TOP

Bábkoherečka Kristína Letková: Divadlo nerobím len pre iných, ale aj kvôli sebe

Kiku Letkovú poznajú mnohé bratislavské deti, ale aj ich rodičia, ako Lienku Kikilienku z divadla MaKiLe. Ostatné deti a ich rodičia z celého Slovenska ju môžu poznať ako spievankovskú žabku Gabku. Má rada knihy, osobné rozhovory a prechádzky so psami. Divadlo jej dáva slobodu a verí, že vďaka nemu môžu z detí rásť spokojnejší ľudia. Spolu s manželom a synom žije v Bratislave.

Aká bola tvoja cesta k divadlu? Mala si k nemu blízko už odmalička?

Práveže ani nie. Vyrastala som s tým, že budem novinárka alebo spisovateľka. Vždy som totiž rada čítala a doma som bola milé a tiché dieťa. Mimo domu som však rozprávala rada a veľa (smiech). Veľmi ma fascinoval svet v knihách. Zároveň som mala rada slovenský jazyk a darilo sa mi v slohu. Na druhom stupni som síce začala chodiť do literárno-dramatického krúžku, ale až na strednej pedagogickej škole sa to začalo kryštalizovať. Nemám však pocit, žeby to bol konkrétny moment, ale že ma to tak postupne začalo posúvať k bábkoherectvu.

 

A čo dramatické herectvo? Nikdy ťa to neťahalo týmto smerom?

Priznám sa, že som mávala dosť silné komplexy, takže byť dramatickou herečkou nebolo pre mňa v tomto zmysle veľmi lákavé. Bábkové divadlo má tú výhodu, že sa v ňom pekne schováš za bábku. Samozrejme, ty ju musíš oživiť, prežiť za ňu emócie. Myslím si, že Pán Boh mi dal ten dar a naozaj mi to ide.

 

Mnohí ľudia majú predstavu, že keď sa povie bábkové divadlo, ide o divadlo určené len detským divákom. Je to naozaj tak?

Pôvodné bábkové divadlo bolo kočovnícke a bolo určené pre veľkých aj malých. Aj dnes existuje bábkové divadlo pre dospelých, hoci o ňom možno nie je tak počuť. Istý čas som s kolegyňou aj ja hrala také divadlo. Ale najlepšie sa cítim pri malých deťoch.

 

Aké je teda tvoje bábkové divadlo?

Už počas štúdia som si uvedomila, že nechcem pracovať v kolektíve umelcov, ale že potrebujem robiť divadlo jedného herca, kde budem sama. Krátko po štúdiu som však otehotnela a tak som začala hrať divadielko nášmu synovi. Rok po jeho narodení som začala hrávať po materských centrách. Prvé moje divadielko sa volalo „Ako si Vidlička Anička našla kamaráta“ a na hranie som používala hrnce, varechy, šľahač… To boli začiatky nášho divadlo MaKiLe, ktoré má v súčasnosti šestnásť rokov. Po deviatich rokoch som založila dcérske divadlo KaSia, kde hráva moja sestra so svojou spolužiačkou. S touto sestrou máme ešte projekt Sestričky notičky. Tesne pred začatím korony som prebrala projekt Bratislavský Gašparko, čo je otvorená scéna pre malé divadelné formácie. Všetky tieto projekty sú súčasťou MaKiLe. V roku 2015 som si tiež splnila sen mať vlastný divadelný priestor. Je to unikátna scéna súkromného charakteru pre maximálne osemdesiat ľudí. Hrávame predstavenia pre deti od 2 – 3 rokov do 10 – 12 rokov. Všetky naše predstavenia sú autorské.

 

 

MILUJEM OKAMIHY, KEĎ DETI UVERIA PRÍBEHU

Čo máš na divadle najradšej?

