Birmovný rodič, svedok, krstní rodičia – ako si ich vybrať a načo vlastne?

Tri sviatosti – tri roly, ktoré sú niečím viac než len čestnou funkciou. O tom, ako vyberať, aké je opodstatnenie týchto funkcií, aké požiadavky na ne kladie Cirkev, aké záväzky z nich plynú i o najčastejších chybách pri výbere hovoria laici i kňazi.

O výbere birmovného rodiča hovoria dve mladé ženy, Dominika Súkeníková a Katarína Banasová, a tiež otec Branislav Kožuch, kňaz poverený pastoráciou detí a mládeže v Spišskej diecéze.

 

Birmovná mama sa za mňa veľmi veľa modlí

Dominika Súkeníková prijala sviatosť birmovania ako pätnásťročná. Na začiatku prípravy si Dominika s pomocou mamy zvolila birmovného rodiča. Vybrala si svoju krstnú mamu. „Ona je veľmi starostlivý, ochotný a skromný človek,“ vysvetľuje svoj výber Dominika. „A veľmi veľa sa za mňa modlí, to je pre mňa prvoradé.“ Dodáva, že birmovná mama i počas prípravy na birmovku dbala o jej dobrú prípravu, keď Dominike darovala Youcat, knihu vhodnú pre birmovancov. Dominiku a jej birmovnú mamu delí približne sto kilometrov. Ich vzťah sa v súčasnosti odohráva prevažne formou telefonátov či SMS, občas ju Dominika spolu s rodinou aj osobne navštívi. „Vždy keď sa stretneme, dokážeme sa spolu dobre porozprávať,“ zakončuje Dominika.

 

 

Danica bola prvým človekom živej viery v mojom okolí

Katarína Banasová sa pre prijatie sviatosti birmovania rozhodla až počas vysokej školy – ako dvadsaťtriročná. „Dôležitú úlohu v tomto čase – pár rokov pred samotnou birmovkou – zohrala moja spolužiačka a kamarátka Danica, dievča živej viery v rovnakom veku,“ vracia sa v spomienkach Katka. Hovorí, že dovtedy nemala kamarátku či rovesníčku ani nikoho blízkeho, kto by takúto vieru žil. „Keď sme sa spoznali, môj život začínala obmedzovať choroba, ktorá mi sťažila život, štúdium,“ opisuje udalosti Katka a dodáva, že všetko bolo vtedy pre ňu náročné. Danica vtedy bola Katke psychickou, ako aj duchovnou oporou – modlila sa za ňu. Pre Katku to veľa znamenalo, dovtedy duchovnú a modlitebnú podporu nepoznala. „Časom sme si vytvorili bližší vzťah, stretávali sme sa, mohla som sa s ňou rozprávať o viere, duchovne ma podporovala,“ pokračuje mladá žena. „To bol dôvod, prečo som si práve ju vybrala za birmovnú mamu.“ Okrem toho Katka Danici dôverovala ako človeku, rozumeli si aj ako kamarátky a bola pre ňu tiež vzorom živej viery.

 

Chcela som si vybrať človeka, ktorý ma bude chápať aj v duchovnom smere

Napriek tomu, že výber birmovnej mamy bol pre Katku od začiatku prípravy jasný, jej rodina očakávala, že voľba padne na niekoho z rodiny, pretože to tak býva. „Ja som však chcela človeka živej viery, ktorému sa môžem zdôveriť aj o hlbších témach a bude ma chápať aj v duchovnom smere,“ vysvetľuje.

Od Katkinej birmovky uplynulo už päť rokov, no Katka s Danicou sú naďalej v kontakte, prevažne prostredníctvom internetu, keďže momentálne žijú ďaleko od seba. „Teším sa z nášho vzťahu, z toho, že sa môžem na ňu kedykoľvek obrátiť, porozprávať sa, poprosiť o radu či pomoc, podporu,“ s vďačnosťou uzatvára Katka.

