Barbora Mikolajčíková: Učím sa darovať, ale aj prijímať

Keď som prijala jedinečné pozvanie slúžiť v komunite Sant´Egidio, svoju povahu som ako dar nevnímala. Dnes však viem, že prinášať život cez obyčajný veselý úsmev, ktorý môže v ľudskej beznádeji zapáliť plamienok života, je aj mojou cestou prijímania samej seba a hľadania pravdivosti života. Som Barbora Mikolajčíková (27) a kamaráti z ulice ma volajú Baška z Oravy.

Hovorí sa, že tam na Orave sú všetci katolíci. Môžem potvrdiť, že k viere je generačne vychovávaná stále naozaj väčšina, čo je veľkým bohatstvom tohto regiónu. Kým som ale pochopila, že s vierou sa nestačí len narodiť, no aj skrz ňu plnohodnotne konať napríklad skutky milosrdenstva, muselo prísť do môjho života pozvanie, ktoré sa naozaj nedalo odmietnuť. Veď koho Pán Boh bežne povoláva na hrebeni tatranských hôr?

Po strednej škole som sa z našej goralskej Oravy presunula za vysokou školou do Bratislavy. Tak ako v detstve, ani na vysokej škole som nemala problém nikam zapadnúť a počas celého toho obdobia som si vybudovala naozaj silné priateľstvá. Tie vnímam ako veľký dar. Avšak vnímala som aj to, že mi to nijako nevypĺňa prázdnotu, ktorá z nejakého dôvodu panovala v mojom srdci. Boli to pochybnosti o sebe samej, o mojich nedokonalostiach, ktoré mi bránili začleniť sa aj niekam hlbšie, kde to môže mať oveľa väčší zmysel. Napriek tomu som sa nevzdala a nevzdávam to ani dnes. Lebo ak hľadať neprestaneme a prosíme celým svojím srdcom, tak nám to Boh dá, a dokonca to môže byť dokonalejšie, než o čo sme prosili.

 

 

POZVANIE SLÚŽIŤ CHUDOBNÝM

Odjakživa sú obrovským čerpadlom môjho života hory. Od roku 2013 som pravidelne začala s blízkymi z rodiny chodiť na ,,Pašerácku omšu“ na vrch Lúčna v Západných Tatrách, venovanú ľuďom pašujúcim cez tieto horské hranice náboženskú literatúru počas komunizmu. Neskôr, v roku 2016, sa na hrebeni nachádzala pre mňa aj jedna vzácna pozvánka, priamo z Komunity Sant´Egidio – laického kresťanského spoločenstva zrodeného v Ríme pred vyše 50 rokmi skupinou mladých veriacich, túžiacich žiť evanjelium v praxi. A tá sa nedala odmietnuť.

Bude to znieť zvláštne, možno trochu uletene, ale pozvanie sme, spolu so sestrou, dostali rovno od šiestich mužov, ktorí na Lúčnej začínali ich tradičnú hrebeňovku a zároveň sa, nie náhodne, stali aj účastníkmi tejto omše. Po nej sme sa s nimi spontánne dali do reči. A moje úsmevné uvažovanie o nich, ako o skupine mníchov, ktoré ich veľmi pobavilo, zároveň odhalilo aj jedno zistenie. Že sú z Komunity Sant´Egidio! So sestrou sme celkom onemeli. Obe sme totiž už tri roky pred týmto stretnutím mali túžbu byť jej súčasťou, akurát sme nenašli dostatok odvahy k vykročeniu.

V tej chvíli som pochopila, prečo to trvalo tak dlho. K tomu, aby som uverila, kde ma Pán chce mať, sa muselo udiať niečo veľmi originálne. Pozval ma tam, kde som o tom doposiaľ naozaj len snívala – tam, kde to mám najradšej – v horách. Dovtedy som podobný dotyk od Pána Boha nikdy nezažila. So sestrou sme sa odvážne rozhodli putovať časť hrebeňa Roháčov spolu s neznámymi chalanmi a na konci tejto cesty sme si prestali byť cudzincami. Putujem s nimi aj dnes, prikladajúc ruku k budovaniu troch pilierov komunity: modlitba, služba a spoločenstvo. Netrúfam si napísať, ktorý z nich je pre mňa podstatnejší, pretože sa vzájomne dopĺňajú. Ale jedno viem isto. Ak kráčame na službu, modlitbu alebo do hôr pospolu, ako rodina, tak rastie i naša chuť byť ešte viac súčasťou tohto vzácneho diela.

 

 

OBJAVOVAŤ SVÄTOSŤ V NAJBIEDNEJŠÍCH

Pravidelná komunitná služba v rámci Bratislavy spočíva v príprave jedla pre našich priateľov z ulice a v následnom stretnutí s nimi pri šálke kávy a čaju, kde zotrvávame v priateľských rozhovoroch. Odtiaľ smerujú naše kroky vždy do kostola. Tam sa aj s nimi schádzame na spoločnej modlitbe a ostávame v sprievode spevu v zamyslení sa nad evanjeliom. Okrem toho spoločne organizujeme aj akcie mimo pravidelnú službu: pikniky, vianočné obedy alebo oslavy dňa chudobných, na ktoré sa všetci počas roka veľmi tešíme. Nad rámec pravidelných služieb navštevujú niektorí z našich členov aj chorých, väzňov alebo sa venujú deťom v rómskej osade. Na medzinárodnej úrovni sa komunita snaží prispievať k budovaniu mierových mostov v ekumenických otázkach, aj medzi krajinami vojnového konfliktu, a sme svedkami toho, že spoločnou modlitbou sa dá vyprosiť aj nemožné.

