alebo nepríjemnom rozhovore, alebo zmienke o čomkoľvek, čo sa týka tela a intimity… Dospelých, ktorí dokážu kontrolovať svoje reakcie, zahryznúť si do jazyka a počúvať s otvorenou mysľou a srdcom. Ak je tomu tak, dieťa sa im o to skôr zdôverí alebo u nich vyhľadá pomoc v situáciách, ktoré sa mu nezdajú byť v poriadku.

Môžete nám priblížiť, ako táto knižka vznikala?

Bola to dlhá cesta. Veľkou výzvou bolo pre mňa nájsť si čas popri všetkých mojich povinnostiach. Mala som však silnú motiváciu, myslela som na svoje dcéry a dcéry svojich priateliek. Aj keď sme už so svojimi dcérami o týchto témach hovorili, vnímali sme, že by sme im chceli dať niečo viac aj cez zakúsenie blízkosti, ženského priateľstva, spolupatričnosti, vzájomnej podpory a ochrany. Ako som už aj hovorila, menštruácia a ženský cyklus nie je len biologická, ale aj vzťahová a medzigeneračná skúsenosť. Preto sme pre ne vymysleli víkendovku Mama a dcéra, na ktorej dostali aj informácie o cykle a Vikin denník, vtedy ešte útlu, čierno-bielu knižočku. 

Ak nešlo iba o informovanie o tom, ako žena funguje, čo iné bolo jej cieľom?

Nechceli sme svojim dcéram odovzdať len nejaký balík informácií a následne ich nechať, nech už sa s tým vysporiadajú samy. A už vôbec sme im nechceli odovzdať bremeno či len si odškrtnúť nejakú našu povinnosť.

Počas danej víkendovky sme spolu veľa hovorili, tvorili, hrali sa, oddychovali a spomínali. Na záver dostala každá dcéra aj nejaký malý darček od svojej mamy, ako aj od ostatných mám. Domov sa vracali s krabičkami plnými prianí a pozornosťami, ako aj s praktickými záležitosťami, akými sú napríklad menštruačné pomôcky a kniha o menštruácii a ženskom cykle – s Vikiným denníkom.

Chceli sme, aby sa k všetkému vypovedanému mohli vrátiť neskôr a v súkromí, teda vtedy a tak, ako to budú ony samé potrebovať. Zvažovali sme, že im kúpime nejakú už existujúcu knihu. Žiadna nám však neprišla ako tá pravá pre naše dievčatá.

A tak ste sa rozhodli jednu vytvoriť…

Áno. Objavovanie nového, hľadanie odpovedí a tvorenie sú mi veľmi blízke. Preto som si povedala, že však ja niečo pre ne vymyslím, veď ide len o zopár faktov. Vôbec som nečakala, že z toho napokon vznikne kniha. No myslím si, že bolo veľmi dobré, že som na začiatku nevedela, koľko času a práce ma toto „niečo vymyslím“ bude stáť. (úsmev)

Aké reakcie na knižku dostávate?

Najlepšie, keď dve rovno uvediem. Dostala som napríklad takúto spätnú väzbu od Veroniky, mamy troch dcér a jedného syna, ktorá ma preniesla cez nejednu moju pochybnosť: „S mojou deväťročnou dcérkou sme sa prihlásili na seminár mama-dcéra. Ona napokon ochorela a na seminár nešla. V istom zmysle som bola rada. Prišla mi ešte príliš detská a témy cyklickosti, menštruácie a dospievania ju PODĽA MŇA vôbec nezaujímali. Napriek svojej neúčasti na seminári dostala materiály zo seminára, medzi ktorými bol aj Vikin denník. V kútiku duše som dúfala, že si ho aspoň raz prečíta, a tak dostane informáciu, ktorú som jej vlastne raz chcela dať, no nemala som veľmi slová. A ja si odškrtnem túto mne nepríjemnú povinnosť. A bude – hladko a bez námahy. Na moje veľké prekvapenie dcérka za mnou prišla, aby som jej Vikin denník čítala ja nahlas. A tak som čítala. A ona prišla zase a zase. Chcela ho čítať stále dookola. Po každom prečítaní mala stále viac otázok a mne sa po každom prečítaní stále ľahšie odpovedalo :). Pre ňu informatívne, pre mňa liečivé, pre nás obe vzťah-utužujúce. Také bolo čítanie Vikinho denníka.“