 

 

Potrebujeme niekoho, kto nás naučí chodiť vo viere

Rámcové podmienky, ktoré musí birmovný rodič spĺňať, sú dané Kódexom kánonického práva. Aby sa niekto mohol stať birmovným rodičom, má mať dovŕšený šestnásty rok života, nesmie byť postihnutý nijakým kánonickým trestom a musí mať všetky iniciačné sviatosti, teda krst, prvé sväté prijímanie i sviatosť birmovania. „Zmyslom úlohy birmovného rodiča je to, aby bol pre birmovanca vzorom správneho kresťanského konania,“ vysvetľuje Branislav Kožuch, duchovný správca pre pastoráciu detí a mládeže v Spišskej diecéze. „Má to byť niekto, s kým sa človek môže dôverne poradiť, človek, ktorý mu pomôže na ceste k zrelému kresťanstvu.“ Dodáva, že v živote viery nemáme byť sirotami, ktoré formujú svoju vieru len podľa toho, ako to sami cítia, sami subjektívne vidia a prežívajú. Naopak, máme byť učeníkmi, máme mať niekoho, kto nás vovádza do života viery, kto nás učí chodiť vo viere, sprevádza a podporuje nás. Aby birmovný rodič dokázal plniť túto úlohu, on sám by mal v živote kráčať vo viere, podriaďovať viere svoj život a žiť v Duchu Svätom.

 

Birmovný rodič má povolenie hovoriť birmovancovi do života

Birmovný rodič by tiež mal byť človekom, ktorému birmovanec dovolí hovoriť mu do života. Mal by totiž zasiahnuť a usmerniť, keď je to potrebné. „Keď jeho birmovanec nepočúva Boha, keď Božie slovo nemá pre neho význam alebo prestáva mať autoritu, keď ho nezachováva,“ vymenúva niekoľko príkladov otec Branislav.

Otec Branislav má bohaté skúsenosti s pastoráciou mládeže aj s formáciou birmovancov – najmä skrz birmovanecký kurz Vyvolený, ktorý sa snaží vnášať do praxe niekoľkých pilotných farností na Slovensku. Z vlastnej skúsenosti vie, že nie vždy je výber birmovného rodiča vydarený. „Najčastejšou chybou je, že si mladí vyberajú birmovného rodiča podľa sympatií, priateľstiev, prípadne len formálne,“ vysvetľuje. Stále častejšie sa však podľa jeho slov vyskytujú prípady, keď si birmovanec nemá koho vybrať za birmovného rodiča, pretože nik v jeho okolí nespĺňa Cirkvou stanovené podmienky. A napokon, chybou je podľa otca Branislava aj to, keď si mladí myslia, že nepotrebujú ďalšieho rodiča, že majú svoju vieru a netreba, aby im niekto do toho zasahoval. „Akoby sa spoliehali sami na seba – síce im záleží na viere, no zároveň žijú v domnienkach individualistu, ktorý je dosť silný, aby si vystačil sám aj v útokoch a bojoch,“ uzatvára rozprávanie Branislav Kožuch.

 

 

Svoj výber svedka pri sobáši približujú Eliška Bandíková a Ján Jurina, podstatu funkcie ozrejmuje otec Jozef Holubčík, cirkevný sudca.

 

Keď potrebujem radu, ako prvej telefonujem Katke

Eliška Bandíková vstupovala do manželstva takmer pred štyrmi rokmi. Ako sama vraví, voľba svedka pri sobáši bola v jej prípade jednoznačná. Vybrala si svoju dlhoročnú priateľku Katku. Vo svadobný deň totiž okrem nastávajúceho manžela chcela mať pri sebe svoju spriaznenú dušu, ktorej sama bola pri sobáši svedkom. „Mám s ňou veľmi blízky vzťah, deväť rokov sme spolu študovali, z toho päť rokov sme spoločne bývali na internáte,“ vysvetľuje Eliška. „Zdieľali sme všetky naše radosti, starosti, trápenia aj trapasy.“ Vydajom a príchodom detí sa životy oboch mladých žien veľmi zmenili a každodenné stretnutia vystriedali občasné. Eliška s Katkou sa však i naďalej vzájomne zdieľajú o svojich životoch – predovšetkým online formou. „Katka je pre mňa stále vzácna priateľka, na ktorú sa môžem kedykoľvek obrátiť, čokoľvek jej povedať,“ hovorí mladá mamička a dodáva, že aj mamičkovské a iné rady si v prvom rade pýta od Katky. „A hoci by sme si asi obe želali, aby sme sa mohli stretávať častejšie, som veľmi vďačná, že so skončením školy sa naše priateľstvo neskončilo,“ s vďačnosťou zakončuje Eliška.

