Biblista o Lazárovom vzkriesení: Ježišove slzy hovoria o jeho láske a citlivej povahe
Lazár, Mária i Marta sa v Biblii spomínajú hneď niekoľkokrát. Žobrák, ktorý v podobenstve zomrel tesne pred boháčom, nesie v Lukášovom evanjeliu meno Lazár. Mária je ženou, ktorá Ježišovi pomazala nohy olejom a zároveň si vybrala lepší podiel ako jej sestra. Marta, v našich očiach často tá zaznávanejšia sestra, je však tou, ktorá vyšla Ježišovi naproti a viedla s ním rozhovor o večnom živote, keď jej brat ležal v hrobe.
Zdá sa, že Ježiš týchto súrodencov nielen dobre poznal, ale mal aj rád. Špeciálnu pozornosť si zaslúži udalosť Lazárovej smrti a vzkriesenia. V hlave pozorného čitateľa zaiste vyvoláva aj mnohé otázky. Dekan Cyrilometodskej bohosloveckej fakulty v Bratislave a zároveň biblista Jozef Jančovič ponúka odpovede, ako sa na tento príbeh môžeme pozerať.
JEŽIŠ VYVÁDZA LAZARA ZO SMRTI SVOJÍM SLOVOM
Prvou vecou, ktorá nás v Lazárovom príbehu asi zarazí, je Ježišovo tvrdenie, že „Lazárova choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn“. Jančovič hovorí, že táto veta sa dá chápať dvojako: „Buď Kristus ukáže svoju moc a slávu vzkriesením Lazára, alebo tento zázrak povedie k jeho smrti, ktorá je prvým stupňom Ježišovho oslávenia.“ Tento skutok vzkriesenia podľa neho tvorí prechod medzi rozprávaním o Ježišovom verejnom živote a jeho pašiovým týždňom. Je posledným – siedmym, a teda vrcholným Ježišovým znamením a zároveň je jasnou predzvesťou jeho vzkriesenia. Všetky znamenia v Jánovom evanjeliu sú silne zamerané na život, no toto je naň zacielené najmasívnejším spôsobom. „Zázrak ako taký sa popisuje veľmi stručne,“ vysvetľuje Jančovič, „dôraz leží na rozhovoroch a na Ježišových slovách. Lazára vyvádza zo smrti svojím slovom. Tým dokazuje, že jeho slová sú skutočne Duch a život a že Prichádza hodina, keď mŕtvi počujú hlas Božieho Syna a budú žiť (Jn 5, 25)“.
JEŽIŠOVO PREDĹŽENIE ČAKANIA MÔŽE VYSTUPŇOVAŤ VEĽKOSŤ ZÁZRAKU
Ak mal Ježiš Lazára a jeho sestry rád, prirodzene sa nám natíska otázka, prečo sa za ním neponáhľal hneď, ako sa dopočul o jeho vážnej chorobe. Jančovič objasňuje, že údaj o dvoch dňoch, keď Ježiš čakal, kým sa vydal na cestu, má symbolický význam. „Ak Ježiš čaká dva dni, znamená to jednak, že predĺženie čakania môže vystupňovať veľkosť zázraku, a jednak aj to, že začne konať na tretí deň, čo je doba spätá s Ježišovým vzkriesením.“ K Lazárovmu vzkrieseniu však dôjde až na štvrtý deň, čo podľa biblistu môže naznačovať odlíšenie zázraku od Ježišovho vzkriesenia. „To, že bol Lazár v hrobe už štvrtý deň, poukazuje na nezvratnú skutočnosť smrti, keďže v predstavách Židov bol človek na tretí deň už definitívne mŕtvy.“
PRED BOHOM JE AJ SMRŤ LEN SPÁNKOM
Nejeden čitateľ Božieho slova sa tiež môže pýtať, prečo Ježiš učeníkom o Lazárovi najprv hovorí, že spí, a až potom namiesto spánku hovorí priamo o jeho smrti (Jn 11, 11 – 15). Dekan bohosloveckej fakulty pripomína, že obraz spánku je dodnes bežným eufemizmom pre smrť. Napokon, aj my bežne hovoríme o mŕtvych ako zosnulých. Ježiš pri Lazárovi, ale napríklad aj pri Jairovej dcére, daným výrazom vzbudzuje nepochopenie, až výsmech. Zdôrazňuje sa tým fakt, že okolití ľudia smrť berú skutočne vážne. „Pointou Ježišových slov je, že pred Bohom je aj smrť iba spánkom, a teda len Ježiš takto o smrti môže hovoriť, pretože on je schopný prebudiť aj mŕtvych, ako sa to deje pri prebudení zo spánku,“ hovorí a dodáva, že konštatovaním „Lazár je mŕtvy“ uisťuje učeníkov o reálnej smrti Lazára a jeho cesta k nemu má jasný cieľ – okrem vzkriesenia má Ježiš vzbudiť aj vieru učeníkov cez dané znamenie. „To, že sa Ježiš raduje z toho, že tam nebol, znie akosi cynicky, akoby mu viac záležalo na viere učeníkov než na pomoci ohrozenému človeku. Týmto spôsobom je však čitateľ upozorňovaný na veľmi dôležitý zmysel príbehov o Ježišovej pomoci ľuďom v núdzi – majú vzbudiť vieru. Napokon Lazárovo vzkriesenie na štvrtý deň pomohlo omnoho viac k viere učeníkov, ako by to urobilo iba jeho uzdravenie.“
Ak si v Biblii nalistujeme príbeh o vzkriesení spomínanej Jairovej dcéry, určite si všimneme, že Ježiš napomína okolostojacich, aby nenariekali. Pri Lazárovom hrobe sa však sám pripojil k plaču Márie a iných Židov. Čo ho k tomu viedlo? Bola to empatia, alebo sa len nechal strhnúť davom? Biblista Jančovič hovorí, že je za tým jeho skutočná láska i citlivá povaha, čím sa odkazuje na Ježišovu ľudskosť, ktorá pozná pohnutie a dojatie, ale aj pravosť priateľstva. Pripomína nám to, že Ježiš nebol len pravým Bohom, ale aj pravým človekom. Preto dokonale rozumie všetkým našim pocitom.