No a toto mi zas napísala Maša, mama troch chlapcov: „Práve som dočítala knihu a viackrát ma rozplakala. Príde mi neskutočne liečivá, a to nielen pre mladé dievčatá, ale aj pre mamy a dospelé ženy. Aj ony si môžu cez ňu spätne veci uvedomiť, premyslieť a pohnúť sa do budúcna s oveľa väčšou láskavosťou voči sebe.“

Moje dievčatá zakúšali knihu v celom jej procese tvorenia, pričom ich reakcia na ňu vždy nejako súvisela priamo so mnou a s naším vzťahom. Viki bola písaná pre ne a s nimi. Je viac, ako len nejaký môj ďalší projekt. Ako raz jedna z mojich dcér podotkla, Viki je akoby ďalší člen našej rodiny. Nie je síce úplne o nás, no je naša.

Pôvodne ste napísali Vikin denník pre svoje dcéry a dcéry svojich priateliek. Ako vzniklo rozhodnutie vydať ho knižne?

Mojim priateľkám a ich dcéram sa knižka veľmi páčila, preto aj prišla otázka, či ju neposunúť ďalej, mimo náš ženský kruh. Spraviť toto rozhodnutie bolo pre mňa asi to najťažšie na tom celom. Ako som spomínala, Vikin denník bol niečím osobným, niečím mojim a mojich dcér. A teda, keď prišla ponuka vydať ju knižne, spýtala som sa najskôr ich, čo ony na to. Čakala som, že s tým nebudú súhlasiť a ja sa budem môcť vyhovoriť na ne. Ale ony súhlasili, a to dokonca veľmi nadšene, pričom mi boli následne veľkou oporou. Samu ma prekvapovalo, koľko podpory sa v nich skrýva.

Mali ste nejaké obavy?

Niekde na pozadí mi neustále bežala aj obava, že táto kniha, nejaká veta z nej alebo slovo niekomu ublíži, čo bol presný opak toho, čo som chcela. Mojím cieľom bolo, aby boli všetky dievčatá riadne informované a aby sa pri prežívaní svojho cyklu cítili v bezpečí a dôstojne. No a taktiež, aby na to nezostali samy, aby to mohli zdieľať s niekým blízkym, najlepšie so svojou mamou, keďže tak môžu dostať náležitú starostlivosť a ochranu, ktorú v súvislosti s týmto potrebujú.

Knižka je aj pomôckou pre mamy. Ako s ňou správne pracovať?

Ideálne by bolo, keby si knihu prečítala najskôr mama sama. Ak nie celú, tak aspoň úvod, v ktorom sú zhrnuté základné myšlienky a tipy. Najlepšie ešte pred jej darovaním svojej dcére, aby mohla na základe toho zvážiť, či je kniha pre ňu vhodná a či už je na ňu pripravená.

Podľa čoho vieme, či je pripravená?

Osobne by som pripravenosť nehodnotila podľa toho, či to bude pre to-ktoré dievča príjemné, ľahké alebo úplne zrozumiteľné čítanie. Táto téma nie je ani príjemná, ani ľahká a ani úplne zrozumiteľná. Mnohé začnú chápať až časom, či až po tom, ako to samy zažijú, čo však neznamená, že by sme im tieto informácie nemali dať vopred.

Informácie, ktoré sú v knihe uvedené, dievčatá skôr či neskôr získajú. Toto je dôležité mať neustále na pamäti. Pričom najlepšie by bolo, keby sa tak stalo do momentu, kedy máme nad tým ešte aspoň akú-takú kontrolu, aby sa nestalo, že im ich niekto poskytne neláskavým spôsobom alebo že im povie nejaké klamstvo, mýtus. Alebo že nás v tom predbehne samotná menštruácia.