Na divadle je úžasné, že každé predstavenie je vždy iné. Nikdy sa neodohrá rovnaké, lebo herec, ktorý ho hrá, sa môže inak vyspať, má iné problémy, iný zdravotný stav, iné publikum. Jednoducho, je to vždycky originál. Bábkové divadlo navyše ponúka veci, ktoré ti reálny život neurobí – bábky dokážu zázraky – napr. lietať. Pre deti je to kúzlo. A mňa fascinuje, že to funguje, aj keď vidia, že za tu bábku rozprávam ja. Aj po šestnástich rokoch, čo hrávam, ma to stále baví. Deti mi dávajú vždy iné impulzy, inú energiu. Ak by som mala svoje divadlo pomenovať, nazvala by som ho divadlo vzťahové. Medzi mnou a publikom, medzi bábkami a publikom, medzi deťmi v publiku. Mám rada zážitky, ktoré nie sú v scenári. Milujem bábkové divadlo. Milujem okamihy, keď deti uveria príbehu, ale najviac milujem ten kontakt s publikom. Čerpám z toho rovnako ako deti a myslím si, že vďaka nemu z nich vyrastajú spokojnejší ľudia.

 

V bábkovom divadle sa zvyčajne používajú maňušky, marionety na špagátikoch a zospodu vedené javajky. Ktoré z nich môžeme vidieť v tvojom?

Ja hrávam väčšinou tak, že diváci vidia aj mňa – to sa volá odkryté vodenie. Ako bábky používam naozaj všetko – aj predmety, hračky, utierky… alebo maňušky. Všetky bábky si momentálne robím sama. Učila som sa za pochodu. Zo začiatku som si kvôli pocitu, že nie som dobrá, myslela, že zložitejšie veci nezvládnem. Potom som začala pracovať na svojom sebavedomí a momentálne sú moje bábky dokonalejšie. Stále však hrávam aj s tými, ktoré som vyrobila na začiatku. Lebo vo svojej nedokonalosti sú dokonalé a ja ich také mám rada.

 

Vyzerá to, akoby si vlastne oživovala neživé veci a tvorila z nich príbeh.

Presne. Toto deti aj dospelých asi fascinuje najviac – keď úplne obyčajný predmet, ktorý ani inak nedotvorím, vtiahneme do príbehu. Zrazu sa na tie predmety začnú pozerať inak. Rada takýmto spôsobom podporujem tvorivosť a baví ma takto divákov učiť vidieť predmety inak. Dokonca mám aj workshop pre rodičov „Divadlo ako výchovný prostriedok“. Divadlo totiž môže byť naozaj efektívny prostriedok vo výchove.

 

 

DIVADLO LIEČI AJ TÝM, AKO DÁVA PRIESTOR SCHOVAŤ SA

Robievaš aj dramatické krúžky a workshopy pre deti. Môžu mať tieto aktivity na deti aj terapeutické účinky?

Existuje liečba pomocou hrania divadla tzv. dramatoterapia, ktorú by som si raz chcela doštudovať. Do istej miery to však robím už teraz. Dramatické krúžky totiž dávajú priestor, aby z detí vyliezali ich traumy a všelijaké nie dobré veci, ktorými si prešli. Keď mám možnosť pozdieľať sa aj s rodičom, čo dieťa prežíva, vtedy to viem cielene posunúť do roviny, kedy vie zo seba dať von veci, ktoré potrebujú ísť preč. Pracujem s nimi cez hry, povzbudzovanie, prijatie a vytváranie priestoru, aby sa mohli prezentovať aj v takej tej zranenej forme. Divadlo lieči aj tým, ako dáva priestor schovať sa. Napokon, ja som sa za bábky tiež schovávala. Mnohé svoje problémy som si pretavila do divadiel a do postáv. Vďaka tomu som ich sama spracovala. V podstate to znamená, že divadlo nerobím len pre iných, ale aj pre seba a kvôli sebe.

 

Je pre teba úplne prirodzené vystúpiť pred obecenstvo alebo sa občas musíš aj prekonávať? Máš aj chvíle, keď na publikum nemáš chuť?

Hrať sa mi chce vždy (úsmev). Nemám rada, keď idem na nové miesto, kde to nepoznám a neviem, aké sú tam podmienky. Nemám rada naháňanie a stres. Ani sa mi nechce naťahovať s aparatúrou, robiť papierovačky… Ale to sú nevyhnutnosti, ktoré je treba urobiť. Vystúpiť pred publikum je však pre mňa vždy prirodzené. Nikdy mi to nerobí problém, lebo mám pocit, že mu idem dať dar. Idem mu slúžiť. Dokonca mám niekoľko skúseností, že počas predstavenia necítim ani fyzickú bolesť. Keď ma niečo bolí, ten adrenalín všetko zahojí a počas predstavenia zvyčajne nič necítim.