Skrz konanie skutkov milosrdenstva som začala objavovať niečo veľmi vzácne. Svätosť v najbiednejších, ktorá pomáha pretvárať i moje srdce. Veľakrát som po službe rozmýšľala nad tým, ako sa ma konanie niektorých kamarátov na ulici dotklo natoľko, že som cezeň začala prehodnocovať i svoje, nie vždy správne, kroky.

Vedieť darovať, ale aj prijať, bolo pre mňa odjakživa náročné. Keď ma ale začali obdarovávať naši kamaráti, nevedela som, ako sa zachovať… A aj keď je to stále ťažké, posilou v tom sa môže stať aj hľadanie pravdy v Božom slove. ,,Veď Boh nie je nespravodlivý, že by zabudol na naše skutky a lásku, ktoré ste prejavili jeho menu, keď ste posluhovali – a ešte posluhujete – svätým.“ (Heb 6, 10)

Vzťahy na ulici sú tiež o budovaní dôvery, ktorá sa pretavuje neraz do veľmi pekných priateľstiev. Vkladať potom do niektorých z nich záujem aj mimo službu, vo forme telefonátu alebo stretnutia na palacinke, ktorú vás za žiadnych okolností nenechá Igor zaplatiť, je pre mňa výučbou v praxi s jednoduchým názvom: ,,Vedieť darovať aj prijať“. K tomu mi napadajú aj jeho úprimné slová: ,,Baška, veď ty vieš, že ja keby som mohol, tak by som si pre druhých vytrhol aj srdce. Ty vieš, že ja ak mám s čím, tak sa vždy podelím.“ A veru viem. Nie je bez chyby. Veď kto z nás je? No je aj jedným z tých, ktorý by druhým dal viac ako sebe. Aj z toho mála, čo má. A pre mňa je v tej obyčajnej darovanej palacinke, mandarínkach od Igora alebo cestovných lístkoch usilovne zbieraných v automatoch od Vladka, či v neobyčajnom ruženci – posväteným pápežom, ako dar od ďalšieho priateľa – ukryté ešte čosi viac. Nástroj k liečeniu našich osobností od egoizmu a zbytočností, ktoré nám materiálny svet ponúka občas navyše.

 

 

NIKTO NIE JE TAKÝ CHUDOBNÝ, ABY NEMAL ČO DAŤ

Aj v komunite sme súčasťou svedectiev ľudí, ktorí sa z biedy dostali a snažia sa žiť nanovo. Možno ich nie je veľa a niektorí sú medzi nami už dlhšie. Pre hľadanie tejto odpovede treba ísť však asi viac do hĺbky srdca, než po povrchu. Žiadna cesta nie je jednoduchá a bezdôvodná. Neznamená to teda, že toto poslanie nemá zmysel. Nazdávam sa, že treba prijať i to, že pre niektorých je to zrejme aj istý štýl života, v ktorom sa naučili žiť. A súčasťou toho môjho je snažiť sa ho i z kúska svojej lásky robiť hodnotnejším aj medzi nimi, aby aj v nich bolo azda viac svetla radosti. Mnohí boli, alebo stále sú, závislí na alkohole. No malým zázrakom je pre mňa už len slovom motivovať upadajúceho kamaráta, v ktorom potom naozaj vidím snahu dvíhať sa na nohy. Písať o ich osobných príbehoch by pre mňa bolo náročnejšie, než sa zdá. Ale v každom z nás je ukrytá akási nádej na zmenu.

Napriek tomu, že s priateľmi na ulici prežívame na stretnutiach väčšinou pokojné chvíle, sme súčasťou aj bolestných situácií zo straty niektorých z nich. A veľakrát sa vo mne objaví aj iný smútok. Smútok z ich samoty, do ktorej sa mnohí po službe musia vrátiť. Život by však mal byť najmä o prítomných okamihoch. Tie sa preto snažíme medzi nimi vyplniť čo najlepšie. Skrz to som si začala uvedomovať, že aj moja extrovertná, živá povaha, čo vie byť málokedy ticho, musí mať zrejme väčší zmysel, než len toho zbytočne veľa narozprávať. No a keď vidíte, že sa z vašej prítomnosti naozaj niektorí tešia – zrazu všetko niekam zapadá. Stáva sa pre mňa malým, neviditeľným zázrakom, ktorý mi pomáha na ceste prijímania svojej osobnosti.

Cez Božie slovo sme vedení bližšie ku Kristovi a práve spoločná modlitba, kam pravidelne pozývame kamarátov na ulici, sa pre niektorých stáva miestom prijatia, nádeje, ale i hľadaním či obnovovaním viery v Boha. Občas, keď sa pozriem na plný kostol „zhora“, zbadám tie hladujúce, prosiace a ďakujúce srdcia. Vidím aj srdce toho, čo mi pred chvíľou hovoril, že v kostole ešte nikdy, alebo veľmi dlho, nebol. Uvedomujem si, že bez čo i len malej nádeje v lepší život by neprišli. Neprišli by prosiť nahlas a ani by nahlas nesnívali. Rovnako ako ani my, „egidiovci“.

 

 

3 kroky, ktoré mi pomáhajú na ceste viery:

• Neprestajné hľadanie dobra v skutkoch druhých, a objavovanie krásy vôkol seba, cez ktoré sa snažím učiť.
• Komunita = snažiť sa žiť a čítať Božie slovo so spoločenstvom ľudí, s ktorými ma to baví oveľa viac.
• Dary priateľstva, rodiny.