Pripravenosť dcéry by som teda hodnotila skôr cez jej aktuálny vek, záujmy, fyziologické zmeny, ktorými si už prechádza, jej okolie a zrelosť.

Môže kniha nahradiť rozhovor?

Nie, má byť len pomôckou alebo prostriedkom, ako sa k nemu vrátiť alebo sa konečne k nemu vôbec dostať. Mamám môže pomôcť v tom, že ich vybaví potrebnými informáciami, pričom v nej môžu nájsť slová, ktoré im môžu pomôcť pri formulovaní toho, čo a ako chcú povedať ony v rámci daného rozhovoru.  

Súčasne chce byť kniha nástrojom, po ktorom môžu dievčatá kedykoľvek siahnuť a nájsť v ňom to, na čo už z daných rozhovorov zabudli, čo úmyselne alebo neúmyselne prepočuli, čomu vtedy úplne nerozumeli a podobne. A možno ich opätovne alebo konečne povzbudí, naladí, aby zašli za svojou mamou, a to s čímkoľvek, nie nevyhnutne s konkrétnymi otázkami či problémami spojenými so ženským cyklom. Aj len navrhnutie prechádzky či spoločného filmového večera často viac než len stačí.

V poslednej dobe je trend oslavovania prvej menštruácie. Je to potrebné?

Nie nevyhnutne. Toto úplne záleží od toho-ktorého dievčaťa. No potrebuje to byť videné, čo neznamená, že aj okomentované. Tu musíte skutočne dobre poznať svoje dcéry a byť tam pre ne tak, ako to ony potrebujú, pričom otázka „čo by si rada robila?“, „čo by si odo mňa potrebovala?“, nikdy neublíži. Rovnako ako ani pozornosť, prítomnosť, pripravenosť, láskavosť a sladké… veľa sladkého… (úsmev)

Dôležité je takto odpovedať nielen na prejavy, ktoré sú nám milé, ale aj na tie nemilé, drzé, uhundrané, odmietavé.

Niekedy čakáme, že keď dievča dostane prvú menštruáciu, bude veľmi prítulná a bude to veľmi pekný spoločný čas. Treba sa však pripraviť na to, že to tak vôbec nemusí byť. Možno sa na nás dokonca nebude chcieť ani len pozrieť a bude prežívať veľmi silné negatívne pocity ohľadom všetkého a všetkých.

Tiež je dobré pamätať na to, že menštruáciou sa naše dcéry zázračne nestávajú dospelými ženami. Nie sú to už síce malé deti, no stále sú to deti, a takú majú dostať aj ochranu, podporu, starostlivosť.  

Ako v tom celom prežívaní môžeme svojej dcére pomôcť?

Menštruácia síce nie je choroba, no stále ide o určitý limit, ťažkosť, komplikáciu. A preto je dôležité tam pre tie naše dcéry zakaždým byť a vytvoriť im na to a k tomu bezpečné prostredie. Menštruácia je každomesačná niekoľkodňová záležitosť, a teda nejde o niečo zanedbateľné. Dospelé ženy majú často čo robiť, aby sa s ňou psychicky i fyzicky vysporiadali, o čo viac desať, dvanásť, štrnásťročné dievčatá.

Dôležité je minimálne sa zamyslieť, v akom prostredí bude tá moja dcéra menštruovať, ako to napríklad majú nastavené v jej škole a pod. Môžeme si zistiť, či majú koše na toaletách, či môžu ísť na toaletu aj počas vyučovania, ako je to v prípade telocviku a tak ďalej.

Ako mama mám prosto spraviť všetko preto, aby som pre svoju dcéru vytvorila bezpečné prostredie, a to nielen doma, ale aj tam, kde sa bežne počas dňa nachádza. Aby sa napríklad nebála vypýtať domov zo školy, ak sa nebude cítiť dobre alebo sa jej stane, že jej pretečie vložka a nemá náhradné oblečenie. Alebo aby nechodila s použitou vložkou vo vrecku, pretože na toaletách nemajú koše a je jej nepríjemné ju vyhodiť do koša v triede a podobne.