 

 

Za svedka som si vybral svojho šéfa

Ján Jurina žije v manželstve už deviaty rok. Jeho výber svedka pri sobáši možno označiť prinajmenšom za netradičný. Za chrbtom mu totiž vo svadobný deň stál jeho šéf Marián. „Zoznámili sme sa v roku 2010 po mojom nástupe do spoločnosti, v ktorej aj on pracoval,“ začína rozprávanie Ján. Od samého začiatku si podľa jeho slov „sadli“. Okrem spolupráce nadriadeného a podriadeného si na pracovisku vybudovali aj veľmi dobré kamarátstvo. Napriek tomu, že je medzi nimi vekový rozdiel jednej generácie. „Vedeli sme si jeden druhému vzájomne pomôcť i vyjsť v ústrety,“ spomína mladý muž. Dodáva, že jeho svedok je človekom, ktorému je veľmi blízka pomoc blížnemu. „Bol napríklad sprostredkovateľom pomoci benediktínskej reholi na Sampore,“ uvádza príklad, „pravidelne niekoľko rokov sme im chodili pomáhať stavať nový kláštor.“

 

Marián mi je vzorom života v pokore, viere a šťastí

Po čase začal v danej spoločnosti pracovať aj Mariánov syn, až Ján postupne spoznal celú jeho rodinu. „Zistil som, že všetci akoby otcovi z oka vypadli v pomoci pre iných,“ uznanlivo hovorí dvojnásobný otec. Aj toto bol pre Jána jeden z impulzov, prečo si za svedka pri sobáši vybral práve Mariána. „Chcel som, aby bol pri tomto mojom životnom okamihu práve on,“ vysvetľuje. „Je pre mňa vzorom toho, ako žiť život v pokore, viere a šťastí.“ Hoci sa pracovné cesty Jána a Mariána medzičasom rozišli, dodnes sú vo vzájomnom kontakte. „Zavoláme si na meniny, takisto keď na v premávke zahliadnem jeho auto, hneď mu volám, kam šiel a ako sa majú,“ uzatvára rozprávanie Ján Jurina.

 

 

Svedok musí byť schopný vydať dôveryhodné svedectvo

Každý katolík, ktorý chce žiť v manželstve, má povinnosť uzavrieť manželstvo podľa kánonickej formy. Okrem zástupcu Cirkvi – biskupa, generálneho vikára, farára či iného povereného kňaza – sa vyžaduje aj prítomnosť dvoch svedkov, ktorých úlohou je dosvedčiť, že daní dvaja ľudia uzavreli manželstvo. „Zjednodušene sa dá povedať, že svedkom môže byť ten, kto je schopný vydať dôveryhodné svedectvo,“ hovorí Jozef Holubčík, cirkevný sudca pôsobiaci v Spišskej diecéze. „K tomu je potrebné, aby videli, počuli a zároveň rozumeli a boli spôsobilí na právne úkony.“

 

Svedkom pri sobáši môže byť aj ateista

Okrem schopnosti vydať svedectvo Kódex kánonického práva svedkom neukladá žiadne iné podmienky. „Svedok pri sobáši nemá voči manželom, ktorým svedčil pri uzatváraní manželstva, žiadne duchovné či morálne povinnosti, ako je to pri krstných či birmovných rodičoch,“ vysvetľuje otec Jozef. „Nekladie sa ani podmienka, že to musí byť človek pokrstený, veriaci.“ Podpismi, ktorými svedkovia dosvedčia vznik manželstva, sa totiž úloha svedkov končí. Ojedinele však môžu nastať situácie, v ktorých by svedkovia boli opätovne potrební. „V prípade, že by došlo k zničeniu matričnej knihy, prípadne nezapísaniu daného manželstva do matriky z akéhokoľvek dôvodu alebo v prípade akejkoľvek pochybnosti,“ vymenúva. „Vtedy by svedkovia mohli dosvedčiť aj po istom čase, že dané manželstvo bolo riadne uzavreté.“

 

Svedkovia sú pri sobáši dôležitejší ako kňaz

Hoci v našich končinách je bežnou praxou vybrať si za svedka niekoho blízkeho, z hľadiska práva nie je intenzita vzťahu medzi snúbencami a svedkami podstatná. „Nič neprekáža, aby bol svedkom ktokoľvek, aj človek, ktorý je snúbencom neznámy,“ vraví kňaz. Ako príklady uvádza situáciu, keď sa plánovaný svedok nedostaví na sobášny obrad, ako aj uzatváranie sobáša v nemocnici v prípade vážnej choroby niekoho zo snúbencov, keď môžu byť svedkami napríklad členovia zdravotníckeho personálu.

Kým Kódex kánonického práva za istých špecifických okolností ráta s možnosťou uzavretia manželstva bez prítomnosti kňaza, bez dvoch svedkov nijako nie je možné sa cirkevne zosobášiť. A tak napriek tomu, že úloha svedkov obvykle netrvá viac než pár chvíľ, z pohľadu práva sú pri uzatváraní manželstva svedkovia nevyhnutnejší ako zástupca Cirkvi.

 

 

O výbere krstných rodičov pre svoje deti rozprávajú Martin a Lucia Prigancovci, Peter a Zuzana Pastierovci i mladý kňaz Ján Zavacký.

 

S výberom krstných rodičov sme sa veľmi trápili

Pre manželov Martina a Luciu Prigancovcov bol výber krstných rodičov pre ich dieťa náročným rozhodnutím. „Dlho sme zvažovali, či ísť tradičnou cestou a dať za krstných rodičov niekoho z rodiny, aj keď po duchovnej stránke by neboli vzorom, alebo požiadať niekoho z našich známych, ktorí žijú svoju vieru a starali by sa aj o duchovnú stránku nášho dieťaťa,“ začínajú rozprávanie. Nakoniec, uvedomujúc si, že ani ich krstní rodičia o ich vieru nedbali, sa rozhodli, že si vyberú krstných rodičov spomedzi rodinných členov.

„Keďže nikto z našej rodiny nebol tak duchovne založený, aby spĺňal ideálnu predstavu o krstnom rodičovi, rozhodovali sme sa skôr podľa toho, či aspoň veria v Boha, či majú usporiadaný život, či nežijú v konkubináte, či sú to dobrí, slušní a láskaví ľudia,“ vysvetľuje Lucia. „Takisto bolo pre nás dôležité kritérium, komu by sme v krajnej situácii dokázali zveriť do opatery naše deti, keby sme náhodou tragicky zahynuli, kto by z nášho dieťaťa vychoval dobrého a vyrovnaného človeka.“ Krstnými rodičmi ich syna sa tak stali Martinov brat s manželkou.

 

Ideál sme okresali na realistické očakávania

Hoc v ideálnom prípade by od krstných rodičov očakávali, že budú pre ich dieťa duchovným vzorom, budú ho navštevovať, venovať mu čas a pozornosť a že s nimi budú chodiť na bohoslužby, vzhľadom na výber v rámci rodiny svoje očakávania okresali. „Aby sme sa aspoň častejšie stretali ako rodina a keď synček trochu vyrastie, tak očakávame asi len to, že mu budú vzorom ako ľudia – sviatostné manželstvo, rodina, práca, zdravý sedliacky rozum, snaha byť láskavý, dobrosrdečný, slušný človek,“ vymenúvajú manželia.

Synovi krstní rodičia ich aktuálne navštevujú približne raz za tri mesiace, pri stretnutiach sa mu venujú, kupujú mu darčeky na sviatky i Vianoce. „Ale takto nejako podobne to asi bude aj v budúcnosti,“ zakončuje mladá mamička.

 

 

Krstní rodičia sú našim deťom vzorom kresťanského a morálneho života

Manželia Peter a Zuzana Pastierovci majú tri deti – Adama, Magdalénku a Dominika. Každé z nich má svojich krstných rodičov. „Vyberali sme pre nich manželov z okruhu našich priateľov nám blízkych ľudí, ktorých sme aj týmto aktom chceli prizvať do našej rodiny,“ približuje výber Zuzka. „Zároveň sú všetci naši kmotrovci pre naše deti vzorom kresťanského a morálneho života.“ Všetky tri páry krstných rodičov vníma ako veľké obohatenie pre ich rodinu, aj ich deti sú kamarátmi s deťmi ich kmotrovcov.

 

Raz žrebom, inokedy v pôrodnici

„Najkreatívnejšie si vybral krstných rodičov Adamko, pretože si ich vyžreboval,“ prekvapí znenazdajky trojnásobná mama. „Predtým sme sa, samozrejme, s manželom za to modlili, pretože sme sa nevedeli rozhodnúť.“ Všetci ich blízki priatelia totiž spĺňajú ich požiadavky na krstných rodičov pre ich deti. „Magdalénke sme krstných rodičov vybrali pri pôrode, pretože jej krstná mama mi bola pri jej príchode na svet oporou a sprevádzala ma v pôrodnici,“ pokračujú Pastierovci. „A Dominik má krstných rodičov našich blízkych priateľov, s ktorými sme na stretku.“

 

Chceli sme, aby deti zažívali krstných rodičov vo všednosti dní

Peter a Zuzana nemali podľa svojich slov žiadne špeciálne očakávania od krstných rodičov svojich detí. O všetkých vedeli, že sú to láskaví ľudia, ktorí ľúbia Boha a majú radi ich aj ich deti. „Chceli sme, aby to boli ľudia, s ktorými trávime voľný čas,“ vysvetľujú. „Aby si deti s nimi budovali vzťahy a zažívali ich vo všednosti dní, aby im boli nablízku.“ Keďže krstní rodičia Adama, Magdalénky i Dominika sú priateľmi ich rodičov, stretávajú sa s nimi veľmi často. „Navštevujeme sa, chodíme spolu na dovolenky, výlety, duchovné obnovy,“ uvádza ako príklad Zuzka. „Zdieľame svoje radosti aj starosti.“ Manželia dodávajú, že deti majú svojich krstných rodičov veľmi radi. „Vedieme ich k tomu, aby si ich vážili a rešpektovali ich,“ zakončujú, „a sme vďační, že krstní rodičia sprevádzajú naše deti modlitbou a sú súčasťou ich životov.“

 

 

Krstní rodičia majú pripomínať krstné povolanie

Krstný rodič podľa Kódexu kánonického práva má mať dovŕšený šestnásty rok života, nesmie byť postihnutý nijakým kánonickým trestom a musí mať všetky iniciačné sviatosti, teda je pokrstený, prijal prvé sväté prijímanie i sviatosť birmovania. „To predpokladá, že človek vedie určitý duchovný život,“ vysvetľuje kňaz Ján Zavacký. „Každý rodič by pre svoje dieťa mal nájsť človeka, ktorý v nedeľu pravidelne chodieva na svätú omšu a snaží sa viesť príkladný kresťanský život.“ Hlavnou úlohou krstných rodičov je totiž pomáhať biologickým rodičom pri výchove dieťaťa – predovšetkým, čo sa týka duchovnej stránky. „Majú pripomínať krstné povolanie, ktoré sa rodičom neraz v tej všednej každodennosti vytratí zo zreteľa,“ zdôrazňuje mladý kňaz. Je presvedčený, že základným kritériom rodičov dieťaťa pri výbere krstných rodičov by mal byť ich život. „Ako vyzerá, či ho vedú dobre, zdravo, verne, či chodia pravidelne aspoň na nedeľné sväté omše,“ vymenúva konkrétne.

 

Krstní rodičia sú druhými rodičmi dieťaťa

Rola krstných rodičov sa zďaleka nekončí krstnou slávnosťou. Naopak, plynie z toho nemalý záväzok. „Pomáhať rodičom s výchovou dieťaťa, zvlášť po duchovnej stránke, majú tiež vynaložiť isté úsilie pri výchove dieťaťa a najmä byť mu dobrým príkladom,“ hovorí a dodáva, že krstní rodičia sú akoby druhými rodičmi dieťaťa. „Vidieť to aj v tom, ako pretrváva zvyk pozývať krstných rodičov na veľké udalosti v živote dieťaťa – krst, prvé sväté prijímanie, birmovka, sobáš.“ Dopĺňa tiež, že aj v prípade zlyhania rodičov majú krstní rodičia zabezpečiť, aby bolo o dieťa postarané aj po fyzickej stránke.

Hoci usmernenia sú jasné, v praxi sa kňazi neraz stretávajú s nevhodným výberom krstných rodičov. „Častou chybou je, že rodičia si vyberú niekoho, kto nevedie príkladný kresťanský život, napríklad pár, ktorý namiesto sviatostného manželstva žije vo voľnom zväzku,“ uvádza jeden z príkladov. „Taktiež sa stáva, že vyberú ľudí, ktorým chýbajú niektoré iniciačné sviatosti, a preto sa nemôžu stať krstnými rodičmi.“