 

Čo je pre teba po predstavení najväčším zadosťučinením?

Musím sa priznať, že bývam po predstaveniach fyzicky aj psychicky unavená, a to spôsobuje, že veľmi často pociťujem zlyhanie. Napriek tomu, že som odohrala výborné predstavenie, aj spätná väzba bola dobrá, akoby neviem vstrebať tú náročnosť. Takže sa učím tieto pocity spracovať a aspoň dodatočne si vychutnať pocit dobre odvedenej práce.

 

Kde hľadáš a nachádzaš inšpiráciu?

V hlave (smiech). Mám toho v nej strašne veľa a už som sa naučila vypínať, triediť, zapisovať. Myslím, že takto ma Pán Boh stvoril a je to talent od neho.

 

Dnešné deti sú neraz presýtené podnetmi. Majú ešte vôbec záujem o divadlo?

Ale áno, majú. Hlavne teraz po korone. Omnoho viac si to vážia a aj sa na divadlách inak správajú. Zjavne im to chýbalo.

 

Ako sa dotkla korona teba po profesionálnej stránke, ale aj osobne?

Čo sa týka divadla ako spôsobu obživy, to bol určite náročný čas, to nepopieram. V súkromnej oblasti sa však musím priznať, že mi veľmi pomohla. Pretože som už bola veľmi rozbehnutá a ubližovala som sebe, svojmu telu a aj rodine. V prvej vlne som síce robila online divadielka – hlavne kvôli deťom, lebo sa mi zdalo príšerné, že zrazu ostali doma bez všetkého. Ale vlastne som si tým aj ja spracovávala strach z korony. V druhej vlne som väčšinu času využila na to, aby som sa dala dokopy. Pre mňa osobne to bol ohromne dobrý čas.

 

 

VIERA PATRÍ AJ DO MÔJHO DIVADELNÉHO SVETA

Máš už skoro dospelého syna. Ako ho ovplyvnilo, že jeho mama je bábkoherečka?

Keď bol malý, zvykol na otázku „Aj ty budeš hrať divadlo ako mamička?“ odpovedať: „Nie, ja budem mať normálnu prácu ako ocko.“ (smiech). Aktuálne však študuje na strednej pedagogickej škole a má plán ísť na VŠMU študovať bábkoherectvo. Je tiež maskotom v divadle Gašparko. Vie byť úžasne empatický k deťom a deti to aj z neho cítia. Máme spoločný sen – spraviť spolu predstavenie mama a syn. Zatiaľ to teda vyzerá, že pôjde v mojich stopách. Ale nejako ho do toho netlačím.

 

Ako najradšej oddychuješ?

Túto otázku riešim už dlho. Oddych si musím plánovať, aby som sa neprepínala. Ak mám prázdnu hlavu, rada čítam. Ale keď potrebujem úplne vypnúť, sadnem si do kresla a pustím si tisíckrát videné seriály. Niekedy pri nich aj zaspím. A rada chodievam so psami na prechádzku. Sama a v tichu. Ale niekedy aj s manželom a v družnom rozhovore (úsmev).

 

Má v tvojej práci miesto aj Boh?

Viera patrí do môjho sveta, aj toho divadelného. V rámci tvorivej práce má Pán Boh obrovské miesto. Často sa ho pýtam, ako ďalej. Istú dobu som však mala výčitky, že vo svojej práci neevanjelizujem. Vyčítala som si, aká som kresťanka, keď nerobím také veci. Potom mi však Pán Boh dal pochopiť, že svojou prácou Ho oslavujem, lebo zveľaďujem dary a talenty, ktoré mi dal. Svojou láskou k deťom, ale aj k divadlu o ňom svedčím. Predstavenia, ktoré hrám, sú hodnotovo dobré, nie sú napríklad dvojznačné. Navyše sa dosť často dostávam do rozhovorov s mamičkami alebo inými návštevníkmi, kde môžem svedčiť. Moja práca mi k nim otvára cestu. Teraz už viem, že to stačí. (úsmev)

Snímky: archív Kristíny Letkovej



Komentáre