No a netreba zabúdať, že toto to moje dievča potrebuje nielen pred prvou menštruáciou či počas nej, ale aj naďalej – počas každej ďalšej menštruácie, keďže tou prvou to pre ňu vôbec nekončí.    

Môžeme v menštruácii vidieť niečo pekné, aj keď nám výrazne komplikuje život?

Podľa mňa v nej nemusíme nevyhnutne vidieť niečo pekné. Alebo teda aspoň nie vždy a hneď. Nesilila by som sa do toho. V prvom rade si treba priznať, ako to skutočne s menštruáciou a cyklom mám… ako to prežívam. Každá má inú skúsenosť, príbeh. A od toho sa veľa odvíja. Pre mňa bolo napríklad veľmi dôležité si v určitom momente priznať, že je to celé nafigu. A nejaký čas si dovoliť v tom zotrvať, nesnažiť sa to hneď napraviť, zmeniť, vyriešiť… spraviť tých milión mentálnych sált, aby som v tom videla niečo viac ako len bolesť, smútok, nepohodlie, limity, zbytočnosť a podobne. No a až keď som si toto dopriala… až po tom, čo som sa prestala samu seba konečne presviedčať, že však isto je na tom aj niečo dobré či až pekné, tak až vtedy som to dobré a pekné skutočne dokázala aj uvidieť a zakúsiť.

Čo vám osobne pomohlo v tom uvedomení si?

Moje priateľky a dcéry. Takže pre mňa je veľkou „peknosťou“ na cykle spolupatričnosť a prináležanie k iným ženám, a to naprieč časom i priestorom.

Rovnako za veľký benefit považujem to, že priebeh môjho cyklu je úžasným ukazovateľom toho, ako som na tom zdravotne, čo chýba môjmu telu. Každý cyklus je pre mňa príležitosťou na sebareflexiu a zvedomenie si svojho fyzického a psychického zdravia. A trénuje ma aj vo všímavosti, učí ma väčšej sebaláske, súcitu a empatii. No a v neposlednom rade mi umožňuje spoznať rôzne dynamiky, variabilitu, pestrosť…

Je niečo, čo by mala o svojej cyklickosti vedieť každá žena?

O svojej vlastnej? Všetko. Niekedy sa príliš sústredíme na všetky tie tabuľky, informácie, kamarátky a zabúdame sa pozrieť do svojho vlastného vnútra. Každá z nás je iná, každá zažíva inú zmenu potrieb, energie a sily.

Poznanie vlastnej cyklickosti je spojené so sebapoznaním. Jedno bez druhého nemôže byť.

Menštruačný cyklus je prirodzený biologický proces, ktorý ovplyvňuje nielen reprodukčné zdravie ženy, ale aj jej náladu, energiu, zameranie, pohodu počas celého cyklu. V rámci jedného cyklu žena prejde rôznymi fyziologickými a hormonálnymi zmenami, ktoré majú reálne dôsledky na jej telo, psychiku a správanie, či to tak chce alebo nie. 

No a na to, aby žena lepšie porozumela svojmu telu, a tým mu dokázala dať to, čo v tej-ktorej fáze skutočne potrebuje, a teda na to, aby dokázala vedomejšie, zodpovednejšie a láskavejšie pristupovať k svojmu fyzickému i psychickému zdraviu, nestačí len poznanie cyklickosti ako takej, ale poznanie vlastnej cyklickosti, čo vieme dosiahnuť sebapoznaním.

Najprv máme informácie o cykle, potom spoznávame seba vo svojej cyklickosti a nakoniec prichádza otázka, ako to všetko zapracujem do svojho života. Je to neustály proces sebapoznávania, sebanachádzania a sebaobjavovania.

Foto: Šutka Mirec, archív